Keď začiatkom marca 2026 producentka dokumentárneho filmu Posledný Hebrej z Hlohovca pani Dana Sobotovičová ponúkla Hlohovskému žurnálu mediálne partnerstvo, bez váhania sme súhlasili. Bola to pre nás pocta a zároveň sa nám to zdalo prirodzené, pretože sme o príprave tohto dokumentu priniesli rozhovor s pani Sobotovičovou v Hlohovskom žurnále už 12. marca 2021. Hovorili sme o dramaturgii filmu, o tom, čo v dokumente uvidíme, na aké otázky v ňom budú tvorcovia hľadať odpovede. Od toho pamätného rozhovoru prešlo päť rokov, cesta filmu na plátno bola dlhá a kľukatá, ale Posledný Hebrej z Hlohovca je už dokončený a odpremiérovaný. Rozpráva príbeh o sile židovských rodín, ktoré dokázali pretrvať v najtemnejších časoch, o identite, ktorú nemožno vymazať.
Posledný Hebrej z Hlohovca
Sú témy, o ktorých sa ťažko hovorí, no je potrebné čeliť takémuto nekomfortu a rozvíjať o nich diskusiu. Nielen v Hlohovci, ale na celom Slovensku je takouto témou osud židovských komunít počas druhej svetovej vojny, ale aj po jej skončení a, samozrejme, aj dnes. Diskurz na danú tému by sa nemohol rozvíjať bez uchovania pamäte svedkov, priamych účastníkov tragických rokov vojnového slovenského štátu, ale i vďaka odbornej a vedecko-výskumnej práci, ktorá nám stále viac a častejšie ponúka relevantné informácie. Sám som to v uvedenom duchu pocítil intenzívne v roku 2009, keď vyšla jedna zo zásadných kníh hlohovskej histórie, ktorá na pozadí vývinu a osudov členov židovskej komunity v Hlohovci, pertraktovala jednu z temných kapitol nášho mesta. Tou knihou je monografia dvojice autorov – Niny Paulovičovej a Jozefa Urminského. Zatiaľ čo druhý menovaný sa venoval vývinu židovskej obce v Hlohovci od stredoveku až do polovice dvadsiateho storočia, tak jeho spoluautorka na podstatnej ploche knihy odkrývala doteraz verejne málo známe príbehy jednotlivcov, rodín i celej židovskej komunity, čeliacej hrôzam holokaustu.
Kniha je však aj výpoveďou o nás – susedoch, priateľoch, spolužiakoch, spolupracovníkoch, známych, kamarátoch, jednoducho všetkých, ktorí žili v tomto meste. Na jednej strane to boli ľudia nezištne pomáhajúci a riskujúci svoje vlastné životy, na strane druhej jednotlivci i skupiny, zmanipulovaní mocou a poznačení stratou ľudskosti.
Ako som už naznačil, kniha s výstižným a zimomriavky spôsobujúcim názvom Židovská komunita v dejinách mesta Hlohovec (1939 – 1945). Príbeh, ktorý prešiel tmou, by sa mala stať súčasťou poznávania vlastnej hlohovskej identity. Už v tom čase vyvolala veľké ohlasy a čitateľský záujem u širokej verejnosti. O pár rokov neskôr vďaka aktivite Vlastivedného múzea v Hlohovci bol prvýkrát po desaťročiach sprístupnený židovský cintorín, pričom sa tu konajú pravidelné návštevy s odborným výkladom. Povedomie o židovskej komunite opäť rástlo.
Napokon spomeniem ešte jednu udalosť. Odohrala sa 5. júla 2022, keď pred jedným z domov na Námestí sv. Michala č. 15 pribudli tri malé pamätníčky – ide o tzv. „kamene zmiznutých“, známe pod názvom Stolperstein. Sú venované tým, ktorých tragédia holokaustu násilne vytrhla najprv z rodinného kruhu, potom zo spoločnosti a napokon aj zo života, keďže boli zavraždení v koncentračných táboroch.
V spomínanom dome žila rodina Bernarda Horna, ktorej osudy rozpovedala Mira Klein v dokumentárnom filme Dom rozpráva. Svojím rozprávaním podala svedectvo o vlastnej rodine, o jej osudoch, veselých, smutných i tragických okamihoch životov jej najbližších ľudí.
