Slovo advent pochádza z latinského pojmu adventus – zjavenie, príchod. Pre veriacich je advent obdobím duchovnej prípravy na Vianoce, očakávaním príchodu spasiteľa, v ľudovej kultúre sa adventu pripisuje magická moc. Skúsme toto obdobie očakávania v zvláštnom roku, ktorý máme pomaly za sebou, naplniť pokojom, rozjímaním, dobročinnosťou. Obdarujme sa láskou, úsmevom a radosťou. Venujme dlhé zimné večery svojej rodine a priateľom, užívajme si čaro predvianočných dní.
Typickým symbolom adventu je adventný veniec. Jeho štyri sviečky sa postupne zapaľujú každú adventnú nedeľu. Plamienky horiacich sviečok symbolizujú blížiaci sa príchod Krista, pretože on rozptyľuje temnotu a strach, je „Svetlom sveta“. Tento rok zapálime prvú sviečku na adventnom venci už zajtra, 29. novembra. A prečo práve veniec? Veniec je od nepamäti symbolom víťazstva a kráľovskej dôstojnosti. Adventný veniec vzdáva hold tomu, ktorý je očakávaný a ktorý zároveň prichádza ako víťaz, kráľ a osloboditeľ. Veriaci sa počas obdobia adventu častejšie ako inokedy schádzajú v katolíckych, evanjelických a iných kresťanských chrámoch k modlitbám a zamysleniam. Cirkevné tradície sa v tomto období prepletajú s pradávnymi ľudovými zvykmi, ktoré vznikali počas krátkych zimných dní, keď bolo málo denného svetla.
Asi najznámejšie sú dní, ktoré voláme stridžie. Začínajú už sviatkom sv. Kataríny 25. novembra, kedy sa rozbíjali hlinené hrnce o dvere, aby sa zabránilo príchodu bosoriek do príbytkov našich predkov.
Stridžím dňom bol aj sviatok sv. Ondreja 30. novembra. V tento deň sa slobodné dievčatá pýtali, či sa budúci rok vydajú. Varievali halušky, do ktorých zabalili papieriky s menami mládencov. Keď prvá haluška vyplávala, rýchlo ju vytiahli a čie meno v nej bolo, za toho sa mali vydať.
Sviatok svätej Barbory 4. decembra sa spájal s tradíciou rezania vetvičiek z čerešne, trnky, zlatého dažďa alebo gaštanu. Ak vetvička do Vianoc rozkvitla, priniesla do domu šťastie a slobodným dievčatám predpovedala svadbu.
6. decembra, na sviatok sv. Mikuláša, prinášal Mikuláš deťom sladkosti a darčeky, sprevádzali ho Anjel a Čert.
Ďalší stridží deň je 13. december, sviatok sv. Lucie. Večer na Luciu chodili dievčatá poobliekané celé do bieleho po domoch s varechou, husacím krídlom a vreckom s múkou, pomiešanou s otrubami. Múkou posypali, krídlom poobmetali a varechou pošibali všetkých v dome, aby nemali vredy a aby do obydlia nemali prístup bosorky.
Posledným stridžím dňom bol 21. december, ktorý kedysi patril sv. Tomášovi. Tento deň platil zákaz chodiť do hory. Ak niekto zákaz porušil, mohlo ho v hore privaliť, mohol poblúdiť, stala sa mu nehoda alebo nešťastie.
V adventnom období sa kedysi chodilo na priadky a páračky, kde sa rozprávali strašidelné príbehy o vodníkoch, bosorkách a rôznych strašidlách. Ale to len počas dlhých večerov. Cez deň pripravovali celú domácnosť na príchod Vianoc. Dom musel byť čistý, uprataný a vyzdobený, aby boli jeho obyvatelia v nasledujúcom roku zdraví.
Veľa tradícií našich predkov už nedodržiavame. Ale zvyk upratať svoje domy, byty v predvianočnom období sme si preniesli aj do súčasnosti. A vytvorili sme si tradície nové. Čakanie našich detí na Vianoce zvykneme krátiť spoločnou výrobou vianočných pozdravov, adventných kalendárov, v ktorých ich čakajú drobné sladké prekvapenia, drobné odkazy a posolstvá. Tradíciou je aj pečenie medovníčkov, ktoré sa občas zjedia skôr, ako stihnú zmäknúť. Ak ich pred neúnavnými konzumentmi dobre ukryjete, môžete ich využiť aj ako ozdoby na stromček. Tí šikovnejší z nás tvoria z medovníkového cesta aj krásny betlehem alebo perníkovú chalúpku, ktoré sú voňavou súčasťou výzdoby nášho príbytku. Balenie darčekov, vianočná výzdoba, každá rodina má vlastné zvyky a tradície, ktoré im robia radosť v tomto čase očakávania. Patria k nim aj stretnutia s priateľmi, prechádzky krásnou zimnou prírodou, hudobné zážitky z adventných koncertov, spoločné modlitby.
To všetko môže byť advent. Čas radostného očakávania.
S použitím textov Márie Balagovej pripravila Helena Pekarovičová
