Životy ľudí sa často skladajú z drobných i veľkých radostí, občas starostí, či prekvapujúcich zistení a náhodných stretnutí. Obrovskú radosť do môjho života prinieslo narodenie mojej milovanej prvej vnučky Kristínky. Moja dcéra mi neskôr rozprávala, že sa v pôrodnici stretla so známou z Hlohovca, ktorej sa v ten istý deň narodilo chlapčiatko. Z dcéry a jej známej sa stali veľké kamarátky a z chlapčeka je dnes už dospelý muž. Sympatický, zaujímajúci sa o umenie, cestovanie, fotografovanie, hovorené slovo. O svojej ceste životom, o svojich zaujímavých záľubách a o tom, ako mení poéziu na slam poetry porozprával čitateľom Hlohovského žurnálu Filip Chvojka.
Filip, si rodený Hlohovčan, prezraď čitateľom Hlohovského žurnálu niečo o svojom detstve.
Vyrastal som v Šulekove, čiže som mal také typické dedinské detstvo a som tomu veľmi rád. Pred domom sme mali lúku a aj kúsok jazera. Mali sme veľký dvor, na ňom veľa stromov, takže som vyrastal blízko prírody a to malo na moje detstvo pozitívny vplyv. Každý deň som trávil vonku s kamarátmi ako klasické dieťa z dediny. Do školy som začal chodiť v Hlohovci na Základnú školu na ulici Milana Rastislava Štefánika, každé ráno som cestoval autobusom. Na školu mám veľmi dobré spomienky, môj starý otec tam robil školníka, každý deň sme sa stretávali, občas som ho cez prestávku navštívil. Mal som tam veľa kamarátov, chodievali sme po škole hrávať rôzne hry. Po skončení základnej školy som išiel študovať na Strednú odbornú školu na Nerudovej ulici a v tom období som sa presťahoval do Hlohovca.
Fotografovanie, vo všeobecnosti definované ako spoločenská a umelecká disciplína je to, čo si na strednej škole vyštudoval. Prečo si sa rozhodol pre fotografiu?
Od mala som mal blízko k umeniu, fascinovali ma rôzne druhy umenia. Rád som si prezeral fotografie, pozeral filmy, rôzne klipy, priťahovalo ma vizuálne umenie. Vtedy som sa o to zaujímal najmä z pohľadu konzumenta, až prišlo obdobie, keď som začal skúšať, čo by som dokázal ja.
Začal som kresliť, maľovať obrazy, skúšal som písať prozaické texty, básničky. Začal som aj fotografovať klasickým fotoaparátom. A keď som zistil, že v meste, v ktorom bývam, sa dá študovať odbor grafika a fotografia, bolo rozhodnuté. Počas štúdia bola pre mňa dôležitá aj jeho praktická časť. Chodievali sme do Zámockej záhrady alebo do mesta fotografovať, a tak som sa popri teórii mohol učiť aj v praxi.
Trvá u teba stále láska k foteniu? Čo najradšej fotíš?
Dnes už je pre mňa fotografovanie koníčkom, ide ruka v ruke s mojou veľkou záľubou v cestovaní. Keď cestujem po rôznych krajinách Európy, zakaždým sa snažím priniesť z tých krajín rôzne fotografie a bohato využívam poznatky, ktoré som sa naučil v škole. Naďalej sa venujem aj analógovej fotografii, resp. foteniu na starý kinofilm a vyvolávaniu tých fotografií, lebo to, čo je na takejto fotografii, je autentické a má to aj historický a kultúrny aspekt.
Ako vidím, ruka v ruke s fotením ide aj tvoja záľuba v cestovaní, teraz možno už aj v opačnom poradí.
Cestovanie je niečo, čo človeka veľmi rozvíja po fyzickej ale i mentálnej stránke. Človek na cestách akoby vyrastie, dospeje. Veľmi rád cestujem po Slovensku. Máme tu veľa krásnych miest. Vypracoval som si itinerár na tieto cesty, no zatiaľ som z neho nestihol ani tretinu. Musím sa asi viac snažiť. Rád chodím aj do zahraničia. Cestovanie po svete, spoznávanie nových kultúr, ich jazyka, kuchyne a pod. je niečo, čo človeka rozvíja aj v osobnom živote. Pri cestovaní sa vyhýbam turisticky veľmi navštevovaným miestam, atrakciám. V mestách a miestach, ktoré navštívim, skôr hľadám niečo, čo je typické pre to mesto, kam chodia obyčajní ľudia, čo tam žijú.