Napokon je tu posledný marcový deň a prvý aprílový deň roku 2026. Na svoju premiéru sa chystá päť rokov tvorený dokumentárny film Posledný Hebrej z Hlohovca, ktorý opäť dôležitým spôsobom prispieva do mozaiky predchádzajúceho diskurzu o komunite hlohovských Židov.
Dokument prináša výnimočne citlivú a hlbokú výpoveď o pamäti, identite a dôsledkoch strachu, ktorý dokázal umlčať celé generácie – nielen v čase, keď sa tieto udalosti diali, ale ešte dlho po skončení druhej svetovej vojny. Okrem toho, že film pracuje čiastočne s postupmi klasickej historickej rekonštrukcie, premyslene do nej vplieta osobnú skúsenosť s kolektívnym vedomím, minulosť so súčasnosťou a lokálny príbeh s univerzálnym odkazom. Pretože mesto Hlohovec a jeho vojnové dejiny môžu pokojne zastupovať akékoľvek iné slovenské mesto. Vzťah k Hlohovcu je pritom jedným z kľúčových pilierov filmu. Práve konkrétnosť miesta dodáva príbehu jeho silu. Divák nesleduje anonymné dejiny, ale konkrétny priestor, konkrétnych ľudí a konkrétne osudy. Vďaka tomu sa z lokálneho príbehu stáva univerzálna výpoveď o strate i pamäti.
Ústrednou postavou filmu je Jozef Neumann – filmový i skutočný „posledný Hebrej z Hlohovca“. Narodil sa v roku 1946 do ortodoxnej židovskej rodiny, teda už po hrôzach holokaustu, no jeho život je dôkazom toho, že dôsledky vojny sa neskončili jej posledným výstrelom. Neumann bol posledným členom hlohovskej židovskej komunity, ktorý absolvoval rituál bar micva (židovský prechodový rituál a označenie pre chlapca, ktorý dovŕšením 13. roku dosahuje náboženskú dospelosť) v hlohoveckej synagóge pred jej demoláciou v roku 1960. Tento moment sa vo filme stáva silným symbolom. Je znamením osobného prechodu do dospelosti, ale v tomto prípade je i bodom definitívneho zániku jednej komunity.
Film sleduje Neumannovo rozprávanie ako nosnú líniu, no postupne ho rozširuje o ďalšie hlasy a perspektívy. Vďaka tomu vzniká plastický obraz židovskej komunity, ktorá bola kedysi prirodzenou súčasťou Hlohovca. Táto komunita však nielen počas vojny, ale aj po nej čelila nielen fyzickému zdecimovaniu, ale aj postupnému vymazávaniu z verejného priestoru i kolektívnej pamäte. Pod tlakom totalitného režimu, spoločenskej ľahostajnosti a hlboko zakoreneného strachu.
Do filmu vstupujú aj ďalšie výrazné osobnosti, ktorých životy sú s touto témou prepojené. Popri osobnom príbehu Jozefa Neumanna sa paralelne odvíjajú aj osudy ďalších židovských hlohovských rodín. Niektorí z nich boli súčasťou udalostí v útlom detskom veku, iní uchovávajú spomienky na svojich predkov ako ich mladší príbuzní. Medzi nimi napríklad sochár Jaroslav Róna, lekárka Mira Klein, profesor Juraj Stern či herečka a režisérka Dalia Shimko. Ich výpovede dodávajú filmu ďalšie vrstvy od osobných spomienok cez reflexiu identity až po širšie kultúrne a spoločenské súvislosti.
Viaceré momenty dokumentu sa divákovi doslova zaryjú pod kožu a otlačia do mysle – pre mňa osobne to boli momenty napríklad, keď sa malý židovský chlapec v predškolskom veku musel ukrývať v chlieve pre hospodárske zvieratá a po týždňoch bez jediného slova sa učil nanovo rozprávať, alebo ako po návrate z koncentračných táborov stáli židia pred svojimi domami a márne sa domáhali vlastného majetku obývaného a užívaného cudzími ľuďmi. Ale bolo to i svedectvo o tom, aká necitlivosť ovládne ľudí, ktorí zrazu môžu narábať beztrestne s cudzím vlastníctvom – zarážajúce je, že v malom meste sa účastníci jednej i druhej strany veľmi dobre poznali. Ani osobné priateľstvá či známosti sa však nestali v niektorých prípadoch zvrchovaným etickým princípom. A sú to aj mnohé ďalšie skutočnosti.
