O tom, že slovenské školstvo potrebuje zmeny, niet pochýb. Kým v Európe a vo svete prebehli školské reformy už v 60. rokoch, u nás došlo k veľkej organizačnej a obsahovej zmene školstva až v 70. rokoch. Po roku 1989 bola nevyhnutnosť reformy školstva v nových spoločenských podmienkach zjavná a vznikli tri obsiahle návrhy zmien (Duch školy, Konštantín a Milénium), ale ani jedna sa nerealizovala úplne.
V roku 2008 vydalo ministerstvo školstva zákon číslo 245/2008 Zbierky zákonov o výchove a vzdelávaní, ktorý bol zameraný na obsahovú reformu školstva. Vzdelávacie programy v stále platnom zákone definujú a vymedzujú povinný obsah výchovy a vzdelávania v školách. Sú teda pre školy normou ale i pomôckou pri tvorbe školských výchovno-vzdelávacích programov. Na tomto základe riaditeľ školy po prerokovaní s pedagogickou radou školy a radou školy vydáva školský vzdelávací program, ktorý musí byť v súlade s príslušným štátnym vzdelávacím programom a zákonom č.245/2008 Z.z. Školy majú podľa zákona v kompetencii prispôsobiť si svoje konkrétne školské vzdelávacie programy a to v rozsahu zhruba 30 %. Zároveň si školy môžu prispôsobiť edukačný proces po metodickej a obsahovej stránke konkrétnym podmienkam a potrebám na jednotlivých vzdelávacích stupňoch. Vtedajší minister školstva Mikolaj si od reformy sľuboval väčšiu slobodu škôl, umožnenie väčšej miery tvorivosti žiakov a odstránenie memorovania encyklopedických údajov. Pre pomoc školám a učiteľom ministerstvo na svojich internetových stránkach zverejnilo vzorové školské vzdelávacie programy.
Uvedeným zákonom sa školy riadia dvanásť rokov a za ten čas bolo možné zistiť jeho silné stránky ale aj slabiny. Učitelia aj rodičia hovoria o potrebe inovácií v školstve a preto nečudo, že nový minister školstva Branislav Gröhling o potrebe zmien otvorene hovorí tiež. V týchto dňoch ministerstvo školstva a Štátny pedagogický ústav spustili na 28 školách pilotné overovanie projektu Vzdelávanie v cykloch (viď. video zo dňa 17.9.2020 – https://www.minedu.sk/video-ziaci-aj-ucitelia-budu-mat-v-skole-menej-stresu-vysvetluju-zmeny-vo-vzdelavani-odbornici-na-pedagogiku/). Podľa projektu sú v súčasnosti príliš vymedzené obsahy učiva, určené pre jednotlivé ročníky základných škôl a jednotlivé predmety, čo podľa názoru riaditeľky ŠPU Miroslavy Hapalovej navádza k mechanickému preberaniu učiva a nie k učeniu do hĺbky a v súvislostiach.
Podľa nového modelu vzdelávacích programov si budú môcť učitelia rozložiť učivo, ktoré majú so žiakmi prebrať, do viacročných cyklov ((https://www.statpedu.sk/sk/svp/pilotne-overovanie/rup-podla-cyklov-vzdelavania/) a nebudú ho musieť prechádzať po jednotlivých ročníkoch. Do prvého cyklu budú spadať prvé tri ročníky základnej školy, do druhého patria štvrtý a piaty ročník a do tretieho sa spoja šiesty až deviaty ročník. V podstate si školy budú môcť samy určiť, ako si učivo usporiadajú a akým tempom ho budú so žiakmi preberať. Ako uvádza prof. PhDr. Branislav Pupala CSc. vo videu na stránke minedu, v konečnom dôsledku by to bola aj revízia učebných osnov, vypadlo by z nich veľa učiva, „prevzdušnili by sa osnovy“.
Sú to tie zmeny ktoré učitelia a rodičia očakávajú? Aké nástrahy nás môžu čakať po zavedení trojročných cyklov vzdelávania?
Pri práci riaditeľky školy komunikujem s mnohými učiteľmi a riaditeľmi štátnych škôl a aj overovaná inovácia je predmetom našich diskusií. Ich názory sa v mnohých aspektoch zhodujú. V prvom rade si dovolím upozorniť na to, že na cyklické rozvrstvenie vzdelávania nie sú školy materiálne ani personálne pripravené. Náš systém vzdelávania je vo všetkých aspektoch zameraný na frontálne vyučovanie (počty žiakov v triedach, učebnice, vybavenie škôl a tried, personálne zloženie a počty učiteľov). Na školách nemáme elektronické učebnice, ktoré by umožňovali žiakom pracovať individuálne a priebežne si overovať plnenie úloh. Učiteľ môže mať v triede na prvom stupni 25 žiakov, na druhom stupni (5. – 9. ročník) v zmysle platnej legislatívy až 29 žiakov. Neviem si predstaviť z pohľadu učiteľa individuálny postup pri získavaní vedomostí každého žiaka.
Navrhovaný spôsob vzdelávania prináša so sebou celý rad sekundárnych dôsledkov. Ak v súčasnosti žiak nezvládne v primeranej kvalite učivo 1. ročníka čítanie s porozumením a písanie, často to už v priebehu vzdelávania nedokáže dobehnúť. Takémuto dieťaťu, ktoré nemá možnosť zopakovať si prvý ročník a „naštartovať sa“, zoberieme šancu na možnosť získať zručnosti, potrebné pre jeho ďalší osobný rozvoj a vedomostný rast.
V triedach nemáme homogénne skupiny žiakov, ale žiakov nadaných, s priemernými ale aj podpriemernými schopnosťami. Navrhovaný systém učenia pri súčasných počtoch žiakov v triede nielen skomplikuje prácu pedagóga, ale najmä ublíži deťom, ktorým sa pedagóg nebude môcť venovať ani v takej miere ako doteraz.
Problémy by nastali pri žiakoch z málopodnetného prostredia. Overovanie vedomostí a splnenia požadovaných štandardov by sa posunulo na dlhšie časové obdobie a pri vyučovaní žiakov z málopodnetného rodinného prostredia by sa iba prehĺbila strata vnútornej motivácie žiakov a oddialil ich prípadný neúspech. Navyše pri benevolentne pristupujúcich rodičoch by sa v poslednom ročníku navrhovaného trojročného cyklu u žiaka zvýšila miera stresových faktorov, čo by už mohlo byť v niektorých prípadoch neskoro a žiak by stratil možnosť vyrovnať svoj výkon s rovesníkmi (napriek pomoci pedagogických či odborných zamestnancov). Stratilo by sa pravidelné utvrdzovanie učiva a postupné rozširovanie učiva. Viedlo by to k menej častému precvičovaniu a tým by sa znížila aj miera trvácnosti vedomostí. Nie sme presvedčení o tom, že tento spôsob pre žiakov z menejpodnetného rodinného prostredia bude účinný, stredobodom našej činnosti je predsa už niekoľko rokov osobnosť žiaka. Netlačíme ho iba k výkonu, ale vedieme ho k osvojeniu si potreby celoživotného vzdelávania a získavania rôznych zručností.
Na zavedenie cyklov doplatia aj deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Rodičov zväčša k návšteve odborného poradenského zariadenia a absolvovaniu diagnostiky motivuje neprospech a potenciálne opakovanie ročníka. Pre rodičov je veľmi ťažké si priznať, že ich dieťa má problém, s ktorým je potrebné navštíviť poradenské zariadenie. Rozumiem tomu, veď každý rodič chce mať úspešné dieťa. Pri zavedení cyklov vzdelávania sa však odhodlanie rodiča k takémuto kroku presunie o niekoľko mesiacov či rokov, čím sa dieťaťu skracuje čas na uplatňovanie špeciálno-pedagogických postupov a možnosti kompenzácie jeho znevýhodnenia alebo oslabenia čiastkových funkcií. Všetci, ktorí s takýmito deťmi pracujeme vieme, že v tomto prípade čas hrá proti nám, veď pri správne nastavených špeciálnopedagogických intervenciách sa dá urobiť veľký kus práce, dôležité je ale začať čo najskôr. Je vedecky overené, že odsúvaním kompenzácie čiastkových deficitov dieťaťa sa dieťa utvrdzuje v nesprávnych návykoch, ktoré sa neskôr ťažšie odstraňujú.