Rád cestujem s kamarátmi. S jedným z nich som dvakrát prešiel celé Nemecko až k Severnému moru, prešli sme Chorvátsko, navštívili sme severné Taliansko, Benátky a mestá v okolí. Momentálne som sa vrátil z Belgicka, odtiaľ som išiel do Luxemburska a napokon do Holandska. V Holandsku mám kamaráta z Hlohovca, ktorého som už viac ako rok nevidel, tak sme to teraz takto vyriešili. Aj sme sa stretli, aj mi ukázal, ako tam žije.
Dal som si taký cieľ, do svojej tridsiatky prejsť všetky členské štáty Európskej únie. Či sa mi ho podarí splniť, to ešte uvidím. Ale pomaličky mi to odbúda. A čo je dôležité – vždy, keď cestujem, spoznám nielen nové miesta, ale aj nových ľudí. Takže v podstate najdôležitejší nie je konkrétny cieľ, ale nové zážitky, noví priatelia.
Pravidlá sa nemusia vždy dodržiavať úplne presne. Hovorím o tvojom pravidle vyhýbať sa turistickým atrakciám. Minimálne raz si sa im nevyhol, čo dokazujú tvoje fotografie z benátskeho karnevalu.
Benátsky karneval je naozaj výnimka. Podľa mňa je to niečo, čo by mal každý zažiť aspoň raz za život. Pretože naživo to tam vyzerá úplne inak, ako na fotkách. Je to nepretržitý kultúrny zážitok, trvajúci 24 hodín denne a tých dní je sedem.
Vráťme sa na chvíľu do minulosti. Možno si pamätáš, ako sme pred asi desiatimi rokmi trávili spolu Silvestra v Slovenskom raji. Ja na to mám špeciálnu spomienku, ako prišla do Havranej doliny dcérina kamarátka so svojím asi pätnásťročným synom, ktorý nás od prvej chvíle prekvapoval spôsobom komunikácie. Rozhovory s ním boli plné vtipných, inteligentných slovných zvratov, bonmotov a my dospeláci sme sa takmer váľali od smiechu. Dnes by som to nazvala stand-upom a vôbec by som sa nečudovala, keby si sa tomu venoval aj v súčasnosti.
Stand-up je pre mňa trochu komerčné umenie, umenie ako také by malo mať aj výpovednú hodnotu a toto v stand-up nenachádzam. Je to fajn zabávať ľudí, aj ja občas chodím zasmiať sa, zabaviť sa, ale poézia má pre mňa väčší umelecký aspekt. Na druhej strane stand-up je tiež žáner performatívneho umenia a veľa ľudí, ktorí robia stand-up, sa pozná s ľuďmi, ktorí sa venujú písaniu iných textov a ide to tak ruka v ruke. Obidve však cielia na inú skupinu publika. Ja sa venujem písaniu textov, ktoré sa nazývajú slamy a s týmito textami vystupujem po celom Slovensku v rámci organizácie Slam poetry.
Je to občianske združenie ľudí, ktorí tvoria rôzne texty, poéziu, prózu, môžu do toho zakomponovať aj ten stand-up, je to v poriadku a na rôznych akciách, podujatiach vystupujeme na celom Slovensku.
Vlastne mi to v tvojom prípade pripadá celkom logické a pravdupovediac, páči sa mi to. Mohol by si čitateľom Hlohovského žurnálu v skratke objasniť, čo sa skrýva za pojmom slam poetry?
Slam poetry je súťažná disciplína v prednese autorských textov performatívnym spôsobom, kedy ľudia v publiku, ktorí na to vystúpenie prídu, nás môžu hodnotiť a ten, kto vyhrá, môže predniesť ľuďom svoj tretí text. Slameri sú veľmi milá, príjemná komunita ľudí, ja robím slam poetry aj kvôli tej komunite. Veľa ľudí v mojom veku ale aj starších a mladších som spoznal práve cez túto organizáciu alebo aj z publika, našiel som si kamarátov. Slam poetry spája ľudí.
Chápem to dobre, že ty ako „slamer“ najprv napíšeš báseň a potom ju ani nie prednesieš ale doslova stvárniš?
Áno. Píšem rôzne texty zo života, napríklad aj texty o politike a na vystúpeniach ich prezentujem publiku.
Nie je to prednes textu. Je to stvárnenie textu na pódiu, ktoré je nasvietené, je tam mikrofón a všetko potrebné a my dávame do performácie pohyb, rôzne mimické formy a gestikuláciu, aby to bolo sugestívne, dojímavé alebo zábavné. Aby to nebolo tak, že strnulo stojíme a prednášame. Dôležitá je aj tá vizuálna forma. A dosť veľa ľudí asi láka to, že slameri sa vyjadrujú komplexne.
Že spájajú hovorené slovo, ktoré je ich výpoveďou, s tým stvárnením inými prostriedkami. Nesmú používať žiadne kostýmy, žiadne rekvizity. To, čo chcú pridať k tomu textu, musia vyjadriť svojou prezentáciou a interakciou s divákmi. Občianske združenie Slam poetry, v ktorom pracujem, má svoju pobočku aj v Trnave. Na viac-menej pravidelnej báze organizujeme podujatia pre slamerov v 10BARe v Trnave. Má veľmi dobrú akustiku a technické vybavenie vrátane nasvietenia, čo dodáva podujatiu z pohľadu diváka „cveng“, že prišiel do pekného priestoru na kvalitné vystúpenie. Podobné podujatia sa konajú po celom Slovensku. Slameri môžu ísť vystupovať kamkoľvek na Slovensku za predpokladu, že sa dohodnú s organizátormi.
Dočítala som sa, že od roku 2017 sa organizujú aj Majstrovstvá Slovenska v Slam poetry? Zúčastnil si sa ich?
Majstrovstiev som sa zúčastnil raz ako porotca. Možno sa v budúcnosti zúčastním. Tento rok sa na Slovensku konali v rámci Majstrovstiev Slovenska aj Majstrovstvá Európy v Slam poetry, na ktorých sa zúčastnili víťazi národných majstrovstiev. Každý rok sa konajú podobným spôsobom vždy v inej metropole niektorej krajiny Európy. Je to skvelá príležitosť na zbieranie skúseností.
So svojou slam poetry vystupujem nielen v trnavskom 10BARe, ale aj rôzne po celom Slovensku. Vystupoval som v Prešove i v Košiciach, v Žiline, Martine, ale aj v Bratislave, Nitre a v ďalších mestách. Slam poetry je forma, ktorú môže robiť naozaj každý, kto vie vytvoriť svoj autorsky text. Je to otvorený priestor pre ľudí, ktorí sa venujú písaniu a nechcú to len dávať do šuflíka. My v Slam poetry sme v zmysle toho, že chodíme organizovať podujatia, chodíme vystupovať, takpovediac profesionáli ale robievame aj niečo, čo nazývame OPEN MIC. Tam sa môže prihlásiť ktokoľvek alebo prísť priamo z publika a dostane priestor na to, aby vystúpil so svojím textom. Podujatia propagujeme na FB Slam poetry.sk. Tam zvyčajne mesiac dopredu zverejňujeme zoznam akcií, ktoré sa budú organizovať. Pozrite, príďte. Zatiaľ malá ukážka:
Hľadím do odrazu
na nehybnej hladine vody
pozorujem mikro-aspekt života
anonymných ľudí
strácam pojem o realite
už nerozoznám bludy
Je ráno?
či večer?
asi mi to je jedno
budúcnosť detto
zdvíham prostredník
no hladina reflektuje mieru gesto
romanticky by to nešlo…
necháp ma zle , nemám v mysli lásku
ale skôr…romantizmus
imaginativny romantizmus
chcem pozmeniť monotónny rytmus
narušiť konštantný cyklus
vykonať duše mojej pitvu
pod krkom pridržať britvu
a
oholiť sa…
nech s poznaním
kto som
môžem voľne hľadieť
do svojho odrazu
na nehybnej hladine vody.
V Hlohovci máme takú krásnu tradíciu, že sa pred Vianocami stretávame na podujatí, venovanom predvianočnému čítaniu z tvorby hlohovských autorov. Prídeš?
Áno, rád prídem. Ďakujem za pozvanie, určite sa tejto akcie zúčastním. Myslím, že to bude veľmi inšpiratívne. Budem rád, keď tam stretnem a spoznám nových ľudí. A teším sa, že v meste, v ktorom žijem, sa organizuje niečo takéto umeleckého charakteru, čo obohatí bežný deň nás Hlohovčanov. Ďakujem ešte raz za pozvanie.
Za rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová
Fotografie: Filip Chvojka a archív Slam poetry.sk
