Jakub Mišči z Hlohovca horory nemá rád. Aj tak ich píše!

0
767

Jakub Mišči sa narodil v roku 1990, pochádza z Hlohovca a je spisovateľ. Aj keď to on sám o sebe netvrdí. Píše dramatické trilery, z ktorých vám bude behať mráz po chrbte. Práve dopísal svoj tretí knižný titul Prepínač a onedlho si ho budete môcť kúpiť aj v slovenských kníhkupectvách. Poďte spolu s nami zistiť, aký je Jakub nielen umelec, ale aj človek.

O čom je tvoja najnovšia kniha „Prepínač“?

Viac

Prepínač sa radí do žánru psychotriler, takže sa čitatelia môžu pripraviť na dramatický a násilný príbeh o únose šiestich detí, ktoré sa vlastnou vinou dostanú do poriadnych problémov. Zdanlivo „nevinný“ nápad sa zvrhne na krvavú masakru, pri ktorej sa rodičia unesených detí musia vyrovnávať s krutou realitou. Pri písaní diela som sa primárne zameral na ústredné postavy otca Romana Trojana a policajného vyšetrovateľa Eliáša Vígha, ktorí sa spoločne snažia dopátrať pravdy… Dej sa odohráva v Bratislave počas horúceho leta, pri písaní som sa snažil čo najlepšie vykresliť prostredie reálnych ulíc a atmosféry.

Ako a kedy prišiel námet novej knihy?

Nápad prišiel náhle – minulý rok. Námety u mňa prichádzajú spontánne, nikdy nad nimi nepremýšľam. Aj nápad na moju prvotinu „Zvrátené mesto“, ktorej príbeh sa odohrával v Hlohovci, prišiel nečakane. Uvedomil som si, že v okolí je dosť opustených domov a čo ak tam niekto niekoho drží? A už som mohol pracovať… Tak to funguje aspoň u mňa, čakám na tú „správnu“ myšlienku. Motív je hnací motor, bez ktorého nemôže vzniknúť žiadny poriadny psychotriler.

zdroj: J. Mišči

Hovoríš, že nerád pozerávaš horory. Prečo sú potom tvoje diela strašidelné, dramatické a všeobecne sa skôr zameriavaš na „psycho“ žánre?

Naozaj nerád pozerám horory, sám už vôbec nie. Neviem, čím to je, jednoducho nemám z nich dobrý pocit a to už odmalička. V reálnom živote taký nie som, nemám problém s tmou, rád skúmam opustené priestory a vychádzam zo svojej komfortnej zóny. Pri čítaní kníh zbožňujem napätie, strach a taký ten pocit „čohosi zlého“, niečoho, čo striehne na hranici svetla a tmy, boj dobra a zla. Vyrastal som na príbehoch od Stephena Kinga, milujem zimomriavky, ktoré jeho knihy prinášajú. Neskôr som objavil aj krimi od Jo Nesba, ktoré sa vyznačujú pochmúrnym severským štýlom, takisto mi ulahodil nemecký autor Sebastian Fitzek, ktorý je pre mňa osobne kráľom psychotrilerov. Mám prečítaných veľa kníh z rôznych žánrov a keď som skúšal niečo napísať, zistil som, že sa najlepšie cítim v žánri trilerov.

Kedy najčastejšie píšeš? Koľko si písal „Prepínača?“

Príbehy píšem zásadne v noci – začnem pred polnocou, pokračujem až do ranných hodín. Vtedy ma nikto nevyrušuje, nič nemusím riešiť a keďže mám problém so spánkom, aspoň využijem čas, ako sa dá. Ako dlho som písal „Prepínača?“ Na to skutočne neviem odpovedať, nesledujem čas pri písaní. Pamätám si, že svoju prvotinu – Zvrátené mesto som napísal zhruba za dva týždne, vždy, keď som prišiel po práci domov, som jej venoval pár hodín. Prepínač mi zabral oveľa viac času, je to komplexnejší a zložitejší príbeh.

Nikdy si nechcel byť spisovateľom. Teraz ním si a v podstate sa za spisovateľa sám veľmi nepokladáš. Tak ako to teda je? (smiech)

Ja som autor, písanie je pre mňa iba záľuba, nie som závislý od predajov.

Nikdy mi ani na um neprišlo, že raz napíšem knihu – vždy som bol iba zarytý knihomoľ, ktorý by najradšej čítal od rána do večera a nerobil nič iné. Moja prvá kniha vznikla len náhodným literárnym pokusom – chcel som si prečítať niečo vlastné. Začal som písať poviedku a zrazu bola z toho novela. A tak to začalo.

Trailer k druhej kihe Evan

Prvá kniha mi vyšla vo vydavateľstve Art Floyd a po priaznivých ohlasoch čitateľov som mal obrovskú radosť. Moja nová záľuba si našla svojich fanúšikov, preto som sa im rozhodol prinášať nové príbehy. V bežnom živote som copywriter, tvorím produktové texty, čo je práca, ktorá ma napĺňa – aj k nej som sa dostal cez písanie kníh.

