Pred niekoľkými dňami sme vkročili do roku 2022 a hneď na úvod sme obdarovali svojich najbližších, priateľov a známych krásnymi želaniami. Hlohovský žurnál vám okrem želania zdravia, lásky, šťastia, úspechov a pozitívnych informácií prináša na úvod roku rozhovor s Hlohovčankou doc. PhDr. Gabrielou Magalovou, PhD. S dámou, pre ktorú je krásne slovo srdcovou záležitosťou.
Gabika, teba považujú ľudia „z vonku“ za serióznu pani docentku. Seriózna ty naozaj si, ale mám silný pocit, že si dáma s mnohými tvárami. Tak poďme tie tváre predstavovať. Mohli by sme začať tvojím detstvom. Aká bola malá Gabika?
Bola som poslušné dieťa, nevzdorovité, skôr tiché. Mama spomínala, že som vydržala sedieť celé hodiny na hojdačke a pozorovať svet okolo. Keď som mala sedem rokov, presťahovala sa naša päťčlenná rodina zo Šulekova do Hlohovca. Tu som začala chodiť na základnú školu. V tom čase mi zomrel otec, mama sa teda mala čo obracať. Bola učiteľkou na 1. základnej škole a učila slovenčinu a hudobnú – a jablko sa ďaleko nezakotúľalo. Aj ja som začala chodiť na klavír, no pretože som ľaváčka, nebola som technicky dokonalá, hoci hudbu milujem. Oveľa viac mi išlo písanie, každoročne som sa zúčastňovala tvorivých literárnych súťaží Hlohovská ruža. Keď som sa pred skončením 1. hudobného cyklu odhlásila z klavíra, musela som mame sľúbiť, že sa nebudem hlásiť na pedagogickú, lebo vraj tam klavír potrebujem na dobrej úrovni. Svoje slovo som azda prvýkrát nedodržala a prihlášku som si vypísala práve na pedagogickú školu. Chcela som robiť s deťmi, pre ne vymýšľať, písať…
A podarilo sa. Vyštudovala si Strednú pedagogickú školu v Modre a Vysokú školu pedagogickú v Nitre (učiteľstvo pre ročníky 5 – 12, odbor slovenský jazyk a literatúra a hudobná výchova, dnes Univerzita Konštantína Filozofa). Aké boli tvoje učiteľské začiatky?
V materskej škole som učila tri roky pred prijatím na vysokú školu. Trikrát ma nezobrali, no ja som cítila, že si bez knižiek a literatúry svet ani neviem predstaviť. Keď ma po rôznych odvolávaniach na štvrtýkrát prijali, nastúpila som na kombináciu, ktorú reálne otvárali, hoci som sa tej hudobnej trochu bála. V čase vysokoškolského štúdia som sa vydala, porodila dve deti a po skončení som nastúpila ako učiteľka na základnej škole v Hlohovci. Paradoxne som celú ZŠ na Podzámskej ulici v Hlohovci učila hudobnú výchovu, mala som len jednu triedu, kde som učila slovenčinu – a ja som si želala, aby to bolo opačne. V tom čase sa už v Nitre kreovala Katedra žurnalistiky (ktorej šéfoval Hlohovčan profesor Ivan Sulík) a bol vypísaný konkurz na odborného asistenta. Mala som vtedy už tri deti, no skúsila som to. Brala som to ako možnosť dostať sa bližšie k literatúre. Čoskoro som však spoznala, že sa odo mňa vyžaduje pedagogické pôsobenie v oblasti jazyka a jazykovedy – a tak som si to skomplikovala: učila som síce žurnalistov všetky jazykové disciplíny, no doktoráty som si robila výlučne z literatúry.
Čo pre teba táto skúsenosť znamenala? V súčasnosti učíš na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity, doktoráty z literatúry teda boli napokon veľmi užitočné.
Som vďačná za všetko, čo mi život dal. Spoznávať ľudí, svet literatúry a literatúru vo svete – to je dobrá škola v prvom rade pre mňa. Nie sme všetci rovnakí a za našimi rozhodnutiami sa skrývajú vždy veľmi osobité príbehy – toto ma naučili knihy. Počúvať je veľmi dôležité, niekedy dôležitejšie ako rozprávať. Keď som zo žurnalistiky po trinástich rokoch prestúpila do Trnavy, zúročila som všetky poznatky zo svojich predchádzajúcich učiteľských postov. Teraz učím budúcich učiteľov literatúry základnej i strednej školy – a sama mám to prostredie nažité. Učím aj budúce učiteľky materských škôl – a myslím, že nie som iba teoretička, lebo poznám túto prácu aj z praxe. Veľmi to pomáha.
Z tvojej profesie docentky na katedre samozrejme vyplýva, že píšeš odborné články, recenzie, publikácie, skriptá a učebnice. Ale keďže slovo je pre teba srdcovou záležitosťou, obohacuješ slovenskú literatúru aj iným druhom slova, malými umeleckými skvostmi.