Tvorcovia filmu si zvolili striedmy, no mimoriadne účinný dokumentárny jazyk. Kamera sa nesnaží o efektnosť, ale o pravdivosť. Zábery Hlohovca, jeho ulíc, zákutí i miest, kde kedysi pulzoval židovský život, pôsobia ako tichí svedkovia histórie. Hlohovec sa vo filme postupne mení na priestor pamäti, v ktorom sa vrstvia stopy minulosti, aj keď sú často neviditeľné.
Silnou stránkou snímky je aj jej schopnosť premostiť minulosť so súčasnosťou. Posledný Hebrej z Hlohovca vypovedá o tom, čo sa stalo, ale i o tom, čo nasledovalo – o tichu, ktoré po tragédii zostalo. Strach, ktorý prežil vojnu, sa prenášal do ďalších generácií a ovplyvňoval správanie, rozhodnutia aj identitu ľudí. Film tak otvára dôležitú otázku: Čo všetko sa stratí, keď spoločnosť stratí pamäť?
V širšom kontexte ukazuje film, že Slovensko neprišlo len o svojich židovských obyvateľov, ale aj o zásadný zdroj kultúrnej, ľudskej a intelektuálnej sily. Tento rozmer filmu je mimoriadne dôležitý. Pietnu spomienku tak umocňuje skutočnosť uvedomenia si straty, ktorá má dôsledky dodnes.
Z hľadiska dokumentárnej tvorby ide odielo, ktoré si zaslúži pozornosť nielen odbornej verejnosti, ale aj širšieho publika. Film neponúka jednoduché odpovede ani jednoznačné závery. Namiesto toho vytvára priestor na premýšľanie, na konfrontáciu s minulosťou a na hľadanie súvislostí s prítomnosťou. S touto naratívnou perspektívou sa jeho tvorcovia rozhodli, že bude prezentovaný aj pre žiakov a študentov škôl.
Posledný Hebrej z Hlohovca je film, ktorý nepracuje s veľkými gestami. Je to dielo, ktoré pripomína, že zabúdanie nie je nevinné a že minulosť, ak ju necháme zmiznúť, sa môže vrátiť v iných, nebezpečných podobách. V čase, keď sa aj v súčasnosti objavujú prejavy netolerancie a relativizácie histórie, pôsobí tento dokument ako naliehavé varovanie aj ako výzva k zachovaniu pamäti. V konečnom dôsledku to nie je len film o jednom mužovi ani o jednom meste. Je to film o nás všetkých.
Dve premiéry – obe vypredané
Už niekoľko dní pred premiérou bolo jasné, že téma filmu Posledný Hebrej z Hlohovca zaujala odbornú i laickú verejnosť. Záujem bol veľký, vstupenky vypredané, a tak v kine Lumière otvorili na premiéru ešte jednu sálu, v hlohovskom kine Úsmev čelili veľkému záujmu verejnosti pridávaním stoličiek do priestorov kinosály.
Prvá slávnostná premiéra sa za účasti tvorcov a viacerých osobností z filmového priemyslu uskutočnila 31. marca v kine Lumière v Bratislave. Tými najvzácnejšími hosťami boli veľvyslanec Izraelu pán Jacob Zvi Yanovsky, pán profesor Juraj Stern, ktorý sa ako malý chlapec ukrýval pred deportáciou so svojou rodinou v Hlohovci a potomkovia hlohovských židovských rodín sochár Jaroslav Róna, ktorý žije a tvorí v Prahe a herečka a režisérka Dalia Shimko, ktorá pricestovala do Bratislavy z Izraela kvôli súčasnej politickej situácii veľmi komplikovaným spôsobom. Prešla piatimi krajinami, trvalo jej to viac ako 12 hodín, len aby si pozrela dokument Posledný Hebrej z Hlohovca.