Ako vyzerá proces tvojho tvorenia? Už na začiatku vieš, ako príbeh dopadne?

Nechávam sa viesť intuíciou. V tom pre mňa spočíva krása literárnej tvorby – nikdy neviem, kam ma príbeh nakoniec zavedie. Samozrejme, vždy mám vytvorenú hrubú kostru príbehu a hlavné dejové línie, ktorých sa snažím držať, ale nie som ich otrokom. Pri písaní beletrie to ani nie je možné – zabíja to kreativitu, pravidlá sú od toho, aby sa porušovali. Aj „Prepínač“ dopadol napokon úplne inak, ako som si pôvodne myslel.

Ako vznikajú postavy v tvojich knihách?

Postavy vznikajú spontánne, iba na základe pocitu. Príliš sa nimi nezaoberám, viem, že sa formujú samé, vyskočia vždy, keď ich potrebujem. Pri každej novej kapitole ich vytváram automaticky, kým nemám to správne „osadenstvo“, ktoré môžem obrusovať podľa svojich potrieb.

zdroj: https://www.facebook.com/miscijakub

Vieš vraj skvele písať na písacom stroji. Píšeš knihy aj na ňom?

Na písacom stroji som sa učil prstoklad ešte kým som chodil na Obchodnú akadémiu v Hlohovci. Som zato vďačný, môžem písať so zatvorenými očami, nesústredím sa na to, ako píšem, ale čo píšem. Samozrejme, že knihy píšem vo Worde. Doba je digitálna, neviem si predstaviť, že by som do vydavateľstiev posielal rukopis vo fyzickej podobe – papier treba šetriť.  Notebook si môžem vziať do postele, čo najpohodlnejšie sa usadiť, ponoriť sa sám do seba a tvoriť. Ak mi niečo mimovoľne napadne pri prechádzke, výlete alebo pri cestovaní vo vlaku, ihneď vytiahnem mobil a zapíšem si daný nápad a súvislosti skôr, než sa to vytratí a ja stratím kontakt so základnou esenciou. Takisto rád využívam v mobile aj diktafón.

zdroj: https://www.facebook.com/miscijakub

S priateľkou taktiež z Hlohovca chodíš už šesť rokov. Zbalil si ju na nejakú svoju knihu? Čo hovorí na to, že píšeš?

Keď som sa s Dankou spoznal, nepísal som vôbec nič, takže som ju nemal na „čo“ zbaliť. Jednoducho medzi nami preskočila iskra, inštinktívne som z nej mal dobrý pocit. Dopĺňame sa, má všetko to, čo ja nemám. Má svoje pevné zásady, zdravý postoj k životu a je moja najväčšia obdivovateľka a „kritička“ zároveň. Tiež rada číta, takže sa môžem spoľahnúť, že sa vyjadrí k mojim rukopisom, dokonca mi robí korektúry. Jej názor rešpektujem, nebojí sa ma skritizovať, takže aj vďaka nej mám pár „šuplíkových“ diel, ktoré sa k čitateľom nikdy nedostanú. Danke som zato vďačný, niekedy sa dávam príliš strhávať vlastnou fantáziou, potrebujem niekoho, kto ma bezpečne dovedie späť na pevnú zem. Občas zvyknem vravievať, že bez nej by žiadna moja kniha nevznikla a to je čistá pravda.

Na svete je ďalšia kniha. Aký je to pocit? Nepocituješ možno nejaké „prázdno“, že už „nie je na čom pracovať“ kým nepríde nový nápad?

Prepínač bude môj tretí knižný titul. Z technického hľadiska ešte nevyšiel, dolaďujú sa posledné detaily, do tlače pôjde tento týždeň a v máji sa začne predávať. Mám radosť a zároveň obavy, či sa bude kniha čitateľom páčiť alebo nie. To je, myslím, rovnaké u všetkých autorov, ale nijako zvlášť sa tým nezapodievam. Určitý pocit prázdnoty po dokončení príbehu sa vždy vytvorí, ale netrvá dlhšie ako jeden, dva dni. Je to akoby som niečo alebo niekoho stratil. V knihách odovzdávam kus samého seba. Nikdy to nie je o tom, že by som nemal ďalší nápad, už mám základy nového diela.  Až neskôr som to pochopil – príbehy cezo mňa prechádzajú, odovzdávam ich ďalej a už mi nepatria. Ako stopy v piesku, ktoré postupne zmýva rastúci príliv. A ja čakám na odliv, aby som mohol opäť vytvárať nové.

Nepríde po napísaní knihy niekedy myšlienka typu: „Tu sa mohlo stať ešte toto, sem som mohol pripísať ešte nejakú postavu, vetu, odsek…“?

Nie, pretože som žiadnu svoju knihu po vydaní nečítal. Asi preto, aby som sa vyhol podobným úvahám, ktoré by ma mohli iba zbytočne zneistiť. Kniha po vydaní pre mňa predstavuje uzavretú kapitolu, nad ktorou nehodlám špekulovať. Takisto neverím, že by existoval autor, ktorý by nemal čo vylepšiť na svojej knihe. Ja žijem v prítomnosti a čakám na nové príležitosti.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu