Julku Vidovú som spoznala v roku 1998, keď sa stala víťazkou výtvarnej súťaže Ex Libris Hlohovec. Milá tvorivá Julka, ktorá postupne rástla, až z nej vyrástla milá tvorivá July Vido. Venovala sa výrobe šperkov, orientálnemu tancu, písala blogy, bola šťastne zasnúbená a zrazu nastalo ticho. Čo sa stalo?
S priateľom Jankom, s ktorým som bola zasnúbená, sa poznáme už veľmi dlho. Chodili sme spolu a rozišli sme sa veľakrát a v čase, keď sa mu udiala mozgová príhoda, sme už dlho boli rozídení. Bolo to začiatkom januára 2017, keď som sa dozvedela, že leží vo veľmi vážnom stave v nemocnici. Lekári mu nedávali veľkú šancu na prežitie, poškodenie mozgu bolo príliš veľké a jeho stav kritický. S malou dušičkou som ho navštívila na ARE v Trnave a vtedy sa to začalo. Denné dochádzanie do nemocníc. Najskôr Trnava, potom Bratislava, Nitra, Kováčová.
Hoci mi viacerí lekári povedali, že „nič z neho nebude“, zaťala som sa. Povedala som si, že keď ho ten Najvyšší nechal tu, tak mi isto pomôže, aby nezostal ležať na posteli, hlavne keď bol celý život vášnivý cyklista. Bol to skoro rok trvajúci kolobeh masáží, rehabilitácií, bolestí, ťažkých chvíľ, ale aj obrovskej radosti za každé malé víťazstvo, samostatné dýchanie, jedenie, pohyb.
Po roku v nemocničných zariadeniach a dvojmesačnom pobyte v Kováčovej som verila, že príde domov po svojich. Veľmi som sa mýlila. Ako laik som nevedela odhadnúť, ako veľmi zle na tom bol a bolo otázne, čo ďalej. Nebolo to pre mňa jednoduché rozhodnutie, ale už som nevedela a ani nechcela vyskočiť z „rozbehnutého vlaku“ a povedala som si, že sa o Janka začnem starať. Takže už viac ako tri roky robím profesionálnu osobnú asistentku. Cieľ bol od začiatku jasný, dostať Janka na nohy a potom na bicykel. Pomaly sa napĺňa.
Cvičíme spolu každý jeden deň, chodíme na rehabilitačné pobyty a robíme obaja maximum. Snažíme sa žiť každý deň najlepšie ako vieme a tešíme sa z harmónie a vzájomného porozumenia. Samozrejme aj z lásky. Jasné, nie je to tá pubertálna láska z mladosti, ale teraz sme viac ako priatelia či partneri, lebo keď sme zažili takéto ťažké chvíle, to puto je už o niečom inom a život vnímame akosi s väčším nadhľadom.
„Vďačnosť je bránou k úspechu. Čím viac sme vďační, tým viac dôvodov na vďačnosť nám do života prichádza.“
Po návrate Janka domov bolo treba začať s intenzívnou rehabilitáciou. Žiaľ, u nás zariadení pre ľudí po mŕtvici veľa nie je a súkromná rehabilitácia je pomerne drahá. Našťastie, priamo v Hlohovci máme až tri rehabilitačné centrá. Lenže čo s peniazmi? Rozhodla som sa cez facebook osloviť všetkých kamarátov a známych a napísala som im, že potrebujeme pomôcť. Dúfala som, že nejaké drobné nám pošlú, ale to, čo sa odvtedy niekoľkokrát zopakovalo, považujem doslova za zázrak.
Za maximálny prejav lásky a dobroty ľudí. Pomohlo a stále nám pomáha obrovské množstvo ľudí, či už finančne, materiálne, fyzicky aj psychicky. Mám dlhý zoznam ľudí, ktorým zo srdca ďakujem za to, že sú a že kedykoľvek by som sa ozvala, sú ochotní okamžite pomáhať. Bez našej snahy, trpezlivosti a pomoci zvonka by Janko istotne nechodil. Ďakujem miliónkrát.
„Šperky prešli u mňa do kolonky hobby.“
Môj všedný deň je plný na prasknutie, ale milujem svoj život, lebo sa cítim naplnená, potrebná a skutočne šťastná. Za tie roky sa moje návyky zmenili a môj život je veľmi produktívny. Mnoho ľudí by povedalo, že som workoholik, ale ja pracujem okrem Janka aj s ľuďmi, ktorí hľadajú pomoc a nevedia ako ďalej. Učím ich zarábať z domu, pomáham ľuďom lepšie rozumieť svojim financiám, radím v otázkach zdravia a snažím sa byť jednoducho každý deň lepším človekom, ako som bola včera.