Veľvyslanec Izraelu
Jacob Zvi Yanovsky
Izraelská herečka a režisérka Dalia Shimko
Český sochár Jaroslav Róna
Profesor Juraj Stern
Druhá slávnostná premiéra sa konala 1. apríla v kine Úsmev v Hlohovci. Doobeda bolo najprv školské predstavenie pre gymnazistov, spojené s diskusiou za účasti lektorov z Post Bellum, občianskeho združenia, ktoré sa venuje dokumentovaniu osudov obetí totalitných režimov. Študenti počas celého premietania filmu takmer ani nedýchali, tak ich film, hovoriaci o osudoch ich predkov, zasiahol.
A rovnaká atmosféra vládla aj na večernom premietaní. Ticho bolo sem-tam prerušené tlmeným vzlykom, pretože sledovať známe ulice nášho mesta, kde sa odohrávali tragické príbehy hlavných hrdinov filmu, nebolo ľahké. Ani počúvať osobné výpovede tých, ktorí prežili často len šťastnou náhodou. A najmä uvedomenie si toho, že posolstvo filmu je stále mimoriadne aktuálne a dôležité.
Uvedenie filmu Posledný Hebrej z Hlohovca v zaplnenom kine Úsmev v Hlohovci, za účasti tvorcov, vzácnych hostí – Jaroslava Rónu, Dalii Shimko a Jozefa Urminského – a s podporou župana Trnavského samosprávneho kraja Jozefa Viskupiča, sa stalo dôstojným a mimoriadne úspešným vyvrcholením jeho uvedenia na dvoch slávnostných projekciách. Po skončení premietania sa uskutočnila beseda s tvorcami filmu a hosťami premiéry i neformálne rozhovory, pri ktorých bolo hlavnou témou ďakovanie za to, že tento film vznikol, že tento príbeh o pamäti, identite a dôsledkoch strachu, ktorý umlčal stovky ľudí ešte dávno po vojne, si budú môcť diváci pozrieť od 2. apríla v kinách po celom Slovensku.
Župan TTSK Jozef Viskupič a jeho zástupca Patrik Voltman
Režisér Arnold Kojnok
Tvorcov filmu predstavuje producentka Danka Sobotovičová
Tvorcovia filmu
Producentka: Dana Sobotovičová
Réžia: Arnold Kojnok
Námet: Dana Sobotovičová, Arnold Kojnok
Scenár: Arnold Kojnok, Pavol Palárik, Juraj Valica
Dramaturgia: Ingrid Mayerová
Hlavná kamera: Juraj Mravec
Strih: Pavol Palárik, Juraj Valica
Strih, réžia dejovej línie: Pavol Palárik
Zvuk: Martin Kučmín
Hudba: Michal Pelant
Účinkujú: Jozef Neumann, Klára Neumannová, Ružena Beery Rónová, Jaroslav Róna, Dalia Shimko, Mira Klein, Juraj Stern, Jozef Urminský, Peter Salner, Eva Simhoni
Viac o režisérovi filmu Posledný Hebrej z Hlohovca Arnoldovi Kojnokovi, jeho producentke Dane Sobotovičovej a Ruženke Rónovej, ktorá v ňom vystupovala, si môžete prečítať v Hlohovskom žurnále článkoch: Posledný Hebrej z Hlohovca – premiéra dokumentárneho film
Čo povedať na záver
V prvom rade treba poďakovať tvorcom tohto dokumentu, najmä Danke Sobotovičovej, ktorá prišla s myšlienkou natočiť tento film a mala odvahu nevzdať to ani pri mnohých komplikáciách, ktoré jeho natáčanie sprevádzali.
Ďakujeme aj vám, ktorí ste prišli na obidve premiéry filmu. Váš záujem o túto dôležitú tému je veľmi potešujúci a veríme, že tento záujem bude sprevádzať aj jeho premietanie v kinách na celom Slovensku. Pretože posolstvo tohto filmu je stále mimoriadne aktuálne a dôležité.
Autori: Marián Kamenčík a Helena Pekarovičová
Hlohovský žurnál a spol. na premiérach.
Fotografie: Pavol Ondriš, archív Dany Sobotovičovej
