Blížiaci sa Michalský jarmok v Hlohovci je každoročne na konci septembra aj oslavou vinohradníctva a vinobrania. Pripomína tradíciu, ktorá po stáročia patrí k životu Hlohovca a jeho okolia – oslavuje prácu vo vinohradoch, jesennú úrodu, víno, ale aj ľudí existenčne závislých od pôdy a zberu hrozna. A práve dnešný deň, 17. septembra 2026, máme dôvod pozrieť sa na túto tradíciu aj očami jedného z najvýznamnejších mužov nášho regiónu, popredného bernolákovského básnika a predstaviteľa prvej fázy národného obrodenia Jána Hollého.
Presne pred dvesto rokmi napísal Ján Hollý z Maduníc list svojmu priateľovi Jurajovi Palkovičovi. Zaznamenal v ňom udalosť, ktorá sa odohrala približne dva týždne predtým a ktorá veľmi konkrétne ukazuje, aký význam mali vinohrady v každodennom živote ľudí. Veľká búrka s krupobitím poškodila vinice vo vtedajšej samostatnej obci Svätý Peter pri Váhu a medzi zničenými vinohradmi bol aj Hollého vlastný „vinohrádek“: „Povedajú, že v noci kameň nepadá. Aha, nepadá. Tu ale pred pól druhím tídňem prám s pólnoci krúpi na peterském vinohradi na Troch horách na kvas zbili. Čoho chúďatko aj mój vinohrádek účastní bol.“
Tento krátky zápis v liste dnes pôsobí ako malé historické okno do života Hlohovca a jeho okolia v prvej polovici 19. storočia. J. Hollého nám udalosť nepredstavuje iba ako básnika, ktorý vinohrady opisoval vo veršoch, ale dobre poznal prácu s nimi, sám ich obrábal a sám prežíval neistotu a obavy z nevyspytateľnosti počasia či prírodných živlov, ktoré mohli poškodiť úrodu hrozna.
J. Hollý žil v Hlohovci počas dvoch rokov svojej kaplánky (prelom rokov 1811/12 až začiatok roka 1814) a následne takmer tridsať rokov pôsobil ako kňaz v neďalekých Maduniciach. Jeho každodenný život bol spätý s ľuďmi, krajinou i hospodárstvom regiónu. Okrem kňazských povinnosti dokázal v literárnych textoch zachytiť všedné i slávnostné momenty vidieckeho života. Taktiež v jeho korešpondencii nachádzame nielen informácie o literatúre, vydávaní kníh či spoločenskom dianí, ale aj pozorovania o počasí, úrode, hospodárstve a radostiach či útrapách obyčajných ľudí. Práve podľa úrody viniča sa často posudzoval celý rok. Keď sa darilo hroznu, bol dôvod na spokojnosť. Keď prišlo sucho, krupobitie, povodeň alebo iná pohroma, mohlo to znamenať existenčný problém.
V liste Jurajovi Palkovičovi z 29. októbra 1820 Hollý píše o mimoriadne slabej úrode: „Tu uroda na zboží zla a na víno ešče horšá bola. Z jedneho vinohrada jeden, dva, tri a štiri okovečki sa nazbírali, a uš bolo mnoho, kdo mal pet. V krčmach po 12. grajcaroch ho šenkuju.“
Z týchto slov cítime, že víno okrem toho, že bolo súčasťou spoločenského života či sviatočného stola, bolo najmä výsledkom namáhavej práce a hospodárskou hodnotou, od ktorej závisela situácia viacerých rodín vo vinohradníckom kraji. J. Hollý pritom sám poznal skromné podmienky vidieckeho života. V októbri 1824 sa J. Palkovičovi zdôveruje s tým, že ani vydanie jeho prekladu Vergíliovej Eneidy si nemôže jednoducho dovoliť. Jeho slová sú zároveň veľmi osobným svedectvom o tom, ako vyzeral život básnika a kňaza mimo idealizovaného obrazu literárnych dejín: „Já síce z mojéj stranki abich na to čo vinaložit mohel, nedopúščá mi moja psota; nebo tuto ňišt iného neňí, jeďiňe sedlácké hospodárstvo a s toho aňi potrebná k ňemu čeládka na včilajší čas viplaťit sa nemóže, a já mosím skrovno, po sprosto a po tenku živ bit, tak že častokrát aňi ľen teho poharčeka vína pri obeďe nemóžem mat; mosím tehdi ze samú voďičkú za vďak vzát.“ Aj v tomto prípade sa víno objavuje v úplne konkrétnom, každodennom kontexte. Pohár vína pri obede predstavoval malú chvíľu pohodlia v inak veľmi skromnom živote.
A potom prichádza už vyššie spomínaný 17. september 1826. Dnes sa môžeme k Hollého zápisu vrátiť ako k autentickej správe o udalosti, ktorá zasiahla vinohrady v našom bezprostrednom okolí. Krupobitie na „peterském vinohradi“ nebolo pre J. Hollého dobrou správou, keďže aj jeho vinohrad bol zasiahnutý.
Podľa literárneho historika a textológa Jozefa Ambruša sa poloha Tri hory, kde ležal Hollého vinohrad, nachádzala v chotári Svätého Petra. Presnú historickú polohu sa zatiaľ nepodarilo jednoznačne stotožniť so žiadnou z dostupných historických máp. Isté však je, že okolie Svätého Petra pri Váhu patrilo a dodnes patrí medzi oblasti spájané s vinohradníctvom.
