Pomerne často prinášame krátke reportáže, komentáre či osobné reflexie z výstav hlohovských umelcov nielen, keď vystavujú doma či v blízkom okolí, ale občas sa nám podarí zájsť za nimi aj kúsok či poriadny kus ďalej. Tak to je aj tentokrát v prípade Radoslavy Hrabovskej, ktorá vystavuje v metropole východného Slovenska. Košická Galéria ALFA v priestore Kulturparku sa počas leta stala miestom stretnutia 23 autoriek, ktoré spája skúsenosť tvorby uprostred každodenného zhonu. Výstava Ženy v behu nemá ambíciu, ako by sa zdalo, hovoriť o jednej univerzálnej ženskej skúsenosti. Skôr otvára priestor pre množstvo osobných a individuálnych príbehov, v ktorých sa umenie stretáva s materstvom, vzťahmi, starostlivosťou, únavou, pamäťou i potrebou zostať sama sebou.
V živote sú obdobia, keď sa deň delí na malé kúsky riadené harmonogramom povinností. To rozvrh úloh i časových limitov. Ráno patrí rodine, potom práci, niekomu treba zavolať, niečo vybaviť, niekoho odviezť, o niekoho sa postarať. A niekde medzi tým všetkým zostáva ešte jedna potreba, ktorá sa nedá úplne odložiť – potreba tvoriť.
Práve tento pocit zachytáva ešte pár dní prebiehajúca kolektívna výstava (od 10. júla do 27. augusta 2026). Výstava sa nesnaží vytvoriť umeleckou rečou vyše dvoch desiatok autoriek jednoliaty ženský hlas. Naopak, necháva aktérky hovoriť rozdielnymi výtvarnými jazykmi, materiálmi a skúsenosťami. Tie sa prelínajú, dopĺňajú, podporujú sa, sú v istom diskurzívnom napätí.
Kurátorská koncepcia Ingrid Ondrejičkovej Soboslayovej vychádza z jednoduchej, no v skutočnosti pomerne naliehavej otázky: „Koľko priestoru zostáva na vlastnú tvorbu človeku, ktorého čas nepatrí iba jemu?“
Názov výstavy Ženy v behu možno na prvý pohľad vyvoláva predstavu pohybu, energie či neustáleho výkonu. V tomto prípade však sa však budeme mýliť, ak si myslíme, že ide o športový výkon. „Beh“ je predovšetkým obrazom každodennosti, v ktorej človek neustále prechádza z jednej úlohy do druhej. V tomto behu umelkyňa môže byť zároveň matkou, partnerkou, dcérou, priateľkou, kolegyňou, zamestnankyňou, opatrovateľkou či organizátorkou domácnosti. Tieto identity pritom nefungujú oddelene. Prelievajú sa jedna do druhej a často vytvárajú zvláštny druh neustáleho napätia, synergických prepojení a vnútorného chvenia. V čase, ktorý je rozdelený medzi potreby iných, treba nájsť aj miesto pre vlastnú predstavivosť, myšlienku, obraz či umelecké gesto. Ak diela začneme vnímať naznačenou optikou, ukáže sa nám výstava ako mimoriadne zaujímavá. Zrazu nehovorí výlučne iba o ženách, ktoré tvoria, ale obracajú pozornosť na podmienky, za akých ich tvorba vzniká.
Uvedené stratégie tvorivého prežitia mi pripomenuli aj nedávno prebiehajúcu výstavu v Múzeu mesta Bratislavy s názvom Hana o živote, diele i verejnom pôsobení Hany Gregorovej, manželky Jozefa Gregora Tajovského. Svoje povinnosti s tvorivým prístupom k písaniu vyriešila kompromisným spôsobom, keď v domácnosti používala malý prenosný stolček, aby tak bola nablízku potrebným prácam, no zároveň sa mohla vo voľných chvíľkach operatívne venovať tvorivému procesu. Ešte jedna umelecká reflexia tohto problému pred pár rokmi zarezonovala v literárnom svete. Poetka a filozofka Juliana Sokolová v roku 2023 napísala básnickú zbierku Domáce práce, kde sa zameriava na témy upratovania a starostlivosti, pričom cez každodenné činnosti odhaľuje rodovú nerovnosť a spoločenské kontexty. V knihe prináša hlboký a vrstevnatý pohľad na neustálu snahu o nastolenie poriadku v živote.
