Ruth Beery Rónová, ktorú vojnové roky skrývania poznačili na celý život

Ruth Beery sa narodila ako Ružena Rónová v júli 1937 v Hlohovci. Ona a jej rodina boli kedysi súčasťou židovskej komunity v Hlohovci. Spomienky na detstvo má spojené s ukrývaním a obavou z prezradenia. Posledné dva roky vojny putovala s rodičmi a bratom po Slovensku z miesta na miesto, od rodiny k rodine, posledné mesiace strávila v kláštore. Pani Ruženka, ako ju s láskou volajú členovia filmového štábu, je jednou z tých, ktorí sa podelili o svoj životný príbeh v dokumentárnom filme Posledný Hebrej z Hlohovca. Jeho slávnostná premiéra za účasti tvorcov sa uskutoční 31. marca o 18:00 v kine Lumière v Bratislave, následne 1. apríla o 18:00 v kine Úsmev v Hlohovci.

Pani Ruženka, spomínate si ešte na Hlohovec vášho ranného detstva? Kde ste bývali, s kým ste sa priatelili, aké hry ste sa ako deti s bratom hrávali? Alebo iné spomienky, ktoré vám utkveli v pamäti?

Pamätám si najmä roky po vojne… Bývali sme na Hollého ulici, oproti Váhu. Ako deti sme sa v lete chodievali kúpať do Váhu a v zime sme sa sánkovali na malom svahu vedľa židovského kostola alebo v Pánskej záhrade.

Moja dobrá kamarátka bola Judka Brodyová – ich rodina neskôr odišla do Kanady. V Hlohovci sme bývali len do februára 1948. Potom sme sa z existenčných dôvodov presťahovali do Nových Zámkov – malý rodinný obchod nedokázal uživiť dve rodiny, rodinu môjho otca aj jeho brata Barnabáša.

V roku 1968 ste odišli z malého mesta do veľkého sveta, vysťahovali ste sa do Izraela a prijali ste hebrejské meno Ruth. Meno sa mení ľahko, ťažšie asi bolo naučiť sa novú reč, pochopiť inú mentalitu, identifikovať sa s novou vlasťou.

Je to tak – v roku 1968 som sa ocitla vo svojej novej vlasti. Bol to veľmi silný zážitok… Hoci som prišla do „svojej“ vlasti, všetko bolo iné – reč, mentalita aj kultúra. Začínali sme úplne od začiatku.

Jazyk som sa naučila pomerne rýchlo. Je to môj národ, moje náboženstvo. No sú veci, na ktoré som si nikdy celkom nezvykla. Izraelská mentalita je oveľa priamočiarejšia, niekedy až agresívnejšia. Myslím si, že vždy vo mne zostane niečo európske.

Ale aj v Tel Avive sa Hlohovčania pravidelne stretávali každý piatok a veľmi držali spolu. Aj môj zubár, Pavel Schwartz, bol z Hlohovca. Dnes už, žiaľ, nežije.

Navštívili ste po páde komunizmu v roku 1989 svoju vlasť – Slovensko?

Slovensko som navštívila viackrát, ale väčšina ľudí, ktorých som poznala a s ktorými som bola v kontakte, už nežije – všetci boli ešte starší ako ja…

Naposledy som bola na Slovensku minulý rok na jar, keď mala v Bratislave premiéru divadelná hra „Ženy veľkých mužov“, ktorú napísala moja dcéra Dalia (Dalia Shimko, populárna izraelská herečka a režisérka). Uviedlo ju bratislavské divadlo Astorka.

Časť môjho srdca však zostala na Slovensku navždy.

Ako ste zareagovali na informáciu o tom, že vzniká dokumentárny film Posledný Hebrej z Hlohovca a jeho tvorcovia vás prišli navštíviť a porozprávať sa do vášho izraelského domova?

Keď som sa dozvedela, že sa pripravuje dokumentárny film o našej komunite z Hlohovca, bola som nielen udivená a prekvapená, ale najmä veľmi dojatá…. Hovorila som si: Ako…? Prečo…? Je to možné, že ich to vôbec napadlo? Prečo by si práve náš príbeh zaslúžil film? …a ani nie sú Židia a zaujíma ich náš osud…. Je to pre mňa niečo neuveriteľné… Patrí im za to veľká vďaka.

Milá pani Ruženka, ďakujem za vaše vzácne slová a spomienky. Premiéra filmu Posledný Hebrej z Hlohovca sa bude konať 31. marca v kine Lumière v Bratislave a druhá premiéra filmu sa uskutoční 1. apríla v kine Úsmev v Hlohovci. Vy tam budete s nami, i keď len na filmovom plátne. Ďakujeme.

Helena Pekarovičová

Fotografie: Rodina Rónová – archív pani Rónovej, ostatné fotografie archív D. Sobotovičovej