Umenie nespí ani počas korony. Umelci naďalej tvoria nádherné diela a napĺňajú nimi on-line priestor pre našu radosť a duševnú potechu. Jedným z nich je Ján Bielik, výnimočný spevák a drevorezbár, ktorý žije a tvorí v Hlohovci. O tom, ako trávi čas v posledných mesiacoch a o svojich dvoch celoživotných koníčkoch čo to prezradil pre čitateľov Hlohovského žurnálu.
Janko, pochádzaš z malej dedinky Čaka v levickom okrese, tam si sa už v detstve začal venovať drevorezbe, tam vznikli tvoje prvé drevené figúrky.
Narodil som sa v Leviciach a celé detstvo a mladosť som prežil v Čake, malej dedine na juhozápadnom okraji levického okresu. Otec bol učiteľ, mama dámska krajčírka. Od každého som pochytil niečo. Pedantériu a zmysel pre detail od otca, nekonečnú trpezlivosť pri práci (tvorbe) od mamy. Otec ma navyše ako učiteľ odmalička zasväcoval do prednesu poézie. Prvýkrát som recitoval na verejnosti už ako päťročný na oslavách MDŽ v našom „kulturáku“ v roku 1967 neľahkú báseň Smrť Jánošíkova od Jána Bottu.
Odmalička som sa rád motal okolo starého otca z otcovej strany. Bývali so starou mamou o uličku ďalej od nás, bol som u nich často. Mama pochádzala z maďarskej dediny Veľké Ludince, a tak sme jej i otcových rodičov volali nagyapa a nagymama. Môj čačiansky nagyapa bol remeselne zručný, dokázal okolo domu a hospodárstva všetko porobiť aj opraviť. S obdivom som pozoroval, ako vyrába z agátu poriská do sekier, rebrík na oberanie ovocia, opravuje voz atď. Raz mi pomohol s výrobou figúrky kozmonauta zo smrekovej dosky do školskej súťaže. Dofarbil som ho fixkou, o akrylových či iných farbách som vtedy ani nesníval. S figúrkou som mal v škole veľký úspech, ale dielko som musel odovzdať, a to ma veľmi ma mrzelo.
Tento zážitok spustil vo mne veľkú chuť vyrezávať do dreva. Svoje drobné figúrky som v tom období vyrezával detským nožíkom, ktorý pozná asi každý – rybičkou. Každé drievko som využíval na rezanie, niekoľko figúrok vzniklo aj z borovicového kmienka vianočných stromčekov. V šiestej triede základnej školy založila moja triedna učiteľka, výborná výtvarníčka Zuzka Bieliková výtvarný krúžok, ktorý som navštevoval až do „deviny“. Podporovala môj talent a som jej za to dodnes vďačný. Moje detské snívanie o „slávnom“ rezbárovi skončilo, keď som sa prihlásil na strednú umeleckú priemyslovku do Bratislavy. V mojom kádrovom posudku bola čierna škvrna, pol roka som navštevoval náboženskú výchovu, a tak ma pre „nedostatok talentu“ neprijali.
Dosť ma to odradilo, na čas som s rezaním prestal, aby som sa k nemu vrátil až v období po mojej svadbe a presťahovaní sa do Hlohovca. Som rád, že mi láska k drevu zostala až do dnešných dní, a že mám stále dosť síl a potrebnej inšpirácie. Ale to je už hlohovský príbeh.
Drevorezbárstvo si na čas odložil, ale keď sklamanie prebolelo, vrátil si sa k nemu s ešte väčšou chuťou. Vytvoril si si svoj vlastný štýl a ten nám teraz predstav.
Keď by som mal zhrnúť moju doterajšiu, vyše tridsaťročnú tvorbu, tak v nej tematicky prevládajú prírodné motívy v teplých zemitých farbách a mnohé symboliky, zrozumiteľné na celom svete. Srdce, strom, kríž, prvý hriech a podobné. Mnohé z mojich drevorezieb morím alebo maľujem temperovými a akrylovými farbami, všetky svoje práce dokončujem povrchovo 100% včelím voskom. Sú ekologické a príjemne prirodzené.
V roku 2008 som predstavil svoju tvorbu vo Výstavnej sieni Vlastivedného múzea v Hlohovci, v našom robotníckom dome. Moja autorská výstava drevorezieb mala názov „Na drevenú nôtu“. S radosťou na ňu spomínam. Na jej vernisáži sa vydražilo jedno z mojich diel a celá suma putovala na detskú onkológiu do Bratislavy. Na pomoc tým, ktorí to potrebujú najviac. Tento sociálny rozmer nosím v sebe od detstva.
Ak by si mal svoju drevorezbársku tvorbu vyjadriť v číslach, koľko diel či dielok si vytvoril, koľko času si im venoval?
Vyjadriť v číslach počet mojich drevorezieb neviem presne, ale odhadujem, že ich je okolo dvoch tisíc. Kvantifikovať vynaložený čas si netrúfam. Všetky sú ako moje pomyselné deti, a to bez pátosu. Sú ale také, na ktoré som obzvlášť hrdý. Napríklad môj Raj I. až IV. Všetky zobrazujú starý biblický príbeh a predsa je každý iný. Štvrtý Raj mám v štádiu rozpracovanosti a čakám na ten správny čas na jeho dokončenie. Z posledných mojich prác je to štylizovaný stromček s dvanástimi pozíciami alebo akási zostava závesných srdiečok, každé iného tvaru a z inej dreviny, či môj veľký závesný reliéf s dvanástimi srdiečkami a rozmerom 1×1 meter. Je ich veľa, nedajú sa vymenovať všetky.
Drevorezba je jeden z tvojich dvoch celoživotných koníčkov. Tým druhým je spev najmä ľudových piesní. Patríš k vychyteným ľudovým spevákom nášho regiónu.
Spev som, podobne ako drevorezbu, v plnej miere v sebe objavil až po príchode do Hlohovca. Možno to bolo prostredím alebo som už naozaj dospel a rozvinul v sebe to, čo mi bolo dané do vienka.
Začal som spievať v zmiešanom speváckom zbore Mierovan. Dnes už neexistuje a je to pre Hlohovec veká škoda. Bol to výborný zbor. Neskôr som začal spievať v Inovci. V tom čase ho viedol Miloš Kunkel, počul ma spievať na jednej svadobnej oslave a hneď ma pozval medzi Inovčanov. Ešte trošku neskôr, myslím že v roku 1993, som začal spievať na svadobných obradoch a privítaniach do života ako člen Zboru pre občianske záležitosti. Tam ma počula spievať p. Oľga Mičková, zakladateľka a vedúca Folklórnej skupiny /FSk/ Šulekovo. Zrodila sa tak ďalšia spolupráca a moje takmer desaťročné účinkovanie v skupine.
A potom prišli spevácke úspechy.
Prvý väčší úspech prišiel v roku 2001, víťazstvo v celoslovenskej súťaži spevákov, ktorú organizuje každé tri roky Národné osvetové centrum v Bratislave. Finále sa konalo v Šali a ja aj s Patrikom Baričom, akordeonistom, sme odišli ovenčení celkovým víťazstvom. Prinieslo mi to aj ďalší bonus, spoluprácu s Orchestrom ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu pod vedením Mirka Dudíka. Nahrali sme spolu niekoľko piesní do Slovenského rozhlasu, ktoré sa sporadicky objavujú v jeho vysielaní.
Rok 2003 mi priniesol spoluprácu s ľudovou hudbou Ponitran pod vedením Mariána Járeka. Jej výsledkom bola nahrávka môjho zatiaľ jediného CD s názvom Ten fraštackí holí vršček. CD po rokoch remastroval kamarát Tomáš Kmeť v štúdiu Exponent. Vydal som ho s iným obalom a s iným názvom. Nový názov „Spievané so srdcom“ presne vystihuje to, čo do interpretácie piesní dávam, svoje srdiečko.
Odvtedy som absolvoval mnoho vystúpení, hlavne s FSk Šulekovo. Pri tejto folklórnej skupine sa chcem trochu zastaviť. Šulekovo disponuje nádherným portfóliom piesní, ktoré sa odovzdávali z generácie na generáciu. Boli by však dávno zomreli s posledným žijúcim pamätníkom, keby nebolo neúnavného zberateľa a nášho hlohovecko-šulekovského Plicku v sukni, Mgr. Oľgy Mičkovej. Zozbierala ich v pravý čas, možno v poslednej chvíli. Bez nej by bolo Slovensko, najmä naša Trnavská rovina, o tento poklad ochudobnená. O pár mesiacov oslávime 50. výročie založenia FSk Šulekovo, jej „dieťaťa“, ktoré prišlo na svet jej zásluhou, a ktoré takmer 50 rokov s láskou vedie za ruku. Oľga Mičková by si za svoju neúnavnú prácu zaslúžila podstatne viac uznania, ako sa jej dostáva. Bez nej by tu už možno folklórna skupina, zachovávajúca autentické ľudové zvyky a tradície, nebola. Namiesto nej by tu bol možno folklórny súbor, ako by to niektorí radi videli. Ale to by sa už to čaro autentickosti úplne stratilo, a to by bol už úplne iný príbeh. Ale rozhodne už nie môj.