Rovnako susedné Koplotovce, s ktorými bol J. Hollý v kontakte, keď v tamojšom kostole slúžieval sv. omše, majú svoju vinohradnícku tradíciu. Miestne názvy ako Dlhé vinohrady či Staré vinohrady sú dodnes pripomienkou toho, že vinič bol pevnou súčasťou krajiny i života jej obyvateľov. Keď musel J. Hollý prechádzať či brodiť Váh medzi Madunicami a Koplotovcami v časoch, keď bol prechod cez rieku náročný a nebezpečný, nachádzal útočisko u rodiny Kochanovských v ich renesančnom kaštieli. Rodina mu poskytovala pohostinnosť a J. Hollý jej svoju vďaku opätoval aj básňami. V básni Na Ambruša Kochanovského sa objavuje aj motív Váhu, ktorého voda ohrozuje okolité lúky a nivy. Hollý si želá, aby sa aspoň vinohrady pred jeho silou uchránili. Druhá báseň venovaná tomuto rodu má názov Na včelín Edvarda Kochanovského.
Uvedené skutočnosti sú dobrým príkladom toho, ako sa v Hollého tvorbe prepája krajina, práca, sila prírody i vinohradnícky život. A že táto skúsenosť nebola vždy príjemná, dokazujú aj ďalšie listy. V roku 1831 J. Hollý Martinovi Hamuljakovi opisuje množstvo nešťastí, ktoré ho v krátkom čase postihli. Medzi nimi bolo aj opakované vykradnutie pivnice vo vinohrade: „Já sem včil, chvala bohu, zdraví, ačkolvek sa mi ináč neprám dobre voďí. Loňejšého roku mosela sa rež a to ňeskoro zaorať, jačmeň pre vodi s tích velkích sňahov pozďe sa zasál, prišlo na to sucho a zapékel sa. Zrno malé mal. Jedna pekná jalovička od ohňa mi zostala, na tú prišel kedisi v posťe vred, naráz zahinula, pivňicu za Váhem vo vinohraďe kmíňi dvakrát vilámali, víno pobrali.“ O niekoľko mesiacov neskôr, 4. novembra 1831, podobnú skúsenosť opisuje aj Palkovičovi. A svoje trápenia uzatvára slovami: „Mnohé iné škodi často na mňa prichadzajú — aľe trpme všecko.“
Hollého život v Maduniciach teda nebol idylickým životom básnika oddeleného od reality. Požiar, povodeň, choroba, krupobitie či zlodeji mohli zasiahnuť do jeho každodennosti rovnako ako do života ostatných obyvateľov regiónu. Aj vinohrad ako zdroj obživy a radosti bol zároveň i miestom, ktoré bolo neustále vystavené riziku.
Aj preto je zaujímavé, že po tragickom požiari v Maduniciach 3. mája 1843 mu Edvard Kochanovský ponúkol bývanie vo svojom koplotovskom sídle. V jednom z listov J. Hollý opisuje jeho ponuku takto: „Nadevšecko ale Edvard Kochanovskí, že mna darmo bude chovat, abich bíval na hornej anebo na dolnej bašte, kde su pekne izbi, plechove kachle, abich si do ňich prikladal polenka, jako budem chcet, abi mi nebolo zima, jest, ked budem chcet, s ňimí, anebo ked ne, že mi i tam obed posílat bude, aj dobreho vína, kolko budem chcet.“ Aj dobré víno teda patrilo k predstave pohodlia a pohostinnosti, ktorú Kochanovský svojmu priateľovi ponúkal. Nie náhodou – Koplotovce ležia v krajine na západnom úbočí Považského Inovca, ktorá je vinohradníctvom známa aj dnes. A susedná obec Svätý Peter bola podľa Jozefa Ambruša miestom, kde sa nachádzal Hollého vinohrad.
Hollého vzťah k vinohradníckej tradícii napokon nachádza svoje miesto aj v jeho poslednom diele. Katolícky spevník obsahuje duchovné piesne na celý cirkevný rok, medzi ktorými nájdeme aj piesne venované svätému Urbanovi, ochrancovi vinohradov a vinohradníkov: O sv. Urbanovi pápežovi a mučedelňíkovi, mocném vinohradov ochrancovi a Iná o sv. Urbanovi pápežovi a mučedelňíkovi, mocném vinohradov ochrancovi, pri próvoďe anebo procesii.
J. Hollý poznal vinohrad ako hospodár, ako človek žijúci medzi vinohradníkmi, ako pozorovateľ prírody, ako básnik i ako kňaz. Poznal radosť z vína, ale aj obavy z neúrody, zásahu prírodných živlov a zlodejov. V jeho listoch a básňach preto zostala zachytená živá podoba vinohradníckeho kraja okolo Hlohovca. Viac o vzťahu Jána Hollého k Hlohovcu a vinohradníckym témam v jeho diele sa dozviete aj v publikácii „Veľký na vinohrady Frašták“ – básnické spojenectvo Jána Hollého s hlohovským vinohradníckym krajom.
Marián Kamenčík
