Ako ďalej s umením vo verejnom priestore? Poznámka k východiskovej situácii (prípad Hlohovec)

0
62

730 dní / 102 týždňov / 24 mesiacov / 2 roky – ako chcete. Práve dnes je pre mňa neveselé výročie. Je to veľa alebo málo na to, aby kompetentní urobili zadosť svojmu sľubu vo veci, ktorá, nazdávam sa, nie je až tak zložitá a neprekonateľná, ba dovolím si tvrdiť, ani finančne náročná. Na to si odpovedzte sami. O čo ide? Iba pripomeniem, že rozprávam o umeleckej inštalácii, ktorá bola umiestnená vo vstupných priestoroch KINA ÚSMEV, no pred spomínanými dvomi rokmi, použijem eufemizmus, bola pri rekonštrukcii objektu odinštalovaná.

Autorom kompozície, vytvorenej kombinovanou technikou s rozmermi 230 cm x 800 cm, bol Vladimír Popovič, ktorý ju vyhotovil v roku 1969 a architektom interiéru, do ktorého bolo dielo umiestnené, bol A. Rutzký. V. Popovič patril k progresívnej generácii mladých tvorcov z ateliéru P. Matejku, ktorí intenzívne sledovali a interpretovali svetové umelecké trendy. Zaoberali sa najmä mechanickými zmnoženinami a rôznymi možnosťami naratívneho riešenia svojich diel, čo bolo jasne vidieť aj v prípade hlohovskej inštalácie. 

Isto si niektorí z vás spomínajú, ako magicky pôsobilo roztáčanie pohyblivých kruhov, ktoré premietali zo svojej vnútornej strany obraz na zrkadlovú plochu, a tá následne v zrýchľujúcich sa sekvenciách obrázkov na spôsob premietania filmového pásu uviedla do pohybu štylizované postavy, pripomínajúce hercov prvých nemých grotesiek alebo komických hrdinov panoptík. Niečo v tomto duchu a ešte o čosi viac som vtedy písal. 

Dnes sa k tomu vraciam z dôvodu, že deň po zverejnení môjho statusu ma na oficiálnej FB stránke Mestského kultúrneho centra uistili, že majú všetky časti tejto umeleckej inštalácie (okrem iného aj ďalšieho diela, zdobiaceho bočnú chodbu), teda „kruhy“ a „gongy“ vo svojom archíve, resp. sklade. No, ale to nie je pravda. Kruhy nemajú a nikdy to nikto verejne nekorigoval a neuviedol na pravú mieru. Kompetentných som prostredníctvom zasadnutia kultúrnej komisie a aj pri osobnom rozhovore s novou pani riaditeľkou MKC upozornil na danú situáciu a navrhol som spoluprácu. Verím, že kým ma oslovia, stále hľadajú riešenia. Nevracal by som sa k tomu takto verejne, ak by MKC pred dvomi rokmi nedeklarovalo, že vec napraví a retrodizajn vstupných priestorov kina zachová. Tak som teda čakal a čakám ďalej, no zároveň pevne verím, že personálne novovybudované MKC spoločne so zriaďovateľom nájdu cestu, ako dielu opäť vrátiť dôstojné miesto. 

Dnes namiesto retrodizajnu máme umelecky sterilný vestibul. Na druhej strane je to možno konečne príležitosť vypísať nejakú súťaž na výtvarnú realizáciu vstupných priestorov s tým, že víťazný návrh vyberie odborná komisia, aby sme sa nemuseli čudovať výsledku ako pri svätopeterskej zvonici. Myslím, že aj niekoľko nadaných Hlohovčanov by sa isto veľmi rado zhostilo tejto výzvy v podobe umeleckej súťaže. 

Na margo všeobecného nezáujmu o umenie vo verejnom priestore, tobôž z dôb socializmu (práve včera som čítal na FB stránke z našich hlohovských vôd, že objektom z tohto obdobia sa hovorí opachy a pritom nemôžeme tieto realizácie hádzať všetky do jedného vreca – je to veľmi povrchné a pre konkrétnych umelcov nespravodlivé), pridávam príklad toho, akou cestou by sme mohli ísť. A nie je ani zďaleka. Je z Piešťan. 9. decembra 2020 podpísalo mesto Piešťany s ďalšími piešťanskými inštitúciami, organizáciami i odborníkmi memorandum o spolupráci na projekte Piešťany – Mesto ako galéria. Plánom je vytvoriť spolu s odborníkmi pasport umeleckých diel, metodiku ich umiestňovania, ochrany a obnovy, zabezpečiť ich propagáciu a posilniť rolu kurátorstva verejného priestoru. Prvou lastovičkou tohto projektu je aj kniha Sochy Piešťan – Mesto ako galéria. 

Za ostatné roky postupne Hlohovec prichádza o šesť umeleckých inštalácii vo verejnom priestore – z toho štyri sú umiestnené v interiéri či exteriéri Domu kultúry (čakajú na svoju záchranu či reinštaláciu, alebo sa ich už nakoniec nepodarí resuscitovať?). A nakoniec celková bilancia v Hlohovci: Za posledných 25 rokov pribudli v meste iba štyri umelecké realizácie vo verejnom priestore a z toho až v troch prípadoch o súkromné akcie. Zatiaľ čo, naopak, za rovnaké obdobie sa z mesta z rôznych dôvodov vytratilo 13 takýchto diel. A z nášho kina hneď tri. 

Na záver prikladám fotografiu kruhov z Popovičovho diela, ktoré bolo umiestnené v kine a v rámci Československa bolo jedinečné, keďže išlo o jednu z prvých kinetických inštalácií v slovenskom umeleckom priestore. Odfotografoval som ich spoločne s novovydanou knihou o piešťanských sochách, aby niekto nepovedal, že fotografia je stará. Tiež prikladám aj vtedajšie nepresné vyjadrenie MKC a moju reakciu na ich status. 

PS: Kruhy sú pripravené vrátiť sa na svoje pôvodne miesto a naozaj sú v depozite Vlastivedného múzea. Iba pokračujeme v tom, čo sa udialo napr. v šesťdesiatych rokoch, keď sa rozoberali na zámku keramické kachle. Našťastie skončili v depozite, aby sme ich mohli po pol storočí, v čase, keď to bolo už možné, opäť inštalovať na miesto, kde pôvodne stáli.   

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here