Keď cestovateľ či turista navštívi kraj, obec, mesto, patrilo by sa mu, aby sa oboznámil aspoň málo s jeho históriou, kultúrou, zvykmi, jednoducho, aby prenikol do atmosféry genia loci. Nasledujúce riadky sú ukážkou toho, ako nás vidí svet, čo o nás vie, a ako si nás pamätá – samozrejme s veľkou dávkou humoru a nadhľadu. My Hlohovčania/Fraštačania sme divné nátury, a tak nie je divu, že pre špecifické črty našej povahy sme sa dostali spolu s naším mestom do porekadiel, úsloví a prísloví. Najradšej o nás zaručené „pravdy“ tvrdia tí, čo nás navštívili, alebo tí, čo nám závidia. Bijú sa do pŕs, vraj hovoria sväto-svätú pravdu, a ak nie je celá, aspoň je jej poriadne veľký kus. Veď počúvajte! Ak sa o niekom povie „Frašták išól, Frašták prišól“, znamená to, že nič nevybavil, alebo, keď na svoju adresu začujete „Pamat ti nesahá ani po Frašták“, vedzte, že o vás niekto hovorí, že si málo pamätáte. Ak niekto „ide z Hlohovca do Fraštáku,“ robí zbytočné veci a keď niekto „zmizne jak pena z fraštackého piva,“ tak ten sa rýchlo vytratí – zrejme práve on mal platiť nasledujúcu rundu. Ani to pivo nám nenechajú na pokoji, ešteže sme sa preslávili iným nápojom – vínom. No aj o tom sa vraví, že „ve Fraštáku vám nalejú trojchlapového vína.“ To je veľmi kyslé víno, „ktorým syslie diery vylievajú a strašia neposlušné deti“, pričom toho, čo ho pije, musia dvaja držať a tretí mu ho leje do úst. Našťastie, nie sme „volní jak Ronchettiho pes či leniví jak Ronchettiho kone,“ lebo prieberčivosť a ničnerobenie nám vskutku nie sú vlastné. Iba ak trochu tá naša, pekne povedané, šporovlivosť, inak by nás nečastovali slovami, že „ve Fraštáku ti odkroja chleba, že cezen uvidíš až do Vídne“, alebo „petkorunoví svedci z Fraštáku“, čo na sedrii dosvedčia za päť korún všetko. Veď my si chceme vlastne iba prilepšiť, i keď úmysly v tom nebudú práve najčistejšie, ako sme sa o sebe dozvedeli v konštatovaní, že „lavá ruka je židova alebo fraštacká.“ No, ale keď my niečo sľúbime, isto sa to splní, ale až vtedy, keď bude „pískat mašina na Bereseg.“ Pýšiť sa však môžeme našimi vychýrenými jarmokmi, kde „vždy človek zmokne nielen zvonka, ale hlavne zvnútra“, alebo sa o nich hovorí, že „fraštacký jarmek bez dažda je jako videt bíleho havrana,“ aj to je veľká rarita. Našinca nič len tak neprekvapí a vždy si ľahko poradí, napríklad aj tak, ako to popísal český cestovateľ, archivár a spisovateľ František Václav Peřinka, keď nás pred takmer sto rokmi navštívil, aby vystihol rysy nášho charakteru:
„Hlohovec je známejší pod menom Frašták (z nemeckého Freistadtel). Porekadlo ,Frašták išiel, Frašták prišielʻ znamená vraj človeka, ktorý minul sa cieľa. Že vraj žid putoval z Fraštáka do Žiliny. Ustatý sadol na plť voľakde nad mestom. Ale plť nejde hore Váhom a tak milý žid dostal sa zase do Fraštáka, kde s podivením a lámajúc slovenčinu, povedal: ,Frašták išiel, Frašták prišielʻ. Malo to vraj znamenať, že ničoho nevybavil.“
***
Práve o slovné spojenie „Frašták išiel, Frašták prišiel“, resp. jeho rázovitejšiu nárečovú podobu v znení „Frašták išól, Frašták prišól“ nám pôjde. Toto úslovie sa používa na označenie človeka, ktorý niekam prišiel alebo odišiel bez toho, aby zanechal nejaký dojem, resp. bez toho, aby si ho niekto všimol. Jednoducho, jeho príchod alebo odchod nezanechal žiadnu stopu – ani pozitívnu, ani negatívnu. Niekedy môže mať aj význam zbytočnosti, nezmyselnosti alebo nepodstatnosti konania. V tomto prípade vyjadruje príchod či odchod osoby, ktorá nezanechala žiadnu stopu — prišla a odišla bez povšimnutia. Vo významovej rovine ide o obrazné vyjadrenie bezvýznamnosti či nevýraznosti – tak, ako keby daná osoba nič nezanechala, nič nezmenila.
