Remeslo má zlaté dno. Potvrdzuje to Maroš Kudlík. Jeden z posledných zamestnancov významného odevného závodu Ozeta v Hlohovci. Závod v našom meste pred viac ako 15 rokmi zanikol, ale sympatického Dvorníčana to neodradilo. Krajčírskemu remeslu zostal verný. Spolupracoval s úspešným módnym návrhárom Borisom Hanečkom a šil pre mnoho známych osobností. No vždy zostáva sám sebou. Nohami pevne na zemi. A pozor – šije aj krásne dizajnové ekotašky!
Mal si iba 18 rokov, keď si začal pracovať v odevnom závode Ozeta. Ako si spomínaš na kolegov a atmosféru závodu?
No, keďže je to už nejaký rok, čo som nastúpil po škole do Ozety, tak to nebude také detailné, ale spomínam si na svoju mladícku vystrašenosť a vstup do novej životnej etapy. Kolektív bol milý, pomohli, aj poradili.
Čo si si kúpil za prvú výplatu?
Moja prvá výplata bola 5700 korún, písal sa rok 1996, takže pre mňa veľký peniaz. Kúpil som si drahý pulóver z módneho katalógu.
Po tom, ako odevný závod v Hlohovci zanikol, veľa šikovných ľudí prišlo o prácu. Kam viedli tvoje kroky?
Po prepustení som bol dlhodobo doma. Šil som pre rodinu, známych a kamarátom. Prácu som si našiel v Bratislave, ale jej hľadanie trvalo dlhšie.
Ako si sa dostal k spolupráci s módnym návrhárom Borisom Hanečkom (oceneným dizajnérom za prínos do slovenskej módy za rok 2008)?
Listoval som v módnom časopise a na dvojstrane bol rozhovor s dvomi mladými študentmi odevného dizajnu, s Lukášom Kimličkom a Borisom Hanečkom. Boli predstaviteľmi novej vlny v odevnej tvorbe, tak mi napadlo, že sa jednému z nich ozvem, či by som s ním mohol spolupracovať. Keďže som sa nevedel rozhodnúť, tak som si rátal, ako „Popoluška“. Mám, nemám…, znie to infantilne, ale teraz sa na tom aj zasmejem, čo s nami vie urobiť osud. Vyšiel mi Boris Hanečka, tak som mu zavolal, že som krajčír, či náhodou nehľadá krajčíra pre svoje návrhy. Tak sme sa stretli, dostal som praktickú skúšobnú úlohu, išlo o model pre vtedajšiu topmodelku Lindu Nývltovú. A dopadlo to úspešne.
Bolo ťažké šiť pre módneho návrhára?
Bolo to veľmi kreatívne obdobie, na ktoré rád spomínam, ale aj náročné. Systém práce bol na míle vzdialený od toho vo fabrike. Musel som sa spoliehať iba sám na seba. Ale naučí to človeka inej disciplíne a poznaniu samého seba. Aj po profesijnej, aj osobnej stránke.
V rámci práce s Borisom Hanečkom si mal možnosť šiť napríklad pre Daru Rolins, Sisu Sklovskú, Ivetu Malachovskú, Adelu Banášovú. Aké to bolo?
Dara Rolins je veľmi sympatická žena, s pokorou, v rámci toho, čo dosiahla. Pri tejto práci som mal možnosť spoznať naozaj veľa osobností. Známych, menej známych, aj anonymných. Bola to taká niekoľkoročná sociologická sonda z môjho osobného pohľadu, samozrejme. Mnohí prekvapili v pozitívnom slova zmysle.
Obľúbený módny dizajnér?
Karl Lagerfeld. Pre svoju prispôsobivosť a kreativitu v danom čase a priestore bol skutočne veľký vizionár.
Po niekoľkoročnej spolupráci s Borisom si sa dal na vlastnú dráhu, zostal si v Bratislave a ďalej si už šil a tvoril samostatne.
Otvoril som si svoj salón a vybudoval okruh stálych, ale aj nových zákazníkov. Napríklad som mal možnosť šiť pre harfistu Michala Matejčíka a pre Zlaticu Puškárovú Švajdovú, tej som šil oblečenie do televíznych novín.
A Bratislava je moja srdcovka. Nielen vďaka príležitostiam, ale mám k nej vzťah od detstva. Objavujem jej historické miesta, pekné zákutia a zaujímam sa o jej históriu. Stále je čo objavovať. Rád sa v nej stratím a splyniem s davom, čo prináša iné pocity, ako bývanie na vidieku.
Teraz som sa však vrátil na rodnú hrudu – do Dvorníkov. Bývam s mamou a šijem momentálne tu a verím, že ak kríza pominie, budem sa môcť opäť vrátiť do Bratislavy.
Dokonca si začal kresliť. Prezraď, čo kreslíš a či je to tvoja forma relaxu?
Kreslenie je moja psychohygiena. Forma meditácie, oddychu. Odmalička ma fascinovali farby, či už poukladané tempery alebo pastelky v škatuľke. Nič viac som k detskej radosti nepotreboval. Vôňa dreva a tušu, 50 výkresov k tomu…, aj to mi robí radosť v súčasnej dobe. Kresliť som začal pre seba a sem-tam zverejním svoje výtvory na Facebooku pre svojich priateľov. Poteší ma, keď sa to páči a niekto to ocení. Som amatér, jasné, ale v tom je tá sloboda. Mám rád geometrickú abstrakciu, kubizmus.
Zaujímavosťou je, že sa venuješ aj šitiu krásnych tašiek. Sú to jedinečné umelecké diela, ktorým sa poteší aj matka príroda – pretože sú ekologické a pri tom zostávajú dizajnovým kúskom. Prezraď nám o nich viac.
Myšlienku šiť tieto tašky mi vnukol kamarát. Najskôr som vyrobil jednu, potom dve a zrazu ich bolo 150 kusov. Začal som jednoduchými a postupne som sa dopracoval k dizajnovým farebným výtvorom. Samého ma to prekvapilo aj fascinovalo, keďže farby milujem. Sú vyrobené zo zvyškov. Väčšinou z bavlny a plsti. Plus staré tričká, rifle, pulóvre, ale aj lacnejšie bavlnené materiály. Hádam to aspoň trošku pomohlo zemi, aj keď je to len zrnko piesku v púšti.
Čo si myslíš o súčasnej móde?
Súčasná móda je hlavne praktická. S ohľadom na viaceré obdobia, ako sú silné 60. a 80. roky. Uvidíme, čo urobí pandémia. Zmení sa určite vnímanie módy. Módne domy sa zrejme sklonia nižšie k ľuďom, alebo to bude ako po vojne. Hlad po farbách, kvetoch, po živote. Niekedy aj pruhované námornícke tričko urobí revolúciu.
Maroš Kudlík, kresba Púpavy 
