Thomas Klimek Ward – čestný občan mesta Hlohovec

0
506

Slovenský honorárny konzul v americkom Chicagu Thomas Klimek Ward sa narodil v rodine Thomasa a Heleny Wardovcov v Joliete, v americkom štáte Illinois (Spojené štáty americké – USA). Jeho rodičia sa narodili v USA, kam prarodičia z otcovej strany emigrovali z Írska a starí rodičia z matkinej strany zo Slovenska. Stará mama Magdaléna Jahelková Klimeková sa narodila v Hlohovci. Tomáš, ako ho slovenskí priatelia volajú, je na prvý pohľad typický Ír, ale hlboko v srdci nosí lásku k Slovákom a Slovensku.

Milý Tomáš, spája nás dlhoročné priateľstvo, dovolím si  preto takéto osobné oslovenie a tykanie. Vyrastal si v írsko-slovenskej rodine. Hovoril si s mamičkou po slovensky? Ako vznikol tvoj vrúcny vzťah k pôvodnej vlasti tvojej starej mamy? Bola to láska na prvý pohľad?

Viac

V prvom rade, milá Helena, porozprávať sa s tebou je pre mňa vždy potešením. Vyrastal som v typickej americkej rodine. Doma sme sa rozprávali len po anglicky, pretože môj otec po slovensky nevedel. Moja mama hovorila po slovensky len občas, takže som vedel len niekoľko slov a slovných spojení. Moji úžasní slovenskí starí rodičia hovorili plynule po anglicky aj po slovensky, ale naším štandardným komunikačným jazykom bola angličtina.

Keď som v roku 1962 skončil strednú školu, netušil som, aký odbor by som chcel študovať na univerzite,  a tak som vstúpil do amerického námorníctva. Bolo to jedno z najlepších rozhodnutí, aké som kedy urobil. Námorníctvo ma naučilo zodpovednosti a sebadisciplíne a dalo mi príležitosť vidieť veľkú časť Európy. Slúžil som na palube lietadlovej lode USS Forrestal a bol som na dvoch osemmesačných plavbách po Stredozemnom mori. Ako milovník európskej histórie a kultúry som bol nadšený. Navštívil som Francúzsko, Grécko, Taliansko,  Maltu, Španielsko a Turecko, Írsko a Anglicko, Švajčiarsko, ale aj Libanon a Svätú zem a milovanú zem mojich predkov – Slovensko.

Koncom októbra 1965 som dostal povolenie na návštevu Slovenska. Bol som nesmierne šťastný, že navštívim rodisko mojej starej mamy a stretnem sa so slovenskými príbuznými! Toho, že  neviem po slovensky, som sa nebál. Mladosť – pochabosť. Kúpil som si anglicko-slovenský slovník a veril som, že to bude stačiť. Našťastie, hovoril som po francúzsky a túto reč ovládala aj Oľga Grunnerová, dcéra môjho uja Pavla Jahelku z Hlohovca. Päť dní u príbuzných na Slovensku  ubehlo neuveriteľne rýchlo. Rozhovory so všetkými mojimi jahelkovskými tetami, strýkami, sesternicami a bratrancami boli limitované mojou neznalosťou slovenského jazyka, ale  ich vrúcnosť a láskavosť hovorili jasnou rečou. Okamžite sa medzi nami vytvorilo rodinné puto a ja som mal pocit, akoby bol som doma! Navštívil som veľa európskych krajín, vedel som, aké to je byť cudzincom a turistom. A hoci obyvatelia týchto krajín boli veľmi priateľskí, až na Slovensku som mal skutočný pocit domova! Vtedy som sa rozhodol, že sa naučím po slovensky a vrátim sa na Slovensko, aby som lepšie spoznal svoju slovenskú rodinu. Bola to láska na prvý pohľad, ktorá ma nikdy nesklamala!

Stretnutie s tvojou slovenskou rodinou bolo teda priam osudové. Tvoja prvá návšteva veru nebola posledná a naozaj si sa naučil hovoriť po slovensky.

Na Slovensko som sa vrátil v lete 1968. Po odchode z námorníctva som začal študovať taliančinu, ruštinu, francúzštinu a dejiny západnej, strednej a východnej Európy. Popri štúdiu som v noci pracoval na železničnej stanici, aby som si zarobil peniaze na cestu na Slovensko.

V júni 1968 som mal už peniaze na cestu našetrené, tešil som sa, že strávim leto so svojimi príbuznými a zlepším sa v slovenčine, veď najlepšia škola jazyka je každodenný život. Že budem poznávať úžasnú prírodu a architektonické skvosty Slovenska a získam ďalšie poznatky o kultúre, ktorú pokladám aj za svoje dedičstvo. Prežil som jedno z najšťastnejších období svojho života, no skončilo veľmi tragicky. Ráno 20. augusta som odchádzal zo Slovenska a v tú noc sa začala invázia vojsk Varšavskej zmluvy. Moje srdce bolo plné žiaľu, nevedel som, čo čaká moju slovenskú rodinu a kedy ich budem môcť opäť navštíviť.