Prácu všeobecne neberiem ako prácu, ale ako životný štýl. Moja pracovná doba je nonstop, odkedy sa zobudím, kým nezaspím. Veľmi ma to baví, lebo spoznávam množstvo zaujímavých ľudí, ich príbehy, túžby, sny a dokážem im vďaka mojim životným skúsenostiam odovzdať more dôležitých informácií, aby dokázali zmeniť seba a tým aj svoj postoj k životu. Verím totiž, že zmena je život a transformácia ľudského myslenia je nevyhnutná k tomu, aby ľudstvo mohlo žiť oveľa krajší a plnohodnotnejší život. A nie je to utópia, odkedy som zmenila vlastný postoj k životu, môj život sa obrátil naruby. Lebo človek, ktorý je vďačný, dostáva do života ešte viac príležitostí na vďačnosť. Vyskúšajte si to! (úsmev)
Občas, keď je sychravo a mám chuť a nápad, vytiahnem svoje tvorivé „zásoby“, flitre, šnúrky a koráliky sú hádam po celom byte. Mám na to málo času, ale keď ma kopne múza, je mi jedno, či prednášam cez počítač, alebo potrebujem variť, jednoducho tvorím a hotovo. Vždy som chcela ovládať techniku „šujtáš“ a skúšala som ju dovtedy, kým to nebolo použiteľné. Rada kombinujem nové materiály, kamene, rôzne komponenty. Šperky nepredávam. Predstavím si človeka, ktorému sú určené a tvorím. A potom sa teším z reakcie obdarovaného.
Kruh či štvorec? Krúživé pohyby, kroky, akcenty či prvopočiatky choreografií boli to najvzrušujúcejšie a najvtipnejšie, čo si pamätám. Nikdy nezabudnem, ako som nadšene prišla domov a priateľovi som ukazovala, ako krúživo „umývam okná s prsiami“. Jeho reakcia bola: „Zlatko a nehovorila si, že to má byť krúžok? Lebo mne to pripomína skôr štvorec.“ No a čo?! Aj tak som tanečnica.
Orientálny tanec je ďalšia moja neodlúčiteľná súčasť. Už je tomu 11 rokov, čo som začala a odvtedy som už „vyrástla“ na lektorku orientálneho tanca. Vďaka Iren Nerife, mojej prvej tanečnej lektorke, som objavila v sebe vášeň pre tento tanec, za čo som jej doteraz nesmierne vďačná. Neskôr som založila skupinu Safirah, ktorá už dnes neexistuje, ale bola to tiež jedna zo životných lekcií na mojej ceste. Mne sa však počas života osvedčilo, že všetko zlé je fakticky na niečo dobré. Hoci som chcela s tancom celkom skončiť, mala som silnú podporu okolia a preložila som starý list papiera a začala odznova. Momentálne učím 10 úžasných tanečníc a máme orientálnu skupinu Zaria a hoci je teraz spoločenský útlm, verím, že naša pódiová chvíľa ešte len príde. Mimochodom, názov našej skupiny je prepojený s Hlohovcom, nakoľko Zaria znamená v preklade z arabčiny Ruže.
„Ty už si dosť dobrá, len daj o sebe vedieť“, prečítala som si jedného dňa na vašom FB profile. Odvtedy ho navštevujem a čítam, tam som našla aj citáty pre tento článok. Akú myšlienku venujete na záver čitateľom Hlohovského žurnálu?
Každý máme svoj jedinečný a neopakovateľný príbeh. Neschovávajme svoje vnútorné poklady, ale podeľme sa o ne s okolím. Tam vonku (aj na sociálnych sieťach) sú tisíce ľudí, ktorí potrebujú počuť, čítať to, čo prežívame, aby pochopili, že nie sú na svete sami a vždy je tu niekto, kto im vie pomôcť, poradiť, povzbudiť, pochopiť. A jasné, sú na svete aj hlupáci, ale nás je viac… Navyše, ako by sme poznali svetlo, keď si neskúsime, aké to je, byť v tme?
Za rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová
Fotografie: archív July Vido a o.z. ELAP HLOHOVEC
