Listujúc kroniku hlohovských františkánov narazíte na záznam datovaný dňom 14. apríla 1939, ktorý znel takto: „V tento deň bol do kláštora dišponovaný p. Rudolf Dilong, náš františkánsky a popredný slovenský básnik, a pridelená mu bola funkcia katechétu, spovedelníka a kazateľa. Je to veľmi zložitá osobnosť a smutný človek.“ Jeden z najproduktívnejších slovenských básnikov, ktorý má na konte vyše 100 kníh, strávil v hlohovskom františkánskom kláštore 15 mesiacov a výrazne ovplyvnil literárny život pokojného považského mestečka. Zovretie ticha hlohovskej kláštornej cely sa stalo Dilongovi pracovňou, kde literárne tvoril, redigoval časopis, písal posudky začínajúcim autorom, veľa korešpondoval, v tajnosti viedol literárne debaty, nechával sa unášať na krídlach básnickej imaginácie. Toto prostredie bolo akýmsi majákom, ku ktorému mnohí smerovali v podobe návštev a Dilonga vyhľadávali aj početnou korešpondenciou.
Prítomnosť skúseného básnika priťahovala najmä mladé hlohovské básnické tykadlá – prvým bol Ivan Kunoš (Kupec), vtedy sedemnásťročný gymnazista, ktorého Dilong očaril nielen ako básnik, no i svojou osobnou charizmou. Dilong vyvíjal na Kupca akýsi „literárny teror“, počas ktorého zatvoril mladého zverenca do svojej mníšskej cely a nepustil ho skôr, kým nenapísal svoju prvú básnickú zbierku Podľa hviezd meniť masky (1940), ktorou sa zaradil k nadrealistickej skupine ako jej najmladší člen.
Ivan Kupec a Rudolf Dilong po premiére hry Valin v záhrade
Dilong literárne „postrčil“ aj Kupcovho rovesníka, suseda z Hurbanovej ulice a nádejného nadrealistu, Michala Masaryka, ktorý po publikovaní v almanachoch Žijeme… a Vo dne a v noci, napokon zanechal básnické pero a vrhol sa na dráhu literárnej kritiky a osvetovej práce. Veľkým tajomstvom zostáva osoba „najkrajšieho hlohovského chlapca“ Nelka Jasenského, ktorý sa s „vernosťou psa“ držal Dilongovej mníšskej sutany. Dilongove priateľstvá s obľúbeným hlohovským učiteľom Arpádom Felcánom i s vynikajúcim výtvarníkom, ktorý navracal umelecký pôvab sakrálnym dielam v hlohovských chrámoch, Michalom Karabom, dotvárali jeho postavenie známeho a váženého človeka.
Práve počas etapy Dilongovho hlohovského pôsobenia sa s jeho menom spojilo viacero celospoločensky citlivo vnímaných literárnych polemík či senzácií – ide o Dilongov legendárny fantastický odchod zo slovenskej literatúry vyjadrený v obraze odchodu do Honolulu, ktorý avizoval časopisecky i básnickým testamentom v podobe zbierky Honolulu, pieseň labute po kritických slovách na adresu jeho nadrealisticky ladenej tvorby. Potom to bola mystifikačná hra s identitou autorky zbierky Muškát, nesúcej exotické meno Ria Valé, za ktorým sa ukrývala jeho láska Valéria Reiszová. Ďalej ide o jediné uvedenie tragédie Valin, ktorú zorganizovali práve Hlohovčania, či redaktorská práca na avantgardnom časopise Nové slovo, ktorý Dilong odovzdáva do rúk silnejúcej nadrealistickej skupine…
Také sú v skratke siločiary Dilongovho hlohovského pôsobenia, ktoré iniciovali vznik nadrealistickej literárnej bunky. Oveľa viac o tejto problematike si môžete prečítať v knihe mapujúcej básnikove pôsobenie v Hlohovci Z Hlohovca do Honolulu a späť. Rudolf Dilong a hlohovská literárna avantgarda.
K týmto hlohovským epizódam sa však viaže iba jedna z etáp života a tvorby Rudolfa Dilonga, ktorého básnický i ľudský príbeh je omnoho širší, dramatickejší a v mnohých ohľadoch aj rozporuplný. Pripomíname si ho v týchto dňoch aj preto, že tento článok vzniká pri príležitosti 40. výročia úmrtia básnika, čo vytvára vhodný priestor na to, aby sme sa vrátili k jeho dielu pokúsime sa ho načrtnúť v širších súvislostiach slovenskej literatúry 20. storočia.
Rudolf Dilong patril k najvýraznejším predstaviteľom slovenskej katolíckej moderny a zároveň k autorom, ktorí dokázali prekračovať jej hranice smerom k avantgardným poetikám. Jeho tvorba sa vyznačuje mimoriadnou produktivitou, tematickou rozmanitosťou i formálnou odvahou. Od spirituálnej lyriky cez intímne básne, reflexie vojnového sveta až po experimenty s nadrealistickými postupmi. Dilongovo dielo je pestrým svedectvom o nepokojnom duchu autora, ktorý neustále hľadal nové výrazové možnosti.
Už v raných zbierkach badať jeho silné zakorenenie v náboženskom prežívaní sveta, ktoré sa však nikdy nestalo statickým či dogmatickým. Naopak, Dilongova spiritualita je často zápasom, pochybnosťou i túžbou po absolútne, čo jeho verše napĺňa existenciálnym napätím. Práve táto vnútorná dynamika spôsobuje, že básnikova poézia sa neuzatvára do jedného poetologického systému, keďže je naopak otvorená rozmanitým stratégiám tvorivého hľadania umeleckého výrazu.
Dilongova tvorba bola od počiatku sprevádzaná aj kritikou. Niektorí mu vyčítali formálnu neukotvenosť, iní zas prílišnú subjektívnosť či „rozptýlenosť“. Napriek tomu, alebo práve preto, zostáva jedným z najautentickejších hlasov svojej generácie. Jeho schopnosť reagovať na podnety doby, absorbovať vplyvy a pretvárať ich do osobitého básnického jazyka z neho robí autora, ktorého nemožno jednoducho zaradiť.
Významnou kapitolou jeho života je aj emigrácia po roku 1945, ktorá zásadne ovplyvnila jeho ďalší osud i recepciu jeho diela. V zahraničí, najmä v Taliansku, Argentíne a neskôr v USA, pokračoval v literárnej činnosti, no jeho meno bolo v domácom kontexte dlhé roky marginalizované. Až po roku 1989 sa začalo s postupným recepčným objavovaním jeho tvorby a stále častejšie sa dostávala do pozornosti literárnych kritikov, ktorí ju hodnotia už bez ideologických nánosov.
Dnes, s odstupom času, môžeme Dilonga vnímať ako autora, ktorý svojím dielom preklenul viaceré literárne prúdy a historické obdobia. Jeho poézia je svedectvom o človeku rozkročenom medzi vierou a pochybnosťou, medzi tradíciou a experimentom, medzi domovom a exilom. Práve tieto napätia robia jeho tvorbu živou a zaujímavou aj pre súčasného čitateľa.
Ak sa teda vraciame k hlohovskému obdobiu, nepozeráme sa len na jednu epizódu z básnikovho života, ale na jeden z momentov osobnosti, ktorá zanechala hlbokú stopu v slovenskej literatúre. Hlohovec sa stal miestom, kde sa prelínali mladé básnické ambície s už vyzretým autorom, kde vznikali priateľstvá, polemiky a nezriedka i stále pretrvávajúce legendy.
Štyridsať rokov od Dilongovho úmrtia 7. apríla 1986 v americkom Pittsburghu je dostatočný čas na to, aby sme sa odpútali od zjednodušujúcich súdov a pokúsili sa o komplexnejšie vnímanie jeho diela. Netreba ho chápať ako uzatvorenú kapitolu, pretože sa neustále otvára novým interpretačným a čitateľským výzvam.
Marián Kamenčík
Titulná fotografia: Arnold Paldia s Rudolfom Dilongom