Prešli roky, vojská Varšavskej zmluvy sa stali minulosťou a ty si  v USA založil Slovensko-americký kultúrny spolok so sídlom v Naperville a začal si propagovať vo svojom okolí Slovensko a Slovákov. 

Po páde komunizmu som spolu s niekoľkými slovenskými priateľmi v roku 1990 založil Slovensko-americkú kultúrnu spoločnosť v Naperville, Illinois, aby sme prostredníctvom jej aktivít propagovali Slovensko a jeho novonadobudnutú slobodu. Organizovali sme množstvo koncertov, založili sme tradíciu každoročného SlovakFest Midwest, ktorý bol veľmi úspešný. Predstavovali sme Američanom slovenskú kultúru a kultúrne dedičstvo. Slovensko bolo v tom období ešte súčasťou Československa a mnohí Američania si mysleli, že tam žijú len Česi. A my sme vzdelávali širokú verejnosť o tom, že Československo tvoria dva národy – Slováci a Česi.

Možno aj vďaka týmto krásnym aktivitám si bol po osamostatnení Slovenska menovaný za honorárneho konzula Slovenskej republiky v Chicagu a pre štát Illinois.

V roku 1993,  po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, som oslovil Veľvyslanectvo Slovenskej republiky vo Washingtone a informoval som ich o činnosti našej Slovensko-americkej kultúrnej spoločnosti. Ponúkol som im spoluprácu a deklaroval našu ochotu pomôcť pri propagácii Slovenska. Prijal som pozvanie do Washingtonu, stretol som sa so zamestnancami veľvyslanectva, vznikli medzi nami nové priateľstvá a spolupráca na rôznych projektoch.

Po čase som dostal z veľvyslanectva oficiálnu ponuku, aby som prijal post honorárneho konzula Slovenska v Chicagu a Illinois. S pokorou a radosťou som túto ponuku prijal. Chargé d’affaires slovenského veľvyslanectva, rodák z Hlohovca Peter Burian, neskôr veľvyslanec SR v USA a v EÚ, mi v roku 1994 oznámil, že v januári 1995 budem vymenovaný za konzula. Uvedomil som si, aká je to veľká zodpovednosť stať sa zástupcom Slovenska na svetovej scéne. A bol som rozhodnutý využiť všetky svoje schopnosti na propagáciu krajiny mojich predkov.  Počas môjho pôsobenia vo funkcii honorárneho konzula som s potešením spájal Slovákov, amerických Slovákov a Američanov prostredníctvom slovenskej kultúry, histórie i podnikania a oficiálne som reprezentoval Slovensko na množstve podujatí. Verím, že úspešne.

Pri jednej z mojich prvých oficiálnych návštev Slovenska som navštívil aj Hlohovec, aby som sa zoznámil s predstaviteľmi mesta a jeho fungovaním. V tom čase už bohužiaľ väčšina mojich hlohovských príbuzných nežila. Veľmi ma však potešila návšteva na mestskom úrade, kde som sa stretol s viceprimátorom Jánom Tassym a návšteva hlohovskej knižnice, kde som spoznal teba, Helena. Tieto stretnutia viedli k našim vzácnym a dlhotrvajúcim priateľstvám.

V rámci špeciálneho projektu som sa rozhodol posielať každý rok na Vianoce osobný darček do hlohovskej knižnice. Balík kníh o umení, architektúre, cestovaní, folklóre, ale aj knihy pre deti. V tomto zvyku som s radosťou pokračoval mnoho, mnoho rokov.

Moje spojenie so Slovensko-americkou kultúrnou spoločnosťou viedlo aj k tomu, že spoločnosť udeľovala niekoľko rokov štipendiá sociálne odkázaným študentom Obchodnej akadémie v Hlohovci, na čo som obzvlášť hrdý.

V rámci rôznych kultúrnych a spoločenských udalostí som sprostredkoval pozvanie do USA pre akademického maliara Karola Felixa, predsedu poroty medzinárodnej súťaže EX LIBRIS HLOHOVEC, operného speváka Martina Malachovského, herečku Evu Pavlíkovú a mnohých ďalších. Ich výstavy a vystúpenia mali úžasný ohlas. Priateľstvá s nimi ale i so vzácnymi ľuďmi z Hlohovca vrátane bratov františkánov, rodín Burianovcov a Urminských, ktorých som mal tú česť a privilégium spoznať, trvajú dodnes.

Za aktivity pri presadzovaní slovensko-amerických vzťahov mi pán Miroslav Lajčák udelil Zlatú plaketu ministerstva zahraničných vecí. Bol som skutočne poctený týmto vyznamenaním a úprimne zaň ďakujem.

