Dobrí ľudia žijú medzi nami

0
626

            Možno aj vy poznáte ten pocit, že stretnete človeka, ktorého možno ani nepoznáte, ale vyžaruje z neho na vás niečo pozitívne, niečo dobré. Medzi takýchto ľudí patrí informatik, grafik, tlačiar, divadelník, dobrovoľník, Hlohovčan Ing. Roman Drgoň. V tomto predvianočnom čase porozprával čitateľom Hlohovského žurnálu o sebe, svojej práci ale aj o zvykoch a prípravách na Vianoce vo svojej rodine.

Keďže sa osobne poznáme, dovolím si familiárne oslovenie: Romanko, narodil si sa v Hlohovci do rodiny, bohatej na deti. Aké bolo tvoje detstvo?

Viac

Na detstvo spomínam veľmi rád. S rodičmi sme bývali na Štefánikovej ulici. Sme šiesti súrodenci. Boli však medzi nami vekové rozostupy, takže sme doma tvorili akoby tri bratské dvojice. Ja som bol v poradí druhý, takže najviac spoločného som zažil so starším bratom Milom. Oproti súčasným deťom sme veľa času trávili vonku. S rodičmi sme chodili na turistiku, v zime sme lyžovali, s kamarátmi sme hrávali futbal… Leto patrilo peterskému bágrovisku, zima korčuliam na ľade kamennej školy. A každý rok bol sneh. Miloval som aj zadnú izbu v dome, kde sme si niekedy v zime zakúrili v kachliach a žili svoj detský svet. Nepamätám si, že by sme sa nudili. Nemenil by som vôbec nič.

Tvoj život je od malička spojený s františkánskym kláštorom. Ovplyvnili františkáni tvoje životné smerovanie?

Františkánsky kláštor mi je veľmi blízky až doteraz. Vždy ukrýval a stále ukrýva v sebe svoje genius loci. Keď som ako dieťa chodieval do kostola františkánskeho kláštora, bola ešte totalita a františkáni v ňom nepôsobili. Spravovali ho kňazi pôsobiaci vo farnosti, ktorí mali na starosti aj farský kostol sv. Michala. Okrem týchto duchovných ma v mladosti ovplyvnili skôr saleziáni. Mal som možnosť vtedy spoznať viacero tajne vysvätených kňazov. Samozrejme, františkána pátra Dionýza poznal každý. Bol to rehoľník s obrovským srdcom pre ľudí, aj pre Hlohovec. Ako dieťa ma ani nenapadlo premýšľať, čo všetko má ten človek prežité a prečo františkáni v kláštore nebývajú. Niektoré veci o ich ťažkom a napriek tomu veľmi naplnenom živote som pochopil až neskôr.

Vďaka kláštoru som však spoznal množstvo vzácnych ľudí a získal veľa priateľov. Napríklad s chalanmi (neviem, či to je správny výraz, ale my sme si tak hovorili), s ktorými sme spolu miništrovali, sme nedeľu čo nedeľu poobede hrávali futbal. Mal som tiež možnosť spoznať napríklad „tetu Máriu Libantovú na vozíku“. Pamätníci si možno spomínajú na výbuch plynu vo sv. Petre. (Nie som si istý, ale mohol to byť rok 1972.) Ona bola tá, ktorá túto nehodu prežila, avšak následky ju pripútali na invalidný vozík. Napriek tomu žila veľmi činným životom a veľa času a energie venovala mladým. Dostal som sa tiež medzi divadelníkov, spevokol, pamätám si na kostolníčku tetu Gitku… Keď sa v kláštore po revolúcii obnovila činnosť františkánov, bol som už na vysokej škole.

Chlapec vyrástol na mladého muža, ktorý sa musel rozhodnúť, čomu sa bude v živote venovať. Ty si vyštudoval Fakultu elektrotechniky a informatiky na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave a po skončení školy si ako mladý absolvent VŠ začal pracovať v Mestskom kultúrnom centre /MKC/ v Hlohovci.

To, že chcem študovať informatiku, mi bolo jasné od 1. ročníka gymnázia, kde som sa prvýkrát reálne stretol s počítačom. My sme  boli taká malá partia spolužiakov, ktorých to hneď chytilo a základy sme dostali od nášho triedneho učiteľa –  pána profesora Hulalu.

Do MKC som sa dostal po škole na civilnú službu. V tej dobe sa ešte stále chodilo na jeden rok na „vojenčinu“ (základnú vojenskú službu), ale v tom čase bola už možnosť vybrať si aj civilnú službu, ktorá však trvala o pol roka dlhšie. Ja som sa teda rozhodol pre túto druhú možnosť. Navrhol mi to vtedajší riaditeľ pán Libant, s ktorým som sa poznal už viac rokov vďaka kláštoru, Divadlu na klinci alebo Divadelnej spoločnosti dobrých kamarátov.

Spomínam si, ako sme využívali tvoje znalosti aj v knižnici. Mali sme počítače, ale nemali nikoho, kto by sa v nich vyznal. Pre nás si bol často záchranou.

To bola doba, kedy to tak bolo v mnohých organizáciách. Počítač mala častokrát vo firme iba ekonómka, ktorá aj tak – pre istotu – všetku agendu viedla aj ručne v papierovej podobe, aby si bola istá, že to ten stroj vypočítal správne.

