Deň začínala – či prší, či sneží, zavčas rána. Mnohí z nás práve vstávali z postele a ona sa už vracala domov z ranného behu. Nie je veľa tých, ktorí by ju nepoznali, alebo by nevedeli, o kom je reč – a to myslíme deti, mládež, dospelých i seniorov. S každým vedela rovnocenne diskutovať, každého vedela osloviť, mnohých inšpirovať svojím prístupom k životu. Reč je o jednej výnimočnej Hlohovčanke.
Narodila sa 25. apríla 1920 ako prvorodené dieťa v budove Okresného súdu v Hlohovci na ulici Pod Beranom na druhom poschodí, kde mal Dr. Ľudovít Feigler – hlohovský advokát a jej otec kanceláriu a izbičku. V sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa v tejto budove vyrábali vianočné ozdoby z fúkaného skla. Bola to tzv. „Ježiškova továreň“ (Dnes je táto historická budova, žiaľ, zbúraná).
Dievčatko s čiernymi vláskami a veselými očkami dostalo do vienka krásne meno Letícia po svojej krstnej mame. Meno má latinský pôvod a v preklade znamená „radosť“ a „veselosť“. Meno ju dokonale vystihovalo. Mala dobré srdce, rada sa smiala, nikdy nikomu neublížila. I z toho mála, čo mala, sa vedela vždy podeliť a pomôcť.
Povahu i sklony k záľubám mala vžité z rodičovského domu. Jej otec mal veľký cit pre umenie, bol športovo založený. V tomto duchu vychovávali rodičia i svoje deti. Letícia Feiglerová Tandlmajerová prežila plnohodnotný život. Ako sama hovorievala: „Som so svojím životom spokojná.“ Každé ráno keď vstala, poďakovala Pánu Bohu za to, že mohla byť na tejto Zemi. Každý deň si nesmierne vážila a snažila sa ho čo najlepšie užiť a múdro s ním naložiť. Považovala to za zázrak, bola vďačná za každú minútu svojho činorodého života. Riadila sa slovami: „Zapamätaj si, že dnešný deň je prvým dňom zo zvyšku tvojho života, uži si ho a múdro s ním zaobchádzaj.“
Bola to dáma s nevšednými, všestrannými záujmami, talentom, bola športovkyňou, bežkyňou, maliarkou… Bola stále aktívna a tvorivá, či bola nedeľa alebo pracovný deň. Zanechala po sebe pamiatky materiálnej kultúry – predmety, diela umeleckej tvorby. Olejomaľby, pastely, kresby, maľby na hodváb, ručne maľované dáždniky – každý jedinečný, sú svetovým unikátom. Mala v sebe zakódovanú obrovskú túžbu vytvárať nové a nové veci. Mala veľmi živú fantáziu. Jej diela boli vytvorené s láskou a precíznosťou. Svojimi prácami vyjadrovala svoje city, nálady, myšlienky, lásku k životu. V jej tvorbe dominovali motívy prírody. Verne zobrazovala kvety, motýle. Venovala sa aj portrétom. Maľovala po celý svoj život.
Fotografovanie bolo jej ďalšou veľkou záľubou. Bola profesionálna fotografka. Fotografovaním sa živila ako zamestnaním, ale bolo jej aj „koníčkom“. Jej doménou boli portréty detí, fascinovali ju nevinné detské oči. Jej fotografie sú už len spomienkou na neopakovateľné chvíle života. Svetlo, daný okamih zachytený na týchto fotografiách vytvára atmosféru jedinečného záberu. Fotoaparát a kamera ju sprevádzali celý život. Kamerou natočila veľa filmov, dnes sú uložené v depozite Vlastivedného múzea v Hlohovci. Snáď sa podarí ich prezentovať verejnosti, a tak sa vrátiť do starých čias.
Inou jej láskou bol šport. Odmalička bola vychovávaná a vedená k športu. Pohybom žila celý svoj život. Svoju vitalitu a kondíciu si udržiavala pravidelným cvičením. V mladosti sa venovala tenisu, „ozdobnému“ korčuľovaniu – krasokorčuľovaniu. I v neskoršom veku prehodila cez plece korčule a spolu so svojimi dcérami, neskôr i svojimi vnúčatami chodila na klzisko, nielen ako varovkyňa detí, ale i preháňať sa po ľade ako dieťa, spolu s nimi. Zúčastnila sa mnohých bežeckých podujatí a súťaží. Pravidelne od svojich 70-tich rokov navštevovala fitnescentrum. Mala pravidelný denný režim, životosprávu, bola veľmi prísna na seba. Vitálna žena, ktorá vo svojom veku 95 rokov hravo urobila gymnastickú „šnúru“.
Každodenný život jej prinášal veľa nápadov, inšpirácií, ktoré sa snažila preniesť do svojej tvorivej práce a nápadov. Vždy kráčala za svojim cieľom, ktorým bolo nechať pre ďalšie generácie, čo poteší oko a dušu. V Jej živote bolo mnoho lások. Ale tou najväčšou bola jej rodina. Tá bola posvätná – tri dcéry, šesť vnúčat a tri pravnúčatá. Chvíle strávené s nimi boli šťastím a radosťou. Vážila si každý prežitý deň, pre Letíciu to bol dar. Zanechala po sebe krásny odkaz: „Treba žiť s úsmevom a radosťou.“ Vždy sa tešila na stretnutie so svojimi najbližšími, s rodinou, priateľmi, známymi, s mladými ľuďmi. Zostala v pamäti v našich srdciach naša Letícia – stopercentná Hlohovčanka.
S láskou spomína dcéra Soňa Kováčiková s rodinou.
