"...jedného dňa mi lekár oznámil, že musím absolvovať operáciu a nech sa pripravím na dlhšiu PN-ku. Nemohla som sa po operácii fyzicky namáhať a zrazu som zistila, že sa začínam nudiť a to nie je dobre. Vtedy ma bratranec povzbudil so slovami: „veď si niekedy kreslila a maľovala..." (Ivana Hrušková)
Pani riaditeľka Základnej školy s materskou školou /ZŠ s MŠ/ v Dvorníkoch Ivana Hrušková pochádza z Hlohovca, no už 8 rokov žije v obci Bojničky. Okrem toho, že venovala dvorníckej základnej škole 30 rokov svojho profesionálneho života, znovuobjavila v sebe lásku k výtvarnej tvorbe. Namaľovala viac ako 160 obrazov, o ktoré majú záujem aj galérie.
Vždy ste chceli byť pani učiteľkou?
Ako pätnásťročná som chcela študovať na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Keďže v tom čase bolo treba poslúchať rodičov :-), moja mama rozhodla, že lepšie mi bude pri nej a zostala som na Gymnáziu v Hlohovci. Po ukončení gymnázia som začala študovať na pedagogickej fakulte v Nitre učiteľstvo pre prvý stupeň ZŠ. Nevedela som sa rozhodnúť akú aprobáciu si vybrať, pretože ma bavila aj biológia aj matematika aj výtvarná a telesná výchova. Štúdium učiteľstva pre prvý stupeň ponúkalo všetko v jednom.
Odkedy pracujete v ZŠ Dvorníky a ako si spomínate na vaše pedagogické začiatky v Dvorníkoch?
Na škole v Dvorníkoch som od roku 1991 ( už mám pridelené inventárne číslo 🙂 ). Do zamestnania som sa veľmi tešila. Bola som plná elánu, teoretických vedomosti zo školy, no realita bola úplné iná. Na škole nás nikto neučil, ako riešiť konflikty, rôzne situácie, vypisovať dokumentáciu. Učila som sa takpovediac za pochodu, ale bolo to pre mňa veľmi obohacujúce obdobie. Deti boli v tom čase úplne iné ako dnes. Úprimné, vďačné, pokorné… Veľa z nich stretávam dodnes a som na ne hrdá, pretože z nich vyrástli dobrí a úspešní ľudia. Nehovorím, že dnes niektoré také nie sú, veľa záleží, v akom prostredí vyrastajú. Nie nadarmo sa hovorí, že deti sú zrkadlom svojich rodičov.
Pamätáte si na vtipnú, nezvyčajnú príhodu zo svojho pedagogického pôsobenia?
Spomínam si na jeden úsmevný príbeh, keď som nastúpila. Vtedy bola v prevádzke stará škola, ktorá sa nachádzala asi 800 m od hlavnej budovy. Ja som tam mala ísť vyučovať druhákov. Vtedy sa tam kúrilo uhlím v peterkách. Vyfasovala som zošity pre deti, jeden vŕzgajúci fúrik, do ktorého som si ich naložila a vrzg-vrzg cez celú dedinu. Ešte väčší šok som dostala, keď som utekala na „učiteľskú“ toaletu, spláchla som a namiesto vody z potrubia vyletela myš! Vtedy som si povedala, že tu veru dlho nezostanem. Prerátala som sa. Škola aj dedina mi prirástli k srdcu. A hoci som mala aj iné ponuky, som tu už vyše 30 rokov.
V súčasnosti školu aj vediete, čo je najkrajšie a možno najťažšie na tejto práci?
V roku 2003 som pracovala ako zástupkyňa a od roku 2008 pracujem ako riaditeľka ZŠ s MŠ. Naučila som sa, že riaditeľ nie je len riaditeľom. Niekedy sa vidím ako sudca, policajt, psychológ, právnik, stavbyvedúci, ekonóm, čiže táto práca v podstate v sebe zahŕňa širokú škálu povolaní. Je to síce náročné, ale mne to vyhovuje. Ja som asi od narodenia človek, ktorý nemá rád stereotyp a jednotvárnosť.
Ste mama a aj babička. Zmenil sa váš pohľad na žiaka príchodom vnúčatiek?
Ja už som do práce nastupovala ako mama dvoch detí a už vtedy som sa snažila vnímať deti ako keby boli moje vlastné. Samozrejme, príchodom vnúčat človek ešte viac zmäkne a uvedomí si, že pekným slovom sa dá dosiahnuť niekedy viac, ako príkazmi alebo krikom. Mám to overené na vnúčatách, ale aj na žiakoch.
Pred tromi rokmi ste v sebe objavili, alebo znovu objavili, svoju vášeň pre výtvarné umenie. Ako sa to stalo?