Keď sa vrátim k MKC, panovali v ňom veľmi dobré vzťahy. A dobré vzťahy panovali v celom spoločnom dvore, kde okrem „kultúrnikov“ sídlilo aj niekoľko menších firiem. No a knižnica – tá bola hneď vedľa a mala z tej strany zadný vchod. V rámci vzťahov bolo celkom prirodzené, že pri nejakom probléme s počítačmi vyslali  mňa. To je možno obdobie, kedy sme sa pracovne poprvýkrát stretli aj my dvaja.

zdroj: R. Drgoň

Dnes máš firmu, ktorá je zameraná na grafické a tlačiarenské práce.

Keď som končil „civilku“, rozhodol som sa otvoriť si živnosť s ponukou počítačových služieb. Počítačová grafika bola iba časť týchto služieb – možno tá časť, ktorú bolo najviac vidieť. Okrem návrhov plagátov som ďalej ponúkal aj podporu pri správe výpočtovej techniky. Neskôr sa k tomu pridali aj nejaké softvérové projekty a v súčasnosti sa orientujem na oblasť komplexnejších informačných systémov, postavených na webových technológiách. Takou malou srdcovou záležitosťou je pre mňa regionálny portál hcregion.sk, ktorý je o podujatiach a gastroslužbách v našom okrese a ktorý asi poznajú mnohí Hlohovčania. Málokto vie, že to bola moja programátorská prvotina vo svete webu.

Kvalitu tvojej práce poznám, už viac ako dvadsať rokov spolupracujeme pri tvorbe propagačných materiálov na súťaže Ex libris Hlohovec a Fraštacký tŕň. Ale viem, že máš aj zaujímavé záľuby, ktorým sa venuješ vo svojom voľnom čase.

K ex librisu a k počítačovej grafike som sa dostal vďaka dôvere ľudí. Nie som totiž študovaný grafik a oveľa bližšie mi boli počítačové zručnosti v grafických programoch ako grafika sama. Mnoho som sa učil práve od tých, ktorí ma požiadali vytvoriť nejaký návrh. Počúval som ich, snažil sa pochopiť a preniesť ich predstavy do digitálnej podoby.

Hovoriť o záľubách znamená hovoriť o veciach, ktoré mi prinášajú radosť. Radosť mi stále prináša pobyt vonku na vzduchu a s tým rôzne formy rekreačného športu. Turistika, bicykel, futbal, lyže, plávanie,… A úplne perfektné je, ak to robíme spolu celá naša rodina.

Mal som tiež šťastie stretnúť ľudí, ktorí boli zapálení pre amatérske divadlo. Funguje pod názvom Divadelná spoločnosť dobrých kamarátov a prvé hry mali premiéru ešte v totalite. Repertoár súboru pozostáva z hier s duchovnou tematikou, ktorých autorkou je naša režisérka Zuzana Hlavienková. Súbor sa prezentoval na viacerých divadelných prehliadkach a súťažiach a má za sebou vystúpenia od Košíc až po Bratislavu.

Len tak – pre radosť – si občas zahrám aj na klavíri, alebo s gitarou a deťmi v kostole.

zdroj: R. Drgoň

Skončil advent, vrcholia prípravy na Vianoce. Ako prežívaš toto obdobie vo svojej rodine? A ako prežívate Vianoce?

Advent by mal byť časom prípravy. Ak dokážeme spomaliť, Vianoce vedia byť krajšie. Ale aj my doma a v práci bojujeme s tým, čo všetko ešte chceme stihnúť. Krásnou tradíciou, ktorú si pamätám ešte od rodičov a pokračujeme v nej aj u nás doma, sú večerné stretnutia celej rodiny pri adventnom venci a spoločnej modlitbe. Niekedy je to aj ten správny priestor, kedy sa môžeme spolu rozprávať.

Je koniec adventu a darčeky už máme väčšinou vyriešené. Vďaka deťom však mnoho krásnych chvíľ prežívam už teraz pred Vianocami. Sú vo veku, kedy darčeky chystajú aj oni, kedy prichádzajú na to, že obdarovať niekoho je rovnako krásne ako darček dostať. Najskôr sa trápia tým, čo pre koho vymyslieť – čo by koho potešilo, potom sa učia niečoho svojho vzdať (napríklad svojich malých úspor), aby mohli darčekom potešiť.

Samotné Vianoce prežívame v kresťanskom duchu. Štedrú večeru začíname čítaním úryvku z Biblie o narodení Ježiša. Večeru máme podľa tradície, ktorú priniesla manželka Janka z jej domu – kapustnicu, v ktorej je namiesto mäsa „udenáč“ (udená makrela) a potom klasickú rybu so šalátom. Po večeri rozbaľujeme darčeky a pri nejakej rozprávke čakáme na polnočnú sv. omšu.

Na Vianociach mám rád, že ľudia po všetkom tom zhone predsa len dokážu aspoň na niekoľko dní spomaliť, zastať a nájsť si čas na svojich najbližších.

Vianoce sú pre mňa časom zázrakov. Naučme sa však zázraky nájsť aj v bežných dňoch. Určite sú ukryté aj v nich.

Za rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu