Odkaz Viliama Šuleka a Karola Holubyho v literárnej tvorbe
Vrcholné obdobie národného obrodenia je spojené nielen s ustanovením spisovnej slovenčiny v podobe kodifikácie Ľudovíta Štúra, rozmachom literárnej činnosti, ale sprevádzali ho aj zásadné politické aktivity. Tie viedli k revolučnému činu v podobe boja za národné slobody. Po potlačení septembrovej výpravy v roku 1848 prenasledovali maďarské gardy porazené jednotky slovenských dobrovoľníkov až k moravským hraniciam. Mnohých pochytali a uväznili v mestách ako Hlohovec, Leopoldov, Nitra či Senica. Osobitné štatariálne súdy vyniesli viaceré hrdelné rozsudky. Jeden z najkrutejších „krvosúdov“ prebiehal práve v Hlohovci. Jeho nešťastnými hrdinami sa stali 21-ročný Karol Holuby (1826 – 1848) a 23-ročný Viliam Šulek (1825 – 1848).
Mladí komisári SNR boli väznení na hlohovskom námestí vo vážnici. Pri súdnom pojednávaní sa nezriekli zodpovednosti za svoje činy a hrdo sa hlásili k myšlienkam povstania, Národnej rady a Jozefa Miloslava Hurbana. Nevzdali sa svojho presvedčenia napriek vedomiu, že zaň môžu zaplatiť najvyššiu daň. Nazývali ich hurbanisti a obaja dobrovoľníci sa s týmto označením stotožnili. Vilko Šulek bol popravený 20. októbra 1848 neďaleko Hlohovca v chotári obce Beregseg. O šesť dní neskôr 26. októbra 1848 ho na rovnakej ceste na popravisko nasledoval aj Karol Holuby. Literárna spojitosť Karola Holubyho s Hlohovcom je dokladovaná nedokončenou básňou, ktorú písal počas hlohovského väznenia.
Tri dni viseli telá V. Šuleka a K. Holubyho na výstrahu, kým ich nezakopali do zeme. Neskôr boli obaja pochovaní so všetkými poctami na tomto pietnom mieste za účasti viacerých predstaviteľov národného hnutia. Potom bolo miesto popravy a hrobov označené masívnym dubovým krížom, ktorý bol 21. októbra 1928 pri 80. výročí udalosti nahradený dôstojným pomníkom projektovaným Dušanom Jurkovičom.
Pri príležitosti stého výročia smrti mladých martýrov za slobodu slovenského národa si obec Beregseg zmenila názov na Šulekovo. Na miestach väznenia a smrti V. Šuleka a K. Holubyho sú umiestnené pamätné tabule pripomínajúce nielen ich účasť v septembrovom povstaní, ale aj slovenské povstanie ako významnú udalosť národných dejín.
Silný moment ich martýrskej smrti sa natoľko vryl do spomienkovej vrstvy domorodého ľudu, ktorý bol svedkom týchto udalostí, že dodnes sa tradujú o nich v kraji rôzne legendy s romanticko-heroickým prifarbením ich statočnej obety.
Látka povstania nezamestnávala spisovateľov iba svojím historickým odkazom, ale jej výrazovo-umelecké spracovanie nadobúda rozmer národnej identity, politickej slobody, no i polemických postojov a reflexií. Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888) ako jeden z vodcov povstania sa tiež zmocnil umeleckých atribútov literatúry, aby mohol vypovedať svoje videnie revolučných pohybov. Urobil tak v historickej črte s názvom Slovenskí žiaci (1853), ktorú publikoval v almanachu Nitra III. Hurban okrem revolučných udalostí odohrávajúcich sa v Hlohovci a jeho blízkosti, pripomenul dielom pôvodný názov mesta v znení Hlohovec oproti maďarskému Galgócz či z nemčiny pochádzajúcemu tvaru Frašták.
Tému posledných dní pred smrťou hurbanovcov V. Šuleka a K. Holubyho spracovali literárne už ich súčasníci, no udalosť neprestávala umelecky inšpirovať aj nasledujúce literárne generácie autorov. Napríklad Janko Kráľ im venoval pieseň Duma dvoch bratov (1849), romanticky heroizoval ich postoj v smutnohre Holuby a Šulek (1850) Jozef Podhradský, ľudovú povesť o horiacej šibenici v deň výročia popravy spracoval v básni Intermezzo Viliam Pauliny-Tóth, Ján Trokan oslávil odvahu V. Šuleka v básni Myjava s novým vekom, v polemickom tóne k revolúcii a s rezervovaným postojom k jej cieľom sa k nej vyjadril v dráme Holub Jonáš Záborský (60. roky 19. storočia, prvýkrát vydaná v r. 1962), Ján Francisci na nich spomína vo Vlastnom životopise (1909), baladickým šatom odel osudy popravených v básni Na fraštáckom poli (1930) Štefan Krčméry, historický román z čias slovenského povstania so zachytením osudov V. Šuleka a K. Holubyho pod názvom Leteli sokoli nad Javorinou (1972) napísal Jozef Horák, z novších prác spomeňme napríklad text Juraja Bindzára Fraštacká balada (1999).
Na záver dodajme, že pietne miesto slovenských martýrov na „fraštackom poli“ navštevovali známe osobnosti. Samotný smútočný obrad tri dni po poprave vykonal Daniel Minich a nad hrobom stál aj básnik Janko Kráľ. Z významných zahraničných osobností si prišiel uctiť pamiatku oboch mladíkov v roku 1919 škótsky historik a publicista zaoberajúci sa dejinami slovanských národov Robert William Seton-Watson (1879 – 1951), známy aj ako Scotus Viator.
Pred deväťdesiatimi rokmi si na životný príbeh i odkaz oboch mladíkov spomenul básnik Štefan Krčméry.
Na fraštáckom poli
Na fraštáckom poli
šibenice svietia.
Na fraštáckom poli
krvou rosí kvieťa,
slzou vlhnú skaly.
Do fraštáckej zeme
dvoch mládencov pochovali.
Tam si oni ležia
do božieho súdu –
tíško sebe ležia,
tichú pieseň hudú.
– Pozri, braček, pozri
od kraja, do kraja,
či jest ešte koho,
či sme sami dvaja?
– Ani sme nie dvaja,
ani sme nie sami:
telo popri tele
s nami pod hrudami.
Ak nás mnoho hore,
viac nás je tu dolu,
a všetci sme jedni
a všetci sme spolu.
Rodina sme veľká,
nik nás nepremeria.
Dajedni od vekov,
dajedni od včera.
Veky pieseň hudú,
veky načúvajú,
ako sa o jari
ľady pukávajú.
Ako čakan ďube,
ako lemeš škripí,
ako včely hrajú
v kvete starej lipy.
Vše si hlavy zdvihnú,
vše si hlavy sklonia:
Prečo tá zem bolí,
prečo tá zem stoná?
Duní tá zem, duní,
chodia po nej Huni;
stoná tá zem, stoná
pod kopyty koňa.
Našinci ju sejú,
Bendegúzi kosia
a Turčiská po nej
konské chvosty nosia.
Bolí tá zem, bolí
krutej od nevoli,
mraky skameneli
na slovenskom poli.
Kliatba skamenela
na slovenskom ľude,
a i vždy tak bolo
a i vždy tak bude.
Smutnú pieseň hudú,
tíško vyhúdajú.
– Pozri, braček, či už
zore znamenajú?
– Zore znamenajú
pôrod doby novej.
Braček, hybaj, Hurban
krstí na Brezovej.
Slovo našiel, slovo,
hybaj, čúvajú ho.
Už to ide zrezka,
už to ide tuho.
Už sa mračno kála,
už sa skala puká,
krv sa pohla v žilách
i deda i vnuka.
– Nechoď, braček, chráň sa
nebezpečných hesiel.
– Celý svet by umrel,
keby som dnes nešiel!
– Nechoď, braček, nechoď,
máš ty život mladý.
– Keby ich mal desať,
dám ich bez výhrady.
– Máš ty doma milú,
dievča pobelavé.
– Abo nikdy viacej,
abo navždy v sláve!
– Nechoď, braček, nechoď,
na chodníku zmija!
Počkaj, braček, počkaj,
idem s tebou i ja.
*
Slobody zvon bije
na brezovskej túrni.
Už je to deň slávny,
už je to deň búrny.
V trepotaní zástav,
v švihotaní guliek,
kam letíte, bratia,
Holuby a Šulek:
– Ani neletíme,
srdce sa nám rúti,
ako ten povetroň
na nebeskej púti.
Sokolov je kŕdeľ,
krkavcov sú chmáry,
zapadajú hviezdy
v hlohovskom chotári.
Neplačte, Slováci,
neplačte za nami.
Ideme my búchať
na tie božie brány.
Budeme my búchať,
rukou, päsťou čelom.
Budeme my ležať
mŕtve telo s telom…
Na fraštáckom poli
šibenice svietia.
Na fraštáckom poli
krvou rosí kvieťa,
slzou vlhnú skaly.
Do fraštackej zeme
dvoch mládencov pochovali.
(1930)
