Vyhrala nad anorexiou. Teraz o svojom príbehu točí krátky film

0
0

Mladá, 19 – ročná, Hlohovčanka Janka Žampachová trpela od svojich šiestich rokov anorexiou. Počas liečby sa rozhodla natočiť krátky film o svojom boji s duševnou chorobou, ktorý má divákov oboznámiť s anorexiou. Janka si tak touto cestou našla koníček, ktorý jej pomáhal v boji s ťažkou chorobou.

Mnoho ľudí ťa pozná ako dievča, ktoré prekonalo anorexiu. Kedy a ako sa u teba začala prejavovať táto duševná choroba?

Viac

Anorexia sa u mňa začala prejavovať v skorom detstve. Už od šiestich rokov som mala tendencie nejesť a vymýšľať si rôzne výhovorky, ako sa jedlu vyhnúť. Zo začiatku som odmietala len určité druhy potravín, no neskôr som odmietala jesť a piť úplne.

Muselo to byť ťažké nie len pre teba, ale aj pre tvojich blízkych. Ako sa ku tomu postavili oni? Kto ti v tom čase najviac pomáhal?

Po tom, ako sa mi choroba zhoršovala, začala som navštevovať psychologičku. Ona bola prvá osoba, ktorej som povedala o všetkých „tajomstvách,“ ktoré som ukrývala pred rodinou. Bola tiež prvá, ktorá moje problémy s jedlom nazvala anorexiou. Veľmi ma podporovala moja babka a mamina, no ja som sa im za krátku dobu naučila klamať do očí, len aby som mohla zjesť menej alebo aj vôbec nič, čo ma teraz, keď sa na to spätne pozerám, neskutočne mrzí.

Už pár mesiacov pracuješ na svojom projekte – krátkom filme o anorexii. Prečo si sa rozhodla pracovať na taktom projekte?

V mojom najhoršom štádiu anorexie, keď som navštevovala psychiatričku v Bratislave, mi poradila nájsť si nejaký koníček – cieľ, ktorý by ma posúval ďalej. A keďže som od malička mala rada filmy a novodobé videá na youtube alebo seriály, vedela som, že najrýchlejšia a najefektívnejšia cesta ako aktuálne verejnosti posunúť informáciu je práve video. A tak ma táto myšlienka a cieľ natočiť krátky film o anorexii postupne posúval vpred v liečbe. Konečne som mala dôvod dať si o lyžičku alebo o porciu naviac.

Ak by si mala divákom v krátkosti opísať, o čom je film, ako by si ho opísala?

Zo začiatku to mal byť krátky hraný film, no po konzultácii s režisérom pri tvorbe filmu, sme sa zhodli, že viac informácii predáme krátkym dokumentárnym filmom alebo teda krátkym zhrnutím môjho života. Keďže tento film má za úlohu oboznámiť ľudí s chorobou v čo najkratšom čase, zdala sa nám táto voľba určite lepšia. Taktiež plánujeme film posielať na stredné i základné školy pre vyššie ročníky, keďže je to veľmi aktuálna téma pre tieto vekové kategórie.

Počula som, že sa každý, kto akokoľvek prispel k tomuto filmu, to robí nezištne. Akú s tým máš skúsenosť?

Všetko sa to začalo crowdfundingom (je spôsob získavania kapitálu pre nové projekty pomocou vyžiadaných mikropríspevkov), pri ktorého priebehu sme sa všetci, či už moji blízki, známi, priatelia a spolupracovníci, ktorých som získala priebežne počas celej cesty vymýšľania a vybavovania projektu, podieľali na propagácii a osvete o anorexii ako choroby. Tento úspešný crowdfunding bol výsledkom nezištného zapojenia sa skutočného množstva dobrých ľudí, za čo by som sa im ešte raz chcela touto cestou poďakovať.

Prebiehalo točenie, strihanie a všetko okolo projektu bez problémov?

Všetko prebiehalo, musím povedať, skvelo. Môžem prezradiť, že som do kamery rozprávala vyše 5 hodín, čo znamená, že bude veľmi ťažké celý môj 5 – hodinový „život“ zhrnúť do pár minút. V tomto má moju veľkú dôveru odborník, naslovovzatý režisér Marek Mackovič, ktorý je uznávanou autoritou vo svete dokumentárneho filmu.

Máš nejaký vtipný zážitok z točenia?

