Do svojich troch rokov som vyrastala v domčeku s longošom na nádvorí, bez modernej kúpeľne a kuchyne. V domčeku, ktorý stál v Holubyho uličke. Áno, práve v tej Uličke, na ktorú tak krásne spomína vo svojej knižočke pán Tonko Polakovič. V dome Nitranovcov, neskôr Hrnčárovcov a Vaculíkovcov, krstných rodičov môjho otca.
Moje najranejšie spomienky na Vianoce neexistujú. Málokto má zachované pamäťové obrazy z obdobia svojich prvých dvoch rokov. Z Uličky sme odišli krátko po mojich tretích narodeninách pred Vianocami v roku 1976 rovno do nového panelákového bytu na Závalí. Moja mladšia sestra Dadka bola ešte malé päťmesačné bábätko. Takže som typické dieťa z paneláku, generácia, ako nás posledné roky nepresne nazývajú, Husákových detí. Na toto obdobie už mám spomienky hlboko uchované vo svojom srdci…
Príchuť Vianoc sme začali vnímať na Mikuláša. Do spálne pod okno sme si pripravili čižmičky. To už sme boli tri na svete, v rodine nás volali Ajka, Dadka, Lenka. Tri princezné nášho tata kráľa. Mama potichučky povkladala do čižmičiek dobroty, keď sme o tom nevedeli. V spálni zostala tma a ticho. Napäto sme čakali. Môj otec mal dar vytvoriť úžasnú tajuplnú atmosféru. Zinscenoval hotovú strašidelnú scénu. Kolenačky v slabo osvetlenej, širokej a na panelák veľkej chodbe, pomaličky sa blížiac k dverám spálne, nás šeptom napínal tak, že sme skoro odpadli od strachu. „Počujete? Už tu asi bol!“ Pomaličky sme otvárali dvere a vtom zvýšil hlas, aby nás naplašil. Kričiac sme utiekli späť na chodbu. Dvere sa o chvíľu opäť stále viac a viac otvárali a v slabučkom svetle, dopadajúcom do spálne, sme zbadali obrysy niečoho, trčiaceho z čižmičiek. To bolo radosti! Prostredná sestra, naša Dadka, občas vyfasovala aj varechu a zemiak, ale, samozrejme, vždy potom aj sladkosti. Bola veľmi živým dieťaťom. Taký bol náš mikulášsky čas.
Vždy sme mali doma živú borovicu. Vykúkali sme z okna, ako ju otec prináša. Pamätám si, ako som mu asistovala. V obývačke sme na zem rozprestreli kožu, teda plastový priesvitný obrus. Otec, ako pravý tesár, ktorým aj skutočne je, vzal do rúk sekeru, kázal nám pevne držať strom a sekal. Milovali sme ozdobovanie stromčeka. Svetielka boli v tvare zvončekov a výzdoba bola farebná. Ako vo všetkých rodinách. Priznám sa, že ja dodnes zdobím vianočný stromček v tomto štýle. Neprevalcovali ma módne trendy. Rôzne typy gúľ a fúkaných ozdôb, salónky, máčané želé, čokoládové figúrky, strieborné trblietajúce sa girlandy. Iba tie trsy visiacich strieborných alobalových nití a kôpky vaty na končeky vetvičiek už nedávam. A na vrchol patrila pika. Veď náš Rozvoj, alias Ježiškova továreň, rodiny v našom meste dobre zásobil. Musím sa vám priznať, že pri pozeraní vianočných rozprávok som vždy sedela v obývačke na gauči úplne pri stromčeku a ujedala tajne zo sladkostí. Maškrtnica jedna!
Štedrý deň sa niesol v atmosfére príprav. Keď som už bola staršia, pomáhala som mame v kuchyni. Okolo štvrtej prišla naša babuš, mamina mama. Dedko nás opustil ešte v sedemdesiatom siedmom roku, a tak trávievala Vianoce s nami. Perpazuch, ako sa v Hlohovci hovorí, sme vykročili na cintorín pozapaľovať sviečky na hroby. Posvätný čas! Po návrate domov mama s babkou odišli do kuchyne a nás otec vzal do detskej izby pred veľké tabuľové okno, pod ktorým bola váľanda. Zavrel dvere a zhasol. Kľačali sme na nej a šňupatými noštekmi pozerali na oblohu. „Vidíte ho? Kde?“, pýtali sme sa. „Nepočujete zvončeky? Veď tam! Pozrite! Dedo Mráz na saniach! A kadiaľ prinesie darčeky? No veď cez okno!“ Tak sme pozerali, išli sme si oči vyočiť. Nič sme nevideli, ale všetko sme mu verili. To bol čas potrebný na to, aby mama mohla podávať darčeky pod stromček. Štedrovečerný stôl sa nachádzal tiež v detskej izbe. Ozdobený slávnostne, v strede stojan so sviecami. Najkrajšie taniere, poháre, príbory, plno ovocia na mise. Oblátky, med, geršlová polievka, zemiakový šalát s majonézou a vysmážaný kapor. Pre nás, deti, filé. Neskôr pribudol typický fraštacký cibuľový majoránkový zemiakový šalát. A potom aj kapustnica. A samozrejme kopa vianočných koláčov. Obeta mojej drahej mamy. Horiace srdce našej rodiny. Tiché a pokorné.
