Začuť zvuky Hollého hlohovskej harfy

0
825

Ak by bolo všetko tak, ako sme si to naplánovali, tak dnes (24. marca) by sme (na druhý pokus) vinšovali k narodeninám Jánovi Hollému (1785 – 1849), ktorý bol najvýraznejšou osobnosťou bernolákovského hnutia v oblasti umeleckej spisby. Bol začiatok októbra 2019 a s poetkou Jankou Kuzmovou sme plánovali na marec 2020 poetický program, kde mala vystúpiť aj Ida Rapaičova. V rámci neho sme si chceli pripomenúť 235. narodenie Jána Hollého. Osud to však zariadil inak, a to hneď dvakrát – prvýkrát pandémiou, druhýkrát Jankiným náhlym odchodom. Aj so spomienkou práve na Janku a tento doteraz neuskutočnený plán priblížim pár informácii o našom veľkom básnikovi v súvislosti s Hlohovcom.

Ján Hollý pôsobil v Hlohovci v rokoch 1811 – 1814. Na preklade Vergíliovej Eneidy pracoval v Pobedíme, ale aj v u nás, následne v madunickom pôsobisku doho­tovil preklad pre definitívne knižné vydanie. V roku 1813 uverejnil z prvého spevu Eneidy 105 veršov v Tý­denníku Juraja Palkoviča. Počas kaplánskeho pôsobenia v Hlohovci v budove starej fary na Podzámskej ulici bol básnik svedkom jednej z najničivejších známych povod­ní na Váhu. Tá sa odohrala 26. augusta v roku 1813. V čase, keď v Maduniciach zostavoval Katolícky spevník v časomiere, vložil do oddielu piesní spievaných pri roz­ličných príležitostiach aj duchovnú pieseň o povodni. Báseň nazval Na památku strašľivej povodňe Váhu dňa 26. srpňa roku 1813. Spomienka na povodeň a autentický zážitok z tejto ničivej udalosti v ňom boli hlboko za­korenené a poskytli mu inšpiráciu pri písaní. Keď zostavoval druhé vyda­nie spevníka (1846), tak spoločne s ostatnými piesňami prebásnil aj tento text z časomiery do „ľudovejšej“ podoby sylabického veršového systému.

pamätník Jána Hollého na Podzámskej ulici v Hlohovci, f
foto: Erik Knotek ml.

Z Hlohovca odišiel J. Hollý na faru do Madu­níc v roku 1814, čo dokladá aj menovacia listi­na z 3. januára podpísaná Jozefom Erdődym. V Maduniciach strávil Hollý literárne najplodnejšie obdobie svojho života. Prežil tu takmer tri desaťročia a v háji Mlíč pod veľkým dubom vznikli jeho vrcholné diela. Vracajúc sa z nemeckého Halle vykonal „národnú púť“ za Hollým do Maduníc mladý Ľudovít Štúr.

Stretnutie so slovenským básnickým velikánom zvečnil v ces­topisnej črte Cesta po Považí (1840) a sugestívnu atmosféru prírodnej scené­rie, ktorej dominuje hlohovský vrch Gábor a ktorá tvorila kulisu prírodnej panorámy madunického okolia vložil do selanky Jaromír a Květoň, kde prvý menovaný je J. Hollý a druhý Ľ. Štúr. Po požiari Madunickej fary r. 1843 dostal J. Hollý ponuky na iné pôsobiská – medzi nimi aj Hlohovec či Koplotovce (ale aj iné fary, ktorým boli patrónmi Erdő­dyovci), no nakoniec prežil posledné roky života na Dobrej Vode, kde aj 14. apríla 1849 zomrel.

J. Hollý bol osobným priateľom členov rodiny Kochanovských z blízkych Koplotoviec. Z Maduníc čas­to navštevoval ich renesančný kaštieľ prebrodením rieky alebo preplávaním na kompe a v pokoji jednej z bášt skladal svoje básne. Edvardovi a Ambrušovi Kochanovským venoval aj oslavné ódické básne. Ján Hollý a jeho pôsobenie v hlohovskom regióne významne prispelo k zviditeľneniu kraja na literárnej mape Slovenska i v národnoobrodzova­cích procesoch. Dovoľte mi položiť aspoň takto virtuálne veniec k Hollého pamätníku na Podzámskej ulici a uctiť si tým nášho veľkého básnika.

autor: Marián Kamenčík

LEAVE A REPLY

Please enter your comment!
Please enter your name here