Neviem či práve vtipný, no každú hodinu, ktorú sme strávili rozhovormi, plánovaním a samotným točením som zisťovala, s akými úžasnými ľuďmi mám česť sa stretávať a tráviť s nimi čas. Príde mi to priam neskutočné, že z obdobia, keď som každý deň trávila doma, bez kamarátov, s vypnutým telefónom, len aby ma niekto neotravoval, som sa dokázala zúčastniť nespočetne veľa stretnutí s úžasnými ľuďmi a hlavne, že som dokázala vysvetliť svoj cieľ a plán celkom sama, bez žiadneho panického záchvatu, bez pomoci pani psychologičky či mamy. Vtedy som si uvedomila, že sa naozaj dá dostať zo všetkého, ak človek chce. A môžem potvrdiť, že život stojí za to.

Kto všetko sa podieľa na tomto projekte?

V prvopočiatkoch projektu musím veľmi pekne poďakovať neziskovej organizácii LEAF, hlavne Barborke Michnovej. Vďaka jej súťaži, do ktorej som sa zapojila s mojím projektom – krátky film o anorexii, kde ma následne oslovili s pomocou nájsť k filmu pani scenáristku – Anku Fifíkovú, s ktorou som strávila každý týždeň pri vymýšľaní scenára. Veľká vďaka patrí aj autorovi fotky Milanovi Kováčovi i všetkým mojim známym, kamarátom a rodine, ktorí robili taktiež všetko pre to, aby sme svoj crowdfundingový cieľ splnili. Taktiež má moju veľkú vďaku Peter Jančát, s ktorým sme pochodili nespočetne veľa stretnutí a stretli sme veľa zaujímavých ľudí, ktorí nám pomohli posunúť sa s projektom ďalej. Na projekte spolupracovala taktiež aj moja mamina Jana Fulierová a nezisková organizácia DOBRÉ VECI Elky Fulierovej, ktorá nehovoriac o organizovaní rôznych udalostí na podporu projektu, vyrábala produkty pre kampaň nášho crowdfundingu. No a nakoniec je to jeden úžasný človek, ktorého som už spomínala predtým, Marek Mackovič, ktorý projektu od začiatku veril a v neposlednom rade i režíroval, strihal a celkovo venoval veľa svojho času, za čo som mu veľmi vďačná. Projekt podporilo aj mesto Hlohovec a Obchodná akadémia Hlohovec.

Premiéra filmu sa mala konať koncom marca tohto roku v Empírovom divadle v Hlohovci. Koľko ľudí malo záujem o túto premiéru?

Maximum ľudí, ktorých by sme mohli usadiť bolo 100. Nahlásilo sa nám cez 80, za čo sme boli veľmi vďační a taktiež dúfame, že vás všetkých čoskoro na premiére uvidíme.

Čo ťa teraz napĺňa v tvojom voľnom čase?

Momentálne sa zaoberám svojím youtube kanálom, kde vydávam dvakrát týždenne vtipné videá. Počas anorexie som bola stále doma a jedna z mojich obľúbených činností, ktoré som robila, bolo práve pozeranie youtube videí. A vtedy som si určila za svoj sen mať vlastný youtube kanál. Myslela som si však, že sa to nikdy nestane, že na to jednoducho nemám, keďže som nevedela rozprávať pred ľuďmi a neverila som si. Trvalo mi dlho, kým som uverejnila svoje prvé video, no môžem povedať, že lepšie rozhodnutie som spraviť nemohla. Veľmi ma to v živote posunulo, konečne si verím a hlavne som sa naučila vyjadriť svoj názor a nebáť sa toho.

Je niečo, čo by si odkázala ľuďom, ktorí trpia rovnakou duševnou chorobou, ktorou si trpela aj ty?

Rada, ktorá mi veľmi pomohla a počas celej liečby som sa jej držala bola, keď sa ma pani psychiatrička spýtala, čo chcem ešte v živote dosiahnuť. Ja som mala veľa plánov. Vedela som, že chcem navštíviť Írsko, že si raz chcem kúpiť malý domček v Chorvátsku pri mori. Keď som jej toto povedala, spýtala sa ma, kde v týchto plánoch vidím anorexiu. A pravda je, že nikde. S anorexiou sa nedá splniť žiadny váš sen. Na to, aby ste si išli za svojim a na splnenie všetkého, čo ešte chcete dosiahnuť, musíte mať energiu a byť sama sebou. Anorexia je osoba „Ana,“ ktorá za vás žije váš život. Nenechajte sa ňou ukrátiť o vaše sny a budúcnosť.

fbt

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu