Jana Marková Belling z Hlohovca nám porozprávala, aké je to žiť v krajine galského kohúta aj v Afrike. Svoju lásku našla vo Francúzsku. Má dve detičky a jej život je plný farieb a neopakovateľných zážitkov.
„Stali sme sa obrovskými nadšencami safari a hľadanie veľkej päťky (Big 5: slon, lev, nosorožec, leopard, byvol) bolo pre nás ako hľadanie pokladu.“ (Jana M. Belling)
Po hlohovskom gymnáziu si študovala anglickú a francúzsku filológiu v Olomouci a v rámci výmenného študijného programu si odišla vo štvrtom ročníku do francúzskeho mesta Nancy (rok 2005), kde si pokračovala v štúdiu cudzích jazykov. Čo bolo ďalej?
Po vysokej škole som pracovala dva roky v Luxemburgu. Nadobudla som však pocit, že na seriózny život mám čas. Chcela som sa stať tlmočníčkou. Tak som sa prihlásila na postgraduálne štúdium konferenčného tlmočenia v škótskom Edinburgu. Rok som sa potila v kabínke a skúšala som na nečisto tlmočiť príhovory v angličtine a vo francúzštine. O pár mesiacov som získala stáž v rade EÚ v Bruseli, kde som pracovala 5 mesiacov ako prekladateľka.
Ako si sa spoznala s tvojim francúzskym manželom?
S mojim manželom Fabienom som sa spoznala práve v spomínanom Nancy. Napriek krušným začiatkom, čo sa týka francúzskeho jazyka, rada spomínam na naše prvé rande. Narozprával mi veľa úsmevných príhod a po niekoľkých mesiacoch som vo francúzskom jazyku vedela vtipkovať aj ja.
S Fabienom máte dve deti. Je výchova detí vo Francúzsku odlišná?
Nedovolím si porovnávať a súdiť, pretože východiskový bod nie je rovnaký. Môžem však povedať, že mám výborných kamarátov – rodičov na Slovensku aj vo Francúzsku. A teší ma, keď vidím a cítim, že vychovávajú svoje deti sebavedome a s láskou. Cez smiech aj slzy, učia sa na vlastných chybách a zároveň sa snažia byť o niečo lepší.
Na túto otázku sa ťažko odpovedá. Odporúčam knihu od Pamely Druckerman, príbeh americkej spisovateľky a novinárky v Paríži, ktorá je v nemom úžase, keď si uvedomí, ako sa Francúzi stavajú k výchove detí. Jednoducho všetko sa okolo nich netočí. Kniha je perfektná a naozaj vo veľa veciach pravdivá.
Čo ťa prekvapilo na rodinnom živote v inej krajine?
My sme mali veľmi podobne zmýšľajúcich kamarátov, a tak sme fungovali na rovnakej kamarátsko-rodinnej vlne. Bolo prirodzené spolu tráviť víkendy, prespávať na gaučoch, chodiť na dovolenky, vzájomne si pomáhať s varením, strážením detí, alebo si zorganizovať babské/chlapské víkendy bez detí.
Učarovala ti franczúzska kuchyňa?
Zamilovala som si rôzne syry, morské ryby a plody. Slimáky a ustrice ma neočarili a k žabám som si našla cestu úsmevným spôsobom. Manžel je milovník žabacích stehienok a jeho mama ich pripravuje lepšie ako vychýrená reštaurácia. Napriek tomu som niekoľko rokov nad nimi vykrúcala nos. Až jedného dňa prišiel manžel domov a cestou z práce sa zastavil u rodičov a priniesol niečo v miske. Povedal mi: „Zatvor oči, otvor ústa. Toto musíš vyskúšať!“ . A bolo po žabacích predsudkoch.
Vie manžel po slovensky?
Sme spolu vyše 15 rokov a niečo sa na neho nalepilo. Nečasuje, neskloňuje, ale dohovorí sa. A ja ho teda už nemôžem len tak ohovárať 🙂
A čo hovorí Fabien na našu kultúru ?
Zbožňuje slovenskú kuchyňu (okrem vianočného kapra), vždy nadbieha mojej mame. Pochutnáva si na malinovici, slivovici, obdivuje ľudovú hudbu a folklórnych tanečníkov. Tatry si zamiloval hneď pri prvej návšteve. Robí si žarty z našej veľkonočnej oblievačky a predvianočného prípravného ošiaľu. A nechápe, prečo doma nosíme papuče.
Vaše deti (Lola 7 rokov a Tristan 3 roky) hovoria v akých jazykoch?
Rozumejú slovenčine, ale nevedia sa vyjadriť. Od narodenia s nimi hovorím výlučne po slovensky (až na situácie, keď sme s neslovákmi a treba zmeniť jazyk) a manžel po francúzsky. Dcérka Lola sa narodila v Strasburgu a jej primárnym jazykom pred odchodom do Afriky bola francúzština. Keď mala 2,5 roka začala v africkej Pretorii chodiť do anglofonnej škôlky, tam sa jazykové priority zmenili. A má to tak dodnes. Synček Tristan sa narodil v Pretorii. Keď mal 13 mesiacov, začal chodiť do tej iste škôlky. Ja som na neho hovorila po slovensky, manžel po francúzsky, Lola po anglicky, opatrovateľka v jazyku zulu (jazyk Zuluov v južnej Afrike). A výsledok? Tristan má 3 roky a hovorí iba po anglicky, ale ostatným jazykom rozumie.
Kedy a prečo ste odišli do Afriky?
Manžel získal pracovnú ponuku v juhoafrickej pobočke firmy, pre ktorú pracuje. Nebolo to ľahké rozhodnutie, no neľutujeme ani jeden deň, i keď začiatky boli samozrejme náročné. Takáto ponuka príde raz za život a nemala by sa odmietnuť. Bolo to 21.februára 2016. Leteli sme z Frankfurtu do Juhoafrickej republiky.
Mali ste slonov a žirafy doslova pod nosom?
Áno. Pár kilometrov od miesta, kde sme bývali boli dve krásne prírodné rezervácie (Groenkloof a Moreleta). Chodievali sme tam pravidelne na prechádzky. Voľne sa tam pohybovali napríklad zebry, pštrosy, impaly a žirafy. Stali sme sa obrovskými nadšencami safari a hľadanie veľkej päťky (Big 5: slon, lev, nosorožec, leopard, byvol) bolo pre nás ako hľadanie pokladu. Navyše sme Dinokend Game reserve mali na skok a niekoľkokrát do roka sme si robili víkendové safari v Pilanesbergu. Nezabudnuteľný zážitok nám priniesol aj najstarší africký park Kuger.
Kde ste bývali v Afrike?
Boli sme na africkom kontinente 5 rokov. V nádhernej a zároveň obávanej JAR (Juhoafrickej republike). Najskôr pár mesiacov v Johannesburgu a potom v hlavnom meste Pretorii. Aj vďaka tomu, že manžel bol za prácou vyslaný, bývali sme z dôvodu bezpečnosti síce v jednom z najluxusnejších miest v Pretorii (v golfovom estate Woodhill, asi s 900 honosnými sídlami), ale zároveň aj v jednom z najstráženejších. V obrovskom dome s bazénom, no s elektrickými drôtmi na plotoch a s ozbrojenými strážnikmi pri vstupnej bráne. Jediná možnosť vstupu bola cez snímač otlačkov prstov. Žilo tam veľké množstvo diplomatov, zahraničných pracovníkov, ľudí zo svetových medzinárodných organizácií, veľa bohatých miestnych Juhoafričanov. Pôsobilo to umelo, ale na druhej strane sme boli vďační, že sme mohli v noci pokojne spávať.
Ako sa žije bežným ľuďom v tej časti Afriky, ako ste boli vy?
My sme boli vždy v rozpakoch, keď sme vychádzali z estate Woodhill autom. Žobráci na každom kroku. No boli vďační za kúsok chleba alebo fľašu vody. Ženy s deťmi, ktoré si zarábali výrobou a predajom metiel.
Prechod z nablýskaného bohatstva do tej najsurovejšej chudoby. Centrum mesta bolo takmer opustené a obývané chudobným obyvateľstvom v ghettách. Okrajové štvrte boli na výslní a v prepychu. Priepastné rozdiely medzi chudobou a bohatými a do toho vysoká nezamestnanosť boli často príčinou prehnane zvýšenej kriminality.
Bolo dôležité poznať pravidlá a „kódy“ fungovania tejto krajiny. Zabudnite na domáce spôsoby, radšej pozorne počúvať a nevyskakovať, pretože stačila iba malá chvíľa nepozornosti…
Ten náš Woodhillský luxus nebol pre nás v takejto miere pre bežný život nevyhnutný. Mnoho našich miestnych/nemiestnych známych bývalo v menších oplotených strážených štvrtiach alebo v súkromných domoch s bezpečnostným zariadením. Ale jednoducho bezpečnosť a obozretnosť boli na prvom mieste.
A aká je juhoafrická kuchyňa?
JAR má prezývku dúhový národ. Spoločne tu žijú na jednom veľkom území černosi, miešanci (coloured), Indovia a „malé“ zastúpenie bielych (približne 5 miliónov z celkového počtu 60 miliónov obyvateľov). A to sa nádherne odráža aj na ich kuchyni. Každý si tu nájde svoje. Osobne som milovala trhy s najšťavnatejším ovocím, zeleninou, priamo od farmárov pár kilometrov od našej Pretorie. Manžel si zamiloval hovädzí stejk (ten tu patrí k absolútnej špičke), klobásy boerewors, sušené mäso biltong a naše deti kukuričnú kašu. Populárne sú tu potjiekos (mäsovo-zeleninové ragú), podobné nášmu gulášu a sladká bodka na záver – malva puding.
Nikdy nezabudneme na pohodové chvíle v kruhu našich kamarátov počas víkendových grilovačiek (braai) s pohárom úžasného juhoafrického vína v ruke.
Ako vás vnímali miestni obyvatelia?
Spomeniem, že JAR je dodnes poznačená obojstranným rasizmom. Vo veľkej miere za to môže stále otvorená rana z minulosti – zavedenie apartheidu v 40. rokoch minulého storočia (rasová politika bielych voči čiernym) a s tým spojené naštrbené spoločenské a politické dianie.
Človek si zvykne asi na všetko, kultúrny šok z novej krajiny/mentality môže trvať pár mesiacov, no my sme i po 5 rokoch neboli niekedy schopní niektoré situácie pochopiť, no hlavne ich prijať. Tá krajina berie dych, je úžasne rôznorodá a dokonalo stvorená na cestovanie a nezabudnuteľné dobrodružstvá. My sme mali obrovské šťastie tam pobudnúť zopár rokov, a tak preniknúť do obyčajného života a splynúť v dave. Našou výhodou bola úplná nestrannosť, tým pádom sme mali možnosť si vytvoriť kvalitné vzťahy, plné porozumenia a rešpektu. Ja osobne som bola toho názoru, že od každého sa dá niečo naučiť.
Príklad sme mali v obdivuhodnej žene, ktorá pre nás pracovala v domácnosti skoro tri roky. Napriek ťažkému životnému osudu mala vždy úsmev na tvári a iskričky v očiach. Chýba nám, ale sme s ňou v kontakte.
Čo ste tam s deťmi robili? Ako ste si vypĺňali čas?
Cez týždeň sme si plnili pracovné, školské povinnosti. Manžel bol na služobných cestách, Lola trávila doobedia v škôlke a ja som sa prvý rok vrátila k súťažnému spoločenskému tancu a zároveň pracovala na polovičný úväzok pre francúzsku alianciu.
Cez víkendy sme chodievali na trhy, na safari, túry, bicykle, na rybačky, na kone, za kultúrou, na koncerty a divadlá a na priateľské „braai“ a medzitým sme plánovali aspoň raz do roka veľký dobrodružný výlet.
Chýba ti Afrika?
Hovorí sa, že ty opustíš Afriku, ale ona teba nikdy neopustí. Dnes viem, že je to pravda. Chýbajú mi tie sýte farby, horúce slnko, spev vtákov, bosé nohy a smiech rozliehajúci sa rušnou ulicou.
Afriku ste opustili v novembri 2020, mesiac ste boli vo Francúzsku a chvíľu aj v Hlohovci. A dnes?
28.12. 2020 sme prišli do Prahy, do bytu na Smíchove. Zaviala nás tam znova manželova práca. Deti chodia do francúzskej školy a škôlky na Smíchove a ja sa teším na nové výzvy a pracovné príležitosti. Budeme určite nadšene spoznávať a objavovať česko-slovenské končiny. Hneď, ako to súčasná situácia dovolí, vyrážame za dobrodružstvom a dobiehame stratený čas s rodinou a kamarátmi.
Odkaz pre všetkých, čo sa boja vyjsť zo svojej komfortnej zóny.
Mňa osobne, už známe, jednoduché či priamočiare cesty nelákajú. Väčšinou dobrovoľne blúdim po cestách krivolakých. O to väčšia je potom moja radosť a hrdosť, keď sa vynájdem a navyše nájdem oveľa viac, než som chcela.
Nedávno som niekde čítala, že skoro nikdy sa netrápime tým, že sme sa o niečo pokúsili. Avšak vždy ľutujeme, že sme tomu nedali šancu aspoň vyskúšať si to.
Jana Belling
Za rozhovor ďakuje Lada Ďuricová