Vráťme sa však ku košickej výstave. Niektoré diela môžu byť výsledkom dlhého sústredenia v ateliéri, iné však vznikajú v krátkych časových úsekoch, ktoré sa podarilo uchmatnúť každodennosti. Tvorba sa rodí zo zvyškov času, niekedy zo zvyškov materiálu, inokedy zo zvyškov energie. Aj preto má v koncepcii výstavy dôležité miesto textil – materiál, ktorý v sebe prirodzene nesie predstavu dotyku, práce, domova, pamäti a času. Textil okrem toho, že je koncipovaný ako remeselná kategória sa stáva aj nositeľom príbehu.
Kus látky môže niesť stopu používania, starnutia, vzťahu alebo udalosti. Steh môže byť dekoráciou, ale aj jazvou. Opakovanie môže pôsobiť upokojujúco, no zároveň pripomínať nekonečný cyklus každodenných povinností.
Ženy v behu možno chápať aj ako príspevok k feministickému umeniu a snahou o emancipáciu textilnej tvorby v jej najrozmanitejších polohách, pretože má akosi najbližšie k ženskosti. Zároveň sa výstava vyhýba jednoduchému deleniu sveta na mužský a ženský. Sústredí sa na každodennú existenciu a na spôsob, akým sa do nej tvorba zapisuje. Raz ako spomienka, inokedy ako reflexia materstva, partnerských a rodinných vzťahov, ale aj ako skúsenosť únavy, straty alebo potreby obnovy.
Aj pohyb galériou sa tak stáva súčasťou koncepcie. Divák prechádza od jedného diela k druhému, zastavuje sa, vracia sa, preskakuje medzi významami a ich vrstvami. Nemá pred sebou jednu správnu cestu. Podobne ako autorky nemajú jednu ustálenú podobu svojho života. Divák môže blúdiť medzi „behom“ jednotlivých autoriek. Je to výstava, ktorá necháva divákovi určitú mieru neistoty i voľby. Namiesto toho, aby mu povedala, čo si má myslieť, ponúka mu situácie, v ktorých môže spoznať niečo vlastné.
Na výstave sa stretávajú autorky s rôznymi umeleckými skúsenosťami a rozdielnymi spôsobmi práce. Nenájdete u nich jednotnú techniku ani totožný vizuálny štýl, ale skôr skúsenosť, že tvorba nevzniká vo vzduchoprázdne, vždy je kontextualizovaná autentickým životom. Do umeleckej tematizácie diela sa tak môže dostať rodina, domácnosť, pamäť, telo, vzťah, každodenný predmet aj materiál, ktorý by za iných okolností skončil ako odpad. Materiál potom prestáva byť neutrálnym prostriedkom. Látka, niť, papier či použitý predmet už nie sú iba hmotou, „z čoho“ je dielo vyrobené. Stávajú sa súčasťou jeho významu. Aj preto si môžeme položiť pri výstave namiesto otázky „Čo autorka zobrazuje?“ inú, azda dôležitejšiu: „Čo všetko si toto dielo pamätá?“
Na výstave sa predstavujú nasledujúce autorky: Blanka Cepková, Beáta Gerbocová, Tri ľady, Jelisaveta Rapaic, Jana Zaujecová, Júlia Sabová, Emöke Vargová, Lea Hartmannová, Mária Fulková, Michaela Bednárová, Mira Gaberová, Monika Dobrovičová, Mária Štraneková, Veronika Pátrovič Kočáriková, Júlia Kunovská, Vlasta Žáková, Zuzana Slušná Ondrejková, Ivana Šáteková, Daniela Krajcová, Denisa Horvajová, Sylvia Birkušová, Radoslava Hrabovská a Ľuba Sajkalová. Z kurátorského textu ešte dopĺňam, že architektonickú prípravu výstavy realizovala Ria Treppo.