Úpravu obsahu vzdelávania pociťujeme ako dôležitú a pre žiaka prospešnú, no nevyrieši ju posúvanie učív v rámci otvorených cyklov. Bolo by vhodné stanoviť základné štandardy v jednotlivých ročníkoch a ponechať určitú mieru voľnosti napríklad navýšením disponibilných hodín na alternatívne, doplňujúce a rozširujúce učivo, ako aj praktické zručnosti v rôznych oblastiach, ktoré by v budúcnosti žiaka mohli podporiť pri výbere školy z duálneho vzdelávania. Prevzdušnenie učebných osnov by bolo vítané a veľmi prospešné, ale v rámci jednotlivých ročníkov. Odstránenie aspoň minimálnych obsahových a výkonových štandardov po ročníkoch posunie klasifikáciu do roviny subjektívneho hodnotenia. V súvislosti s overovanou inováciou sa učiteľom vynárajú ďalšie otázky:
Ako bude prebiehať klasifikácia? Na základe čoho bude pedagóg hodnotiť žiaka, ktorý nezvládol čítanie v prvom ročníku? Bude hodnotiť jeho osobný pokrok, že už zvládol niekoľko písmen, teda je výborný? Ako na túto skutočnosť zareaguje nadaný žiak tej istej triedy, ktorý už zvláda čítať bez problémov a je tiež výborný? Ako bude dieťa vnímať svoje „prepadnutie“ pri tom, čo má počas predchádzajúceho cyklu pocit, že plynule postupuje?
Na záver:
Momentálny systém vzdelávania je potrebné „prevetrať“, ale centrálne nastavené výstupy a štandardy v hlavných vzdelávacích predmetoch by mali byť zachované a jasne stanovené. Štátne školy by mali vychádzať z rovnakého základu, rovnakých obsahov a cieľov. Učitelia môžu pri vyučovaní využívať rôzne metódy, formy, prostriedky.
„Prevzdušnenie“ osnov a vytvorenie priestoru pre prácu a bližší kontakt učiteľa s dieťaťom je vítané a dokonca potrebné, ale je možné aj bez spôsobenia následného chaosu, teda s ponechaním ročníkového minimálneho výkonového štandardu.
Pozornosť by sme mali zamerať na zmeny učebníc, menej byrokracie, skvalitnenie priestorov škôl a školských areálov, zmeny v obsahu vzdelávania, učenie v súvislostiach.
K zavedeniu takejto zmeny je potrebná široká diskusia a to nielen výskumných pracovníkov, vysokoškolských pedagógov, súkromných škôl, ale predovšetkým treba diskutovať s učiteľmi základných škôl s dlhoročnou praxou.
Ak by som mala zhrnúť názory učiteľov, s ktorými o navrhovanej zmene diskutujeme, zhodujeme sa v názore, že zmeny v školstve sú bezpochyby potrebné, avšak v obsahu vzdelávania, nie v rozložení učiva na cykly. Súčasné rozdelenie učiva do ročníkov, vymedzenie cieľov v ročníkoch pomáha učiteľom lepšie plánovať vzdelávanie žiakov.
V prípade, že by bolo pre dieťa efektívnejšie rozdelenie učiva na cykly, v tomto režime pracujú niektoré alternatívne školy (Montessori) a rodič má možnosť voľby. Domnievam sa však, že rozdelenie učiva do ročníkov a stanovenie krátkodobých cieľov v štátnych školách vnáša do vzdelávania poriadok a systém.
PhDr. Helena Kolníková