Spojenie sa nachádza v Sborníku slovenských národních piesni, povestí, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčajov a povier z roku 1870, ktorý vydala Matica Slovenská, a aj v známej knihe pedagóga, zberateľa, jazykovedca Adolfa Petra Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky (prvýkrát vydané v roku 1897 v Prahe) v tematickej kapitole Ľudský rozum a časti s názvom „Neschopnosť“. Heslo do zbierky poslal Zátureckému jeden z informátorov, ktorým bol kňaz, jazykovedec a etnograf František Šujanský. Ten zbieral ľudový materiál zo Zvolena, Turca, Nitry, Trenčína a Tekova. Keď už spomíname Šujanského, tak svoje vysvetlenie slovného spojenia z Fraštáku vysvetlil v roku 1894 v Slovenských pohľadoch takto: „Frašták išieu, Frašták prišieu, je z tých porekadiel, ktorým dej nejaký, obyčajne komický, podkladom slúži, a ním sa vysvetľujú, – prítomné takto: Vybral sa Židák z Hlohovca, vulgo Fraštáku, na cestu do Žiliny. Stred cesty ustatý vidí na Váhu pltníkov od brehu odbíjajúcich; poznav, že sú od Žiliny, uprosil ich, i pojali ho so sebou na plť. Keď dolu vodou idúci došli Hlohovca, vida Žid, kam sa dostal, zadivený zvolal: Ny, Frašták išiel, Frašták prišiel! Hovorí sa o tých, čo sa darmo ustávali, cieľ minuli.“
***
V podaní Františka Václava Peřinku i Františka Šujanského sme sa dozvedeli, aký má podľa tradície pôvod výrok „Frašták išiel, Frašták prišiel“. To, že v minulosti išlo o naozaj živé slovné spojenie nám dokladajú viaceré písomné pramene najmä časopiseckého charakteru, no meno Hlohovca/Fraštáku sa v tomto duchu objavilo aj v niektorých dielach umeleckej literatúry.
Slovenské politické noviny Pešťbudínske vedomosti vydávané v Pešti na margo politickej situácie v roku 1861 ironicky konštatovali, že: „U nás sa robia značné pokroky, ale naspäť a keď to tak ešte za čas pôjde, povieme bez ublíženia: frajšták išiel, frajšták prišiel.“ Časopis Konfesionálna škola v roku 1872 uviedol kritiku byrokratických postupov pri riešení priestupkov, pričom naše známe slovné spojenie už iba dôsledne vypointovalo kolobeh administratívnych postupov, ktoré sa v zásade točia stále dokola a nič sa nezmení: „Školská stolica obrátila sa na hlavného škôldozorcu, tento upravil ju ku slúžnemu, slúžny poslal preznačných priestupkov zákona rychtárovi, a rychtár oddal jich po jednoduchom napomenutí zase školskej stolici. Frašták išiel, Frašták prišiel.“
Pod pseudonymom Janko Dobreznámy komentuje v novinách Považské listy z júla 1920 pisateľ politickú situáciu na Slovensku, pričom hlavnú úlohu opäť zohráva Hlohovec. Naráža sa tu na snahu presadzovať v spoločnosti boľševické idey, čím sa vytvára atmosféra akejsi „republiky v republike“: „V čas prevratu, keď nebolo žiadneho zákonného podkladu, nebolo úprav, nebolo „hlavy“, smiali sa nám kopaničiarom mešťania, že sme si utvorili osobitnú „republiku“ a hľa, teraz už máme skutočnú republiku v republike vo Fraštáku. Naši starí hovorievali: Frašták išiel, Frašták prišiel, keď voľakto s neporídzenou prišiel, predpokládajme, že aj Felcánčina sa na Fraštáku zlomí. Toto je ale len jedna malá epizódka v celom válečnom ťažení internacionály a bolševizmu na Slovensku.“
V tých istých novinách o pol roka skôr vyšla ironická báseň, ktorá komentovala nezhody a vyjednávacie neúspechy Slovenskej ligy v Amerike, pričom bolo opäť známe slovné spojenie poruke, aby vyjadrilo neúspech celej akcie:
(…)
Zauškuje z jednej strany,
i na druhú prejde,
z toho vidia tí vyslanci,
že im z toho zejde.
Že nič s tými columbskými
Slovákmi nezvedú
Frajšták išiel, Frajšták prišiel
na myndáre (navnivoč) víndu.
(…)
Vedec, polyhistor, botanik, etnograf Jozef Ľudovít Holuby pri výskume ľudovej slovesnosti narazil na príbeh, ktorý komentoval nasledujúcimi slovami: „I tam sa vraj stalo, že akýsi pocestný prišiel z Predmieru, chtiac Súľov vidieť, až do Jabloňového; ale kde videl – ač hodný potok tečie od Súľova – ako by steny skál stýkali, riekol: ,Veď tu není priechodu do Súľova, a cez tie skalné hrebene sa len nebudem driapať!ʻ a vrátil sa do Predmieru, kde ho vysmiali, že ,Frašták išiel, Frašták prišielʻ. Holuby porekadlo použil aj v próze Výlet do šútovskej doliny v Turci. Publikoval ju v Slovenských pohľadoch v roku 1895. Svojimi etnografickými a botanickými poznámkami nás zoznamuje s krajom, no starosť mu robil deň blížiaceho sa Medarda, pretože viacdňové zrážky by prekazili jeho výskumné plány a ako inak, mohol by konštatovať, že jeho cesta a odhodlania boli márne. Tak teda čítajme, čo píše: „Keď na Medarda (8. júna) prší: bude 40 dažďov; jak neprší: bude dažďov bez počtu. A teraz na Medarda nepršalo. Ja ale kojil som sa tou nádejou, že sa táto pranostika aj mýliť môže, a že nebudem museť o sebe povedať: Frašták išiel, Frašták prišiel, a že som vospust sveta vláčil prázdnu mapu s sebou.“
Všimnime si však aj umeleckú literatúru. V roku 1858 napísal kňaz a spisovateľ Ján Palárik svoju komédiu Inkognito, ktorej časť filmového spracovania sa realizovala aj v Hlohovci – konkrétne v Empírovom divadle. Hlavnou postavou diela je Ján Jelenský. Ten po nezdaroch s riešením finančných dlhov, úradných záležitostí, vzťahových nejasností i svojho inkognito pobytu si hneď v úvode prvého výstupu tretieho dejstva povzdychne: „Tak teda i na mne sa vyplní: Frajšták išiel, Frajšták prišiel! Moja výprava je toľko ako dokončená. Ale dobre, že som sa tak preobliekol: aspoň zostanem nepoznaný – a čo by ma priam tí kosci vyzradili, však na šťastie moje meno neznajú – a teraz zbohom, Kocúrkovo!“
Evanjelický kňaz a spisovateľ Pavel Beblavý napísal v roku 1907 humorne ladenú poviedku s groteskným a ľudovým nádychom nazvanú Vykopali ženu. Hlavnou postavou je strýko Halena, jednoduchý dedinský muž, ktorý čelí kurióznej situácii — vraj „vykopali jeho ženu“. O čo ide, nie je spočiatku jasné — obec je plná klebiet, po dedine sa šíri správa, že žena strýka Halenu bola po smrti vykopaná z hrobu alebo bola omylom pochovaná zaživa a teraz sa vrátila. Strýk Halena sa vydá na úrad za „slúžnym“ (úradníkom, ktorý má právomoci v obci) – aby situáciu objasnil a požiadal o pomoc. Zároveň je pod tlakom iných úradných vecí. Na otázku, čo dosiahol, vysloví cynickú odpoveď: „Frašták prišiel, Frašták išiel“, čím hlavne vyjadruje frustráciu z byrokracie a prázdnych rečí.
***
Dnes je nielen širokej verejnosti, ale i rodeným Hlohovčanom veta „Frašták išiel, Frašták prišiel“ málo známa, ba mohli by sme povedať, že sa ani u nás v regióne v bežnej komunikácii nevyskytuje. Možno sa tu odvtedy, čo porekadlo odznelo naposledy, vytratila neschopnosť našincov a týchto slov už nie je potreba. Skôr by som však povedal, že tam, kde sú ľudia, sú s nimi aj ich ľudské nedokonalosti, a tak sme dnes už obsahovo málo jasné spojenie „Frašták išiel, Frašták prišiel“ nahradili inými výrazmi.
Marián Kamenčík
