V nedeľu 8. marca sme v priestoroch kaviarne La Caffetteria pod záštitou o. z. Ex Libris Ad Personam Hlohovec oslávili Medzinárodný deň žien. Veríme, že pripomenutie tohto dňa bolo v našom podaní o trochu iné a tým aj zaujímavé.
Korene tohto sviatku siahajú do roku 1917, keď robotníčky v petrohradských textilných fabrikách protestovali proti podmienkam, v ktorých žili a pracovali. Ich vystúpenie sa stalo symbolom ženskej odvahy a snahy vziať svoj život do vlastných rúk. Tento príbeh pripomína, že podstata Medzinárodného dňa žien nespočíva v rozdávaní karafiátov, opakovaných vtipoch ani v prísľuboch vzdušných bozkov. Je symbolom sily, solidarity a odvahy… A práve na tento kontext sme sa počas nášho podujatia pokúsili upriamiť pozornosť.
V komornej atmosfére sme sa rozprávali s tromi inšpiratívnymi Hlohovčankami – Zuzanou Kamenčíkovou, Evou Bojničanovou a Radkou Hrabovskou. Všetky tri hostky spája schopnosť vytrvalo kráčať vlastnou cestou a premieňať svoje predstavy na konkrétne projekty a aktivity.
Témou nášho rozhovoru boli rozhodnutia, ktoré menia životné smerovanie, potreba vlastného priestoru, budovanie identity, neviditeľná práca, výchova a materstvo, ale aj odkazy budúcim generáciám inšpiratívnych žien.
Dozvedeli sme sa, že jedným z formujúcich momentov v živote mnohých žien môže byť práve materstvo. S jeho príchodom sa často menia dovtedajšie sociálne väzby aj každodenné rytmy a ženy stoja pred potrebou nanovo si usporiadať svoj život. Niektoré sa rozhodnú vymeniť stabilné zamestnanie za vlastné podnikanie, ktoré ponúka väčšiu flexibilitu – hodnotu, ktorú oceňujú nielen matky. Iné vytvárajú komunitné priestory, kde spoločnosť nachádzajú deti aj ich rodičia, a tým aktívne reagujú na sociálnu izoláciu, ktorá môže rodičovstvo sprevádzať. A ďalšie pretavujú svoje videnie sveta do umeleckej tvorby.
Rozprávali sme sa aj o tom, že vlastný priestor pre ženy stále nie je samozrejmosťou. Ak si ho samy nevytvoria, môže sa stať, že im pre seba zostane len niekoľko hodín uprostred nocí – čas, ktorý si „ukradnú“ na úkor kvalitného spánku.
V tejto súvislosti sme otvorili aj tému neviditeľnej práce – všetkého toho plánovania, organizovania, mentálnych nákupných zoznamov a drobných každodenných úloh, ktoré často zostávajú nepovšimnuté. Z odpovedí našich hostiek, ale aj z reakcií návštevníčok, ktoré sa do diskusie aktívne zapájali, vyplynulo, že jedným z možných riešení je otvorená komunikácia v rodine – s partnermi aj deťmi – o tom, ako si túto zodpovednosť rozdeliť. Otázkou však zostáva, či takýto prístup niekedy neznamená len ďalšiu položku na už tak dlhom mentálnom zozname.
Dovoľte mi vrátiť sa k titulu tohto článku. Sociálne siete sú plné rád o tom, ako by mal vyzerať dokonalý deň, dokonalá partnerka, dovolenka či práca. Menej často sa však pýtame, ako vyzerá skutočná každodennosť. Odpoveď jednej z našich hostiek: „Nikdy by mi nenapadlo, že sa ma niekto opýta, ako vyzerá môj bežný deň,“ naznačuje, že sa ako dievčatá často učíme zvládnuť všetko, čo sa od nás očakáva. A pokiaľ sa nám to darí, málokto sa pýta, akú cenu za to v skutočnosti platíme.
Silným momentom rozhovoru bola aj téma výchovy detí. Všetky tri respondentky sa zhodli, že v ich rodinách je dôležité viesť deti k tomu, aby dokázali nájsť vlastné smerovanie a vytrvalo kráčať cestou, ktorá im pomôže uvedomiť si vlastnú hodnotu a zároveň rešpektovať hodnotu iných ľudí. A aby vždy vedeli, že sa v akejkoľvek životnej situácii môžu obrátiť na svoju mamu.
A aký odkaz posielajú dnešným mladým ženám? Zhodli sa, že jednou z najdôležitejších vlastností je vytrvalosť, odvaha a viera v seba samu. Rozhodnutie kráčať vlastnou cestou, a to aj vtedy, keď dáva zmysel možno len vám samotným, môže byť tým najlepším rozhodnutím, aké v živote urobíte. Možno bude vaše smerovanie strmé alebo kľukaté, no práve na tejto ceste stretnete ľudí, ktorí vám potvrdia, že to má zmysel.
Ďakujem Eve, Zuzane a Radke za otvorenosť a za to, že sa podelili o svoje skúsenosti a pohľady na svet. Poďakovanie patrí aj všetkým ženám, ktoré sa rozhodli stráviť tohtoročný Medzinárodný deň žien rozhovorom, ktorý pripomenul, že ženské príbehy si zaslúžia pozornosť.
Lucia Pivarčiová
Fotografie: Dávid Urminský