Okolo šiestej hodiny stíchlo celé mesto, zahaľujúc v posvätnej skrytosti najkrajšie hodiny v roku. Stíchol aj náš byt. Otec zapálil sviecu, všade sa pozhasínalo, pustil platňu s piesňou Tichá noc, ktorú prekrásne spievala Darinka Laščiaková. Všade sa rozhostil pokoj, rodinná súdržnosť a láska. Všetci okolo jedného stola… Pieseň tíško doznievala a náš otec sa v dojatí postavil. Spomínal na svojich milovaných rodičov, neskôr súrodencov, maminho otca, ďakoval za celý rok a poprial nám krásne, pokojné sviatky. Vzal do rúk oblátku, natrel medom, odlomil z nej kúsok a od mamy až po najmladšiu sestru každej dal na čelo krížik a pobozkal. Aj slzy vybehli z jeho, maminých aj babuškiných očí. Všetko malo svoje miesto. A potom prípitok a večera. Dadka bola veľmi netrpezlivá, len rýchlo zjesť a kedy už pôjdeme, to bola jej neustála otázka, keď sa netrpezlivo vrtela na stoličke. Po večeri ešte otec rozkrojil jabĺčko. Pamätáte si na text jednej piesne Michala Tučného a Fešákov, kde sa spieva: „Rozkrojím si jabko, hvízdička, budu dlouho žít?“ To už vo veselej nálade s plnými bruškami sme chrumkali kúsok polmesiačika. A ešte pre každého jeden orech. Všetci sme verili, že ani jeden nebude vysušený a o rok sa v zdraví opäť pri štedrovečernom stole stretneme.
Sestra stále dobiedzala. Akonáhle otec povolil ísť k stromčeku, Dadka vyštartovala ako prvá. Tá jej zvedavosť a radosť, na to sa nedá zabudnúť. Lenka bola presný opak. Trpezlivá a tichá.
Naša generácia netrpela biedu ako naši starí rodičia, ale žili sme skromne. A tomu zodpovedali aj darčeky. Svetrík alebo pančušky či ponožky, prípadne nejaká hračka. Pre mňa bola najkrajším darčekom kniha. Nič viac som nepotrebovala. Ale spomínam si na Vianoce v 86. alebo 87. roku, keď som dostala korčule. Krásne bielučké. Žiadne kvinťáky. Veď sa aj v Hlohovci otváralo klzisko. Veľká to vec!
Potom sme sa obliekli a pomaly kráčali s babuš k nej domov do Panskej. Vzduch krásne voňal, sviežo a mrazivo, trblietajúci sa sneh nám vŕzgal pod nohami. Hoci babka bývala len kúsok od nás, táto cesta bola cestou rozprávky. Na dvore stáli nadrozmerné snehové postavy Mikuláša, dokonca aj iglu, do ktorého sa dalo vojsť. Babkin sused pre nás deti vždy pripravil prekvapenie. Vetvy jedlí na francúzskych terasách ovísali pod snehovou ťarchou, tvoriac majestátne vysoké postavy.
U babuš sme sa stretávali celá rodina. Túto tradíciu založil dedko, keď sme ešte my vnúčatá neboli na svete. Každý druhý rok prichádzal domov aj náš ujo z Dubnice. Podľa toho, či mal službu v práci alebo nie. Poštedrovečeral s rodinou u seba doma a všetci sadli do auta, smer Hlohovec. V dvojizbovom byte s veľkou kuchyňou a dvojkrídlovými otvorenými dverami do obývačky nás vždy bolo aj do 30. A vždy sme sa všetci pomestili. Ženy v kuchyni, chlapi okolo stola v obývačke a my deti sme behali po celom byte. Babuš pre každé vnúča pripravila malý vianočný balíček plný maškŕt. Nemôžem zabudnúť na jej špajzu, voňajúcu zázvorníkmi. Stôl sa prehýbal pod množstvom slaných a sladkých maškŕt, rozprávali sa veselé príhody, spomínalo sa. Takto sme vydržali aj do polnoci. Všetci spolu a radostne. Naučili sme sa mať sa radi a chýbať si. V roku 2009 nás naša milovaná babuš opustila a my sme sa opäť všetci u nej stretli… Boli to také krásne Vianoce! Plné lásky a spomienok. A plné fotiek. Bola tam. S nami. Rozliata v našich srdciach…
Možno sa čudujete, že som vôbec nespomenula kresťanské Vianoce. U nás sa tieto tradície, teraz pre mňa také vzácne, neslávili. Ale dnes viem, že tam, kde je láska rozliata v srdciach, je Ten, ktorý je Láskou samou, vždy prítomný…
Nič nie je samozrejmosť. Život beží veľmi rýchlo a naši milovaní sú tým najvzácnejším, čo máme. Nech tieto sviatky sú pre vás plným prežitím narodenia najväčšej Lásky a tepla, ktoré sa spája okolo štedrovečerného stola vďačnosti!
Andrea Kleimanová