Z tohto krásneho a plodného obdobia tvojho života nesmieme vynechať nádhernú knihu o histórii Slovenska People of the Word (Ľudia slova): A Synopsis of Slovak History, vydanú Maticou slovenskou v roku 2000.  Si historik, iste si pri príprave tejto knihy strávil veľa času v archívoch, kde si našiel najzaujímavejšie informácie?

Dávno predtým, ako som sa stal konzulom, som začal zhromažďovať bohatú zbierku kníh o slovenskej histórii a kultúre. Takže, keď som začal písať knihu Ľudia slova, Synopsa slovenských dejín, mal som po ruke množstvo zdrojov informácií. Ale historik nemá informácií nikdy dosť, a tak som navštívil viaceré archívy na Slovensku i v zahraničí, z nich najzaujímavejší bol archív vo Vatikáne. Kniha je prierezom najvýznamnejších medzníkov slovenských dejín od osídlenia územia terajšieho Slovenska cez misiu svätcov Cyrila a Metoda, významných aktivít štúrovcov, zavŕšená je vznikom Slovenskej republiky. Je napísaná v anglickom jazyku a dáva možnosť anglicky hovoriacim čitateľom zoznámiť sa s históriou Slovenska.  Slávnostné privítanie knihy sa konalo v refektári Vlastivedného múzea v Hlohovci a dodnes som ti veľmi vďačný, že si bola taká skvelá moderátorka!

Ďakujem. Bola to krásna udalosť s množstvom vzácnych hostí. V súčasnosti si už na dôchodku, čomu sa venuješ?

Začal som pracovať na dvojzväzkovom súbore slovenských veľkonočných obradov a tradícií a na románe o Veľkej Morave a Byzancii. Posledných päť rokov som však mal vážne zdravotné problémy a musel som svoje písanie odložiť. Bohužiaľ, už nemám toľko energie, ako som mával. Môj zdravotný stav sa o niečo zlepšil a tak dúfam, ak Boh dá, že čoskoro prácu na týchto projektoch obnovím.

Na záver by si mohol prezradiť čitateľom Hlohovského žurnálu niečo o svojich výskumoch, týkajúcich sa tvojich írskych i slovenských predkov a čo všetko si sa dozvedel.

Skúmanie histórie mojich predkov bolo zaujímavé dobrodružstvo. Narazil som pri tom na zaujímavé fakty o mojom  priezvisku. WARD je skrátená,poangličtená formaírsko-keltského priezviska Mac-an-Bhaird, čo znamená syn barda. Spojenie písmen „bh“ sa vyslovuje ako „W“. Moje priezvisko sa po anglicky vyslovovalo Mac-an-Ward a časom sa skrátilo na WARD. V dávnych časoch slúžili členovia klanu Mac-an-Bhaird ako dediční bardi – teda profesionálni historici, hudobníci, básnici a učitelia.

Priezvisko KLIMEK  bolo rodným menom mojej mamy a pridal som si ho na počesť mojich slovenských predkov. Rodina Klimekovcov má korene v oravskej Habovke. Boli to roľníci a som na nich veľmi hrdý. Rovnakoaj na Jahelkovcov zo západného Slovenska, ktorí boli murári, krčmári, halenári a pôsobili ako členovia mestských zastupiteľstiev. Jahelkovci pochádzajú zo starodávneho slovenského rodu Tóth-Soky-Kozoidek, ktorý bojoval v tureckých vojnách a bol v roku 1647 povýšený cisárom Ferdinandom III. do šľachtického stavu.17. novembra 2000 mi Heraldický register Slovenskej republiky udelil erb, ktorý získal môj dávny predok v roku 1647.

Získal som aj titul rytiera Rádu Konštantína Veľkého a Svätej Heleny a Suverénneho vojenského rádu Jeruzalemského chrámu a som tým skutočne poctený. Ale človek sa stávašľachetným vďaka svojim činom a nie vďaka svojim predkom. Som veľmi hrdý na všetkých predkov z oboch strán mojej rodiny. Na tých, ktorí boli šľachtici, aj na tých, ktorí neboli.Boli to dobrí, čestní, pracovití ľudia a ja by som bol rád súčtom všetkého, kým boli oni!

Na záver chcem svojim „spoluobčanom“ z Hlohovca/Fraštáku zo srdca zaželať, aby sa tešili z požehnaní tohto života. Aby sa im darilo a boli vždy tými úžasnými, dobrosrdečnými a ušľachtilými ľudskými bytosťami! Som veľmi hrdý na to, že patrím medzi vás a pochádzam z rovnakého národa ako vy! „Naše mesto“ bude mať vždy špeciálne miesto v mojom srdci! Nech Boh nad vami drží svoju ochrannú ruku!

Za rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová

foto: T. K. Ward

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu