Gymnázium Ivana Kupca. Škola, s ktorou sa spájajú nespočetné životy a osudy pedagógov, zamestnancov a študentov, oslavuje tento rok 85 rokov svojej existencie. Z dôvodu pandémie sa však žiadne veľké oslavy nekonajú.
Bolo nám cťou porozprávať sa s dlhoročnou pedagogičkou, ktorá doslova zrástla s duchom priestorov, v ktorých sa získavajú nielen odborné vedomosti, ale formujú sa aj ľudské charaktery. Srdcia študentov si získavala hľadaním prístupných ciest do tajov chémie a fyziky a predovšetkým svojím ľudským prístupom obetavého učiteľa neraz s nádychom starostlivej mamy.
Poďme spoločne spomínať s pani profesorkou, rodenou Hlohovčankou, Mgr. Ľubomírou Krajčovou.
Hneď v úvode nášho rozhovoru nás prekvapujete tým, že do tejto budovy vstupujete už 51 rokov.
Do tejto budovy som prvýkrát vstúpila ako malá prváčka. V triede nás bolo pomerne veľa – 42. Chodila som sem až do štvrtého ročníka. Neskôr nás rozdelili do základných škôl po Hlohovci. Deviatu triedu som ukončila na základnej škole, ktorá sídli na pešej zóne. Na strednú školu som sa sem vrátila. V tom čase tu bola, vtedy končiaca, Stredná všeobecno-vzdelávacia škola a začínajúce gymnázium. Bez možnosti výberu som bola zaradená na SVŠ a moji kamaráti na gymnázium. Bavili ma prírodovedné predmety, predovšetkým chémia. Mojím snom od malička bolo stať sa učiteľkou. Voľba vysokej školy bola jasná. Absolvovala som Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave, učiteľský smer kombináciu predmetov fyzika-chémia. Sen sa mi splnil a od 1978 učím 43 rokov chémiu na našom gymnáziu.
Tento predmet vám, zdá sa, učaroval. Nemýlim sa?
Od útleho detstva som vedela, že sa raz stanem učiteľkou. Svoje učiteľské zručnosti som si najprv „precvičovala“ na svojich súrodencoch. Keď na základnej škole prišla prvá hodina chémie, bola to láska na prvý pohľad. Odvtedy som vedela, že chémia bude predmet, ktorý raz budem učiť. Neskôr sa k tomu pridala aj fyzika. Učím teda tieto dva predmety.
Ako si spomínate na vaše učiteľské začiatky na hlohovskom gymnáziu?
Na moje začiatky mám tie najlepšie spomienky. Učitelia, ktorí ma učili, ma veľmi pekne prijali medzi seba. Vstúpila som do výborného a priateľského učiteľského kolektívu, na ktorý mám krásne spomienky. V zborovni sedel vedľa mňa môj bývalý triedny učiteľ. Bolo to pre mňa veľmi povzbudzujúce a od začiatku som sa cítila veľmi dobre. Chémiu učím 43 rokov a fyziku 5 rokov, dovtedy bolo fyzikárov dosť. V súčasnosti študenti neradi študujú tieto predmety, sú ťažké.
Veľa študentov má často v škole s chémiou problém. Myslíte, že je tento predmet náročný?
Chémia je pekný a náročný predmet. Ale ak študent spolupracuje pri štúdiu s učiteľom, nemusí byť pre neho náročný predmet. Umením učiteľa je správne motivovať a získať si študenta. Môže ho dokonca osloviť natoľko, že ho bude v nejakej podobe študovať. Sú však samozrejme jednotlivci, ktorí si vzťah nezískajú nikdy. V takých prípadoch zvyknem hovorievať: „Naučme sa aspoň so cťou základy, ktoré v budúcnosti budeme potrebovať“. Ono sa to nezdá, ale s chémiou sa stretávame celý život v množstve životných situácii.
Máte dlhoročné pedagogické skúsenosti. Odovzdávali ste vedomosti a pritom ste prenikali do „hlbín študentovej duše“, povedané slovami klasika. Ako sa podľa vás za tie roky zmenila mentalita mladých ľudí?
Sú v podstate rovnakí, vždy boli študijné a menej študijné typy. Myslím však, že dnes oplývajú vyšším sebavedomím a často sa stretávam aj s lenivosťou. Naši žiaci boli a sú veľmi, naozaj veľmi šikovní. Študent však potrebuje aj správnu motiváciu od nás učiteľov. Ak žiak naozaj vníma, že učiteľ robí všetko preto, aby fungovala spätná väzba, je všetko v poriadku. Študent je osobnosť, ktorá má svoje záujmy a problémy. Rád sa s vami porozpráva. Aj jeho cítenie je súčasťou úspešného štúdia.
Ľubomíra Krajčová bola nominovaná na Cenu Dionýza Ilkoviča za rozvoj mimoškolskej činnosti v prírodoveckých predmetoch. Je laureátkou Nadácie Dionýza Ilkoviča a členkou Alumni Klubu, kde spolupracovala s RTVS v Bratislave. Rovnako je už 20 rokov členkou Krajskej komisie chemickej olympiády a 30 rokov členkou Oblastnej komisie chemickej olympiády. Je dlhoročnou členkou Krajskej komisie stredoškolskej odbornej činnosti, kde bola v roku 2002 aj jej predsedníčkou.
Za vašu prácu a profesionálne schopnosti ste boli mnohokrát ocenená. Aj svojich študentov ste viedli k tomu, aby napredovali a možno robili aj niečo naviac.
Áno. Všetky roky sa venujem nadaným žiakom, v podobe chemických krúžkov, chemických olympiád, stredoškolskej odbornej činnosti, korešpondenčných seminárov, súťaží mladých prírodovedcov, festivalov vedy a techniky. To je len zlomok toho, čo sme spoločne s mojimi študentami absolvovali a získali množstvo ocenení. Za celé obdobie môjho pôsobenia sa moji študenti veľakrát zúčastnili krajských, celoštátnych a medzinárodných chemických olympiád, kde obsadili popredné miesta. Najvýraznejším úspechom bola strieborná medaila (2.miesto) v medzinárodnej olympiáde chemických talentov celého sveta. Uspešný študent je dnes lekárom. Viem vycítiť talent, máme múdrych a pracovitých študentov. Verím, že šikovní žiaci sa budú k nám stále hlásiť a budú úspešnými študentami našej školy.
Vo vašom odbore ste profesionál a hovoria za vás úspešné roky praxe. Premýšľali ste niekedy o práci vo „veľkom“ svete vedy a výskumu?
Za môjho pôsobenia na GIK som mala rôzne ponuky práce v chemickom odbore. Prišla ponuka z farmaceutického priemyslu, ale aj učiť na univerzite v Nitre. Ale ja som učiteľ, mám rada študentov a teším sa z ich úspechov. Gymnázium je pre mňa obrovská srdcovka. Pre túto školu a študentov naozaj žijem, je to pre mňa niečo ako druhý domov. Som Hlohovčanka a chcem, aby z tohto mesta pochádzalo čo najviac šikovných vedcov, lekárov, farmaceutov a zanietených učiteľov.
Triedna profesorka ste boli 9-krát. Za tých 40 rokov ste „odprevadili“ do ďalšej etapy života takmer 4500 maturantov. Učili ste napríklad ešte aj moju maminu. Spoznávate ich pri náhodných stretnutiach na ulici?
Denno-denne stretávam mojich bývalých študentov. Vždy je to radosť, keď sa stretneme. Pospomíname si na staré školské časy a vždy ma zaujíma, ako sa majú teraz a čo majú nové. Pamätám si aj rodičov študentov, ktorí chodili na rodičovské združenia. A aj to, v ktorej lavici moji študenti sedávali. Pre mňa bol každý jeden výnimočný. Na každú triedu, ktorej som bola triedna, mám krásne spomienky, každá bola jedinečná svojím čarom.
Mnohokrát býva učiteľ aj psychológ….
Áno, veľakrát mali deti osobné problémy a ja som sa im snažila byť bútľavou vŕbou, pomôcť a poradiť. Spomínam si na jednu mladú žiačku, ktorá vyrastala väčšinu času s babkou, rodičia pracovali do večera a nemala sa s kým doma porozprávať. Prišla za mnou po vyučovaní a poprosila ma, či by sme sa nemohli porozprávať, lebo nemá s kým. A takýchto silných a dojemným momentov bolo mnoho.
Keď vypnete mód učiteľky a prídete po náročnom dni domov, ako relaxujete?
Oddychujem s mojou rodinou. Mám dvoch úžasných vnúčikov, ktorým sa s nadšením venujem a zároveň máme aj „školu hrou“. Učím ich o prírode, kreslíme, vystrihujeme, robíme pokusy. Vedia, čo je H2O (smiech). Sú šikovní futbalisti. Okrem aktívneho oddychu s rodinou si rada prečítam aj dobrú knihu.
Je niečo, čo by ste radi odkázali študentom a učiteľom?
Zažila som 7 riaditeľov. Vždy som sa nachádzala v príjemnom kolektíve pedagógov, sú mojou druhou rodinou. Rada spomínam na bývalých kolegov. Želám im veľa zdravia. Teším sa, že som súčasťou terajšieho kolektívu, každé ráno rada a s úsmevom otváram dvere nášho gymnázia. Pestujme si radosť a optimizmus. Bývalým študentom, teda aj tebe, Lívika, odkazujem, že na vás veľmi rada spomínam. Boli to krásne časy. A vám-budúcim študentom zasa prajem veľa dobrých a správnych učiteľov, ktorí vám budú rozumieť!
Za rozhovor
a milé spomínanie
srdečne ďakuje
bývalá študentka
Lívia Doležalová.
foto: HŽ