. . . bol, žil, v 3. storočí n.l., láskavý a dobrotivý, obľúbený kňaz VALENTÍN. Po rokoch, aj začiatkom 3. tisícročia, si ho pripomíname, ako patróna všetkých zaľúbených, ľúbených i ľúbiacich. Deň sv. Valentína, 14. február, sa stal DEŃ ZAĽÚBENÝCH – sviatok lásky, vzájomnej náklonnosti a priateľstva, valentínsky čas nádejí a predstáv, ktorý praje našim milým, mladým, starším aj najstarším. Tajomstvom a legendami opradená tradícia sa odvíja od muža menom Valentín, pochádzajúceho z Umbrie, kraja vo vnútrozemí stredného Talianska, ktorý ako pohanský kňaz prijal kresťanskú vieru. Vynikal svätosťou života a veľkými darmi ducha, liečil chorých a pomáhal biednym. Ani ľudský cit lásky mu nebol cudzí. Rímsky cisár Claudius II. vydal v tej dobe nariadenie, ktorým zakázal ženiť sa, pretože mladých mužov potreboval ako vojakov do stále nových vojen. Valentínovi bolo ľúto mladých ľúbiacich sa ľudí a podujal sa na nebezpečný krok – tajne po nociach sobášil mladé dvojice zaľúbencov. Jeho odvážne konanie sa mu napokon stalo osudným a skončil vo väzení, kde sa zoznámil a spriatelil so slepou žalárnikovou dcérou. Na príkaz cisára mu 14. februára r. 268 n.l. v Ríme na Via Flaminia, kat sťal hlavu. Valentín pred svojou popravou vraj zanechal lístok priateľstva žalárnikovej dcére s podpisom – od Tvojho Valentína. Od tej doby zaľúbení naňho nezabudli, stal sa ich patrónom a ochrancom lásky.
Samotný zvyk , vymieňať si láskyplné odkazy a malé darčeky na znak priateľstva a lásky, tzv. VALENTÍNKY, sa objavili po prvý raz v 18. st. medzi obyvateľmi vtedajších miest. Boli to malé papierové kartičky s kresbami a veršíkmi vlastnoručne zhotovované a čoskoro aj obchodníci začali ponúkať kartičky zdobené stužkami, živými kvetmi, machom, vtáčími pierkami a s typickým symbolom lásky, so srdiečkom. Zvyk sa rozšíril najmä v Anglicku a Škótsku, tiež v Nemecku, Francúzsku, Belgicku, preniesol sa aj do Ameriky, Japonska, Thajska a pravdaže, na svojho Valentína nezabudli ani v Taliansku.
LÁSKA v živote našich predkov nebola okázalá, bola skromná; nepatrilo sa lásku prejavovať na verejnosti a ani v súkromí sa láska nevyznávala priamo, slovne – v podstate ani neexistovala ľudová frazeológia lásky. Tradičné názory ľudu na lásku sa odrážajú v našich ľudových piesňach a baladách, obsahujú ich príslovia a porekadlá, úslovia, pohovorky, prípitky pri hostinách a rôzne ľudové žartovné výroky. V epickej podobe obsahujú celú šírku citových vzťahov od rozvoja lásky cez popisy ľúbostných túžob, očakávania a sklamania v láske, rozlúčenie sa s milým i oklamanie milej a obľúbené boli tragické ľúbostné príbehy.
Keďže ľuďom vždy na láske záležalo, snažili sa aj magickými prostriedkami lásku či už získať, udržať, dozvedieť sa o nej viac, alebo lásku niekomu aj prekaziť – pomocou ľúbostných čarov, nápojov lásky a bylinkami, či magickým konaním. Príležitosťou na čary boli tanečné zábavy aj svadobné veselie, ľúbostná mágia sa praktizovala v jarnom období, v čase letného slnovratu, vhodné bolo predvianočné obdobie, samotný Štedrý večer a Nový rok. Rôzne úkony a obrady mali za cieľ vzbudiť záujem osoby opačného pohlavia, zabezpečiť si manželského partnera, alebo uspokojiť zvedavosť, čo koho v láske čaká. Niektoré úkony bolo potrebné konať aj v manželstve, aby láska nevyhasla! Ľúbostný vzťah v ľudovej kultúre vyjadrovali tzv. DARY LÁSKY – perníkové srdcia z jarmoku, rôzne šatky a stuhy, alebo pracovné nástroje zdobené rezbou nápadníkov, ako piesty a mangle, hachle, vretienka a praslice, motovidlá, kolovraty, formy na maslo, varešky a lyžice, kruntle, paličky na paličkovanie čipiek … Vážny záujem o dievčinu vyjadrovala praslica zdobená rezbou, maľovaná a ešte vykladaná aj zrkadielkami. Sympatickí šibáči bývali obdarúvaní rôzne zdobenými vajíčkami a vyšívanými stuhami priväzovanými na korbáče a dievčence sa tešili na „máje“, ktoré mládenci stavali pred dom svojich vyvolených.
Ľudia sa vo všeobecnosti radi obklopovali predmetmi s ľúbostnými motívmi, a motív srdca býval hojný v staviteľských prvkoch /aj na dverách drevenej búdky za domom/, na bytových a osobných textíliách, objavoval sa tiež vo výzdobe odevu detí, žien i mužov a v odevných doplnkoch. SRDCE, ako najdôležitejší orgán zabezpečujúci cirkulácia krvi v tele, bolo podľa ľudových predstáv sídlom života a od počiatkov ľudstva symbolizovalo cit, lásku, bolo ľúbostným motívom vo výtvarných prejavoch, v kresťanskej symbolike, ľudovej ornamentike, nesmelo chýbať na daroch lásky a zostáva týmto milým symbolom podnes.
Vláda zimy sa chýli ku koncu a blízkosť jari, Vesny, prebúdzania sa prírody komentujú aj naše ľudové pranostiky – „Na svätého Valentína, zima siliť sa počína“. Aj o podobnosti s láskavým citom sa v tomto období vravelo, že „Dorotka /6.II./ vtáčikom rozdáva pesničku, Valent /14.II/ žení vtáčence a Matej /24.II./ im rozdáva píšťalky“. A práve toto, fašiangové obdobie v našej minulosti prialo ľúbostným citom, láske, vzájomnej náklonnosti mladých i starších. Magicko-prosperitné úkony vo fašiangovom čase mali blahodarne pôsobiť na dobrú úrodu konope, bolo to obdobie priadok a páračiek, kde sa mladí stretávali, tiež čas zakáľačiek, svadieb, domácnosti obchádzali fašiangové sprievody masiek a konali sa početné zábavy. Príznačná bola v tomto období zvýšená aktivita dievčat s cieľom vydať sa, pretože nevydaté dievky stíhal po fašiangoch posmech. Je „fašang, fašanek“, obdobie hojnosti, veselosti, čas keď je všetko dovolené, i Valentín praje zaľúbeným a tak poprajte svojim milým aj Vy!
PS – – a zastavte sa niekedy v Banskej Štiavnici, je tu „Banka Lásky“, aj najdlhšia ľúbostná báseň sveta …- Slovenský Červený kríž v spolupráci s Národnou transfúznou službou SR a hematologicko-transfúznymi oddeleniami organizujú Valentínsku kvapku krvi, ktorej cieľom je motivovať mladých ľudí, aby darovali túto cennú tekutinu – a za uchovávanie ľudových tradícií z okolia Hlohovca si zaslúži vďaku „Folklórna skupina Šulekovo“ a jej vedúca Mgr. Oľga Mičková
Autor: etnografka Viera Holicová