Ako som spomínala, som človek, ktorý musí mať okolo seba stále nejaké vzruchy. Za 30 rokov mojej práce som skoro vôbec nebola práceneschopná. Až jedného dňa mi lekár oznámil, že musím absolvovať operáciu a nech sa pripravím na dlhšiu PN-ku. Nemohla som sa po operácii fyzicky namáhať a zrazu som zistila, že sa začínam nudiť a to nie je dobre .Vtedy ma bratranec povzbudil so slovami: „ veď si niekedy kreslila a maľovala. Kúp si plátno a môžeš aspoň maľovať, keď sa nemôžeš namáhať.“ Odvtedy relaxujem pri maľovaní.
Čo môžeme vidieť znázornené na vašich obrazoch?
Robím abstrakty, ktoré maľujem pocitovo, intuitívne, ale aj konkrétne obrazy inšpirované prírodou. Čiže na niektorých obrazoch môže desať pozorovateľov vidieť desať rôznych motívov.
Aké typy farieb a techniku používate?
Ako každý, aj ja som hľadala, ktorá technika by mi najviac vyhovovala. Najlepšie sa mi pracuje akrylovými farbami na plátno, kde kombinujem rôzne techniky. Vytváram štruktúrované povrchy, rada pracujem s metalickými práškami, plátkami, pastami, sprejmi…
Kde uskladňujete svoje maľby?
Doma mám možno nejakých 30. Ostatné sú v súkromných zbierkach , kanceláriách, na výstavách. Aj v Mestskej knižnici v Hlohovci nájdete moje tri obrie motýle na plátnach 1x1m.
Čo je pre vás inšpiráciou, kde ju nachádzate?
Všade okolo nás alebo v sebe, vo svojich pocitoch, ktoré potom zhmotňujem na plátno. Aj keď sa človek niekedy cíti „pod psa“, keď sa postavím k plátnu, ešte sa mi nestalo, že by som namaľovala depresívny obraz. Nejako vždy tá zlá nálada odíde. Viacero ľudí mi povedalo, že z mojich obrazov cítiť pozitívnu energiu a harmóniu. A to je pre mňa veľkou spätnou väzbou.
Že vraj ste získali za svoje obrazy ocenenie?
V roku 2019 som poslala tri obrazy do jedinej celoslovenskej výtvarnej súťaže „Výtvarné spektrum“, ktorá je určená pre neprofesionálnych umelcov. Pre náš kraj sa organizovala „Trnavská paleta“. Tam som získala ocenenie a postúpila som do celoslovenského kola. To bol taký môj prvý úspech.
Môžeme Vašu výtvarnú prácu momentálne niekde vidieť?
Svoje práce som začala vystavovať najskôr na internetovej galérii Happy Melon. V súčasnosti mám diela vystavené v Trnavskom osvetovom centre, v Penzióne u Mami, v Kultúrnom dome Samka Dudíka na Myjave, v hoteli Art Wiliam v Bratislave. V súčasnosti prebieha niekoľko výstav kde mám vystavené diela pod záštitou Galérie Amymon.
Výstava s názvom „Mea Via“ v Imunovital cente v BA a „ Odlesky temnej doby“ v Café Galery v BA, kde budem mať čoskoro finisáž výstavy. Radostným prekvapením pre mňa bolo, keď ma oslovili z Trnavského osvetového centra s ponukou organizovať veľkú výstavu na jeseň 2021, takže to bude asi najväčšia výstava mojej doterajšej tvorby…
Ako budete tráviť leto?
Nechystám sa na žiadnu dovolenku. Možno iba s vnúčatami a dcérami na pár dní tu na Slovensku. Máme čerstvo narodeného tretieho vnúčika, tak plánujem dovolenku tráviť s deťmi. Keď bude čas, budem relaxovať doma pri maľovaní… Už mám nakúpené farby a plátna, tak sa veľmi teším. V práci ma čaká počas prázdnin rekonštrukcia, tak uvidím, koľko času zvýši….
Myšlienka na záver pre čitateľov hlohovského žurnálu, alebo motto, ktorým sa riadite.
Nemám vyhradené nejaké svoje motto. Snažím sa žiť tak, aby som bola dobrým vzorom pre svoje deti, vnukov, ale aj žiakov. Snažím sa byť ľudská, spravodlivá, či už doma, alebo v práci. Myslím, že byť ľudský je dnes veľmi potrebné. Pretože mám pocit, že tá človečina sa z ľudí čím ďalej, tým viac vytráca. Čitateľom by som odkázala, aby v tejto ťažkej dobe, keď sme tak veľmi skúšaní, boli k sebe čo najviac ľudskí.
Za rozhovor ďakuje Lada Ďuricová