Rád spomínam aj na svoje samostatné vystúpenia, na husliach ma sprevádzala moja dcéra Lenka, na akordeóne dobrý kamarát Robino Schaller. S Lenkou sme vystupovali aj na niekoľkých výstavách cestovného ruchu v Bratislave, kde sme reprezentovali naše mesto Hlohovec, niekoľkokrát sme zastupovali folklór z trnavskej roviny na pozvanie VÚC Trnava.
V roku 2012, pri príležitosti okrúhleho životného jubilea, sa mi dostalo veľkého ocenenia z rúk predsedu Trnavského samosprávneho kraja Tibora Mikuša a následne z rúk primátora mesta Hlohovec Petra Dvorana. Za zásluhy na rozvíjaní kultúry a kultúrneho života.
Čas letel, prišiel rok 2017 a my sme si to s Lenkou zamierili do Martina na casting druhej série folklórnej speváckej šou Zem spieva. Postúpili sme do televíznych nahrávok, natočili sme naše súťažné vystúpenie, na ktorom ma okrem Lenky sprevádzali dvaja vynikajúci muzikanti Matúš Havrlent a Peťo Hesko. A hoci sme nepostúpili do finále, bol to veľký úspech a ja som im za to stále vďačný.
Pomaly sa blížim k šesťdesiatke, mám na čo spomínať, ale mám aj stále veľa plánov v drevorezbe aj v spievaní. Koniec koncov, dal som si ušiť nádherný šulekovský kroj, takže ho musím ešte trochu obdrať.
Na ktoré z týchto svojich nespočetných vystúpení si najradšej spomínaš?
Mimoriadne rád si spomínam na rok 1997, kedy sme so Zuzkou Masarykovou v rámci oficiálneho privítania na pôde mesta Hlohovec spievali môjmu veľkému vzoru Petrovi Dvorskému. Stáli sme pred ním odhodlaní aj veľmi trúfalí. Veď sme spievali pieseň, ktorú on preslávil, Pieseň o rodnej zemi. Nečudo, že sa mi podarilo spraviť intonačnú chybu, ktorú on však s bravúrou jemu vlastnou prehliadol. Po ukončení slávnostnej časti prišiel za nami a podávajúc nám ruku na znak uznania sa spýtal, či sme konzervatoristi. Naša odpoveď bola jednoduchá. Nie. Vtedy mi môj veľký vzor radil, aby som si našiel šikovného korepetítora a nacvičili sme spolu repertoár, s ktorým môžeme chodiť po celom Slovensku, pretože u tenora je hlasový rozsah 1,5 oktávy vzácny. Až o mnoho rokov neskôr sa na hodinách u hlasovej pedagogičky zistilo, že môj hlasový rozsah je cez 2,5 oktávy, a že mojou životnou cestou mala byť opera.
Chcel by som spomenúť ešte jedno vystúpenie. V rodnej dedine sa mi za života mojej mamy nepodarilo spievať, až v roku 2018, pár týždňov po jej zosnutí. Mal som slzy na krajíčku, keď som jej venoval do neba pieseň Holubienka. Bolo krásne teplé počasie a v tej chvíli sa na jasnej oblohe zablyslo a vzápätí zahrmelo. Moja mama to počula.
Na záver som si nechala poďakovanie za krásne CD Spievané so srdcom, ktoré si mi daroval aj s osobným venovaním. Počúvam ho pri výnimočných príležitostiach, naposledy nedávno počas Veľkej noci.
Helenka, som rád, že sa ti moje CD Spievané so srdcom páči. Podieľal som sa na ňom od prvotných príprav až po návrh obalu, ktorý realizoval výborný grafik Jožko Hasala z Čepeňa. Obal som si predstavoval ako balíček medovníčkov, previazaných špagátikom. Jožko ho zrealizoval presne tak, akoby do mňa videl. Medovníčky sme nahradili kolážou mojich drevených srdiečok, nádherný text o symbolike srdca v tradičnej slovenskej kultúre napísala moja dcéra Lenka, etnologička, takže celé CD je súzvukom spriaznených duší a našich šulekovských piesní. Celú jeho výrobu som za pomoci sponzorov aj financoval.
Pre všetkých priaznivcov ľudovej piesne a hudby mám jeden osobný odkaz – ak by ste mali záujem o moje CD, spievané so srdcom ako pekný a hodnotný darček pre seba a svojich blízkych, pár kusov ešte mám.