Už samotný počet autoriek je dôležitý. Dvadsaťtri životných skúseností totiž automaticky znemožňuje vytvoriť jediný model toho, čo znamená byť ženou a umelkyňou.
Výstava tak namiesto odpovede ponúka množstvo čiastkových otázok a zamyslení. A možno práve v tom je jej najväčšia presvedčivosť. Život sa napokon tiež neskladá z jednej témy.
Pristavme sa bližšie pri tvorbe v Hlohovci dobre známej výtvarníčky Radoslavy Hrabovskej. Jej umelecká činnosť dlhodobo zapadala do koncepcie výstavy, a preto je logickým vyústením jej prítomnosť na nej. Je to jednak tým, že pracuje s textilom a materiálmi, ktoré majú k bežnému životu veľmi blízko, no podstatné je predovšetkým to, že hranica medzi jej životom a tvorbou je dlhodobo veľmi priepustná, čo presne konvenuje s témou výstavy.
R. Hrabovská sa venuje kresbe, grafike a ilustrácii, pričom jej tvorba sa postupne rozšírila aj o ďalšie materiály a priestorové formy. Pracuje prakticky s čímkoľvek, čo môže nadobudnúť výtvarný význam – od papiera cez vlnu, textil až po rôzne nájdené či odpadové materiály. Je to detail, ktorý pri košickej výstave nemožno prehliadnuť. Pretože práve tu sa stretávajú dve roviny výstavy – život, ktorý tvorbu neustále prerušuje, a život, ktorý sa naopak sám stáva jej materiálom a tematizáciou.
Hrabovskej tvorba má navyše výrazný osobný rozmer. V jednom z rozhovorov pre magazín Hlohovský Žurnál hovorila o tom, že jej deti prirodzene vstupujú do obrazov, ilustrácií i grafík, jednoducho diel, pretože sú súčasťou jej sveta. Jej tvorba tak nie je izolovanou profesionálnou činnosťou oddelenou od rodiny. Rodinná skúsenosť sa stáva jedným zo zdrojov jej umeleckého jazyka.
Veľmi presvedčivým príkladom je napríklad dielo Matka, v ktorom sa ženské telo objavuje aj so stopami materstva a jazvami. R. Hrabovská v minulosti svoje grafiky ručne prešívala a steh sa v jej prípade stáva viac než technickým zásahom do papiera. Je pripomienkou telesnej skúsenosti, zásahu, bolesti, ale aj procesom nastávajúcej obnovy. Takýto spôsob práce dobre rezonuje s filozofiou košickej výstavy. Tvorbou sa nedá uniknúť zo života, ale ide o stratégiu, ako život spracovať.
Na aktuálnej výstave sa prezentuje dvomi dielami: Zabudnutý a Skriňa. Zatiaľ čo prvé dielo zobrazuje zabudnuté krajce chleba, ktorých sa zmocňuje pleseň a občas nás prekvapia ako zabudnutí svedkovia iných povinností, tak druhé dielo je komplexnejšie. Na svadobných šatách je rukou vyšité „My je mnoho. Ja, ja, ja, ja, ja, ja…“, čo by sme mohli považovať za akési motto celej výstavy, teda obrátenie pozornosti na seba v záplave času a námahy venovanej druhým.
Príbeh vystavujúcich autoriek okrem iného pripomína, že predstava umelca zavretého celé dni v ateliéri, odrezaného od praktického života, je pre mnohých autorov skôr romantickou fikciou než realitou. V takomto kontexte dostáva názov košickej výstavy ďalšiu vrstvu. Beh nemusí znamenať, že umelkyňa uteká od jednej povinnosti k druhej. Môže znamenať aj to, že práve počas tohto neustáleho pohybu vzniká jej umenie. Azda ide o jeden z ťažiskových pohľadov, ako pristupovať k výstave, pretože nemusí ísť iba o prehliadku diel vznikajúcich napriek i naprieč povinnostiam každodennosti, ale môžu to byť výpovede o tom, čo sa stane, keď každodennosť prenikne priamo do umeleckého procesu.
Marián Kamenčík
Fotografie: Marián Kamenčík