Nie, nie sú to skvosty. Keď som bola na materskej s tretím dieťaťom, začala som pomáhať jednému pátrovi s vydávaním kresťanského časopisu pre deti. Letúšikovi sa darilo, prerástlo do takého detského hnutia – hnutia detí dobrej vôle. Začala som pre Letúšika písať scenáre, režírovať divadelné predstavenia, poriadať oslavy MDD, vydali sme v spoluautorstve knihu Letúšikove rozprávky, potom ďalšiu publikáciu Letúšikova pošta, ktorú ilustrovali deti niekoľkých základných škôl. Letúšik „lietal“ osem rokov. Teraz píšem seriály do časopisu Maxík, v Rádiu Regina odvysielali na Vianoce môj seriál Panelákové rozprávky, minulý rok zasa rozprávkový seriál O Papinovi. Každý rok sa zapájam do súťaže o najkrajšiu poviedku pre deti, ktoré vypisuje vydavateľstvo Perfekt. V r. 2016 sa mi podarilo zvíťaziť s poviedkou Srdce šachovej dámy a získala som Cenu dieťaťa.
Odborne sa venujem aj jazyku (v súvislosti s printovými médiami), frazeológii a literatúre pre deti a mládež, mám za sebou niekoľko odborných publikácií a skrípt, prispievam do jazykového okienka v Rádiu Regina. Každá tá práca ma teší – a zároveň aj unavuje, a tak aj ja často hľadám areál oddychu a odľahčenia… Nezriedka sa ale stáva, že ho zasa nájdem len v tvorbe – spolu so sestrou-fotografkou sme v roku 2015 vďaka podpore našich blízkych vydali knihu básní a fotografií OKA-MIHY, pomohla si nám ju vtedy prezentovať pred Hlohovčanmi na veľmi peknom literárno-hudobnom podujatí. Niektoré moje texty zhudobnila hlohovská formácia Hlboká Plytčina, som vďačná…
Svoju tvorivosť uplatňuješ aj v takpovediac súkromných „divadelných“ predstaveniach. Prezraď, čo to vlastne je a aká je v nich tvoja úloha?
To sú tie „odľahčujúce“ aktivity. Sme partia dobrých kamarátov, ktorí sa na oslavu svojich okrúhlin stretávajú vo veľkom počte (resp. stretávali sa, ak to bolo možné). Ako súčasť darčeka pre jubilanta je aj divadelné predstavenie; ide v ňom o humorné stvárnenie nejakej epizódy z jeho/jej života, a tak som písala scenár pre snehulienku a sedem trpaslíkov, parodovali sme televízne relácie, inscenovali módnu show, hľadali sme muža roka či vhodného modela pre maliarku. To všetko sa zdá banálne, no vytvoriť takéto repliky pre nehercov, vymyslieť kostýmy, zrežírovať to a „našiť“ dotyčnému na kožu, to je poriadna fuška. Ale vždy to stálo za to, hoci – po niekoľkých pohárikoch sa často stalo, že herci scenár ani nepotrebovali: keď si nespomenuli na svoj text, jednoducho začali improvizovať. .. Malo aj to svoje čaro, keď sa odohralo povedzme len 30 % z toho, čo sme nacvičili – tvorivosť vyžaduje i pohotovosť. Čašníčky a kuchárky, ktoré v reštaurácii, kde sa konala oslava, pracovali, už našu partiu poznali, a tak vždy jedna čakala po večeri medzi dvermi, kedy už príde kultúrny program. „Už začali, poďte,“ zvolávala vtedy celý personál, ktorý sa vyrútil z kuchyne, a tak sme mali vždy aj divákov navyše.
Vstupujeme do roku 2022. Zvykneš si dávať novoročné predsavzatia, želania? Ak áno, tak aké? A čo by si do nového roku zaželala čitateľom Hlohovského žurnálu?
Predsavzatia si dávam, ale pre istotu ich nahlas nevyslovujem, sú to skôr také vnútorné impulzy pre lepší život.
Prajem nám všetkým, aby sme sa nenechali negatívnymi impulzmi tejto ťažkej doby ubiť. Hľadajme silu, pokoj – a počúvajme.
Naučila som sa, že v živote sú chvíle, keď je podstatnejšie vidieť seba, vyjadriť svoj názor, svoju individualitu, ale sú aj také, keď je potrebnejšie vnímať celok. To prvé je demokracia, to druhé je ľudská súdržnosť, veľkorysosť. Majme silu rozoznávať potreby tejto doby a nestratiť nič z obyčajnej ľudskej človečiny.
Pre náš rozhovor som si požičala názov tvojej básne Zaseknutá vo výťahu slov. Na záver, ako príloha tvojho novoročného zamyslenia, nevšedná báseň Madona všednosti.
Raz treba všetko vrátiť.
A keď treba,
aj potlačiť milujúce do zeme.
Ak máš to šťastie,
pocítiš v jednom bytí
aj bolesť zrodu a aj zázrak spráchnivenia.
(Či naopak?)
Utieram prach.
Mäkkou handričkou
hladkám svojich predkov a ich odkazy
na skriniach, stoloch,
na klavíri.
Nie je to smutné.
Vyžaduje si to pietu, ticho.
Nekýchať.
A ešte mäkkú handričku,
ktorou im napokon zamávaš z okna.
Ešte predtým však berieš do rúk
všetky tie sošky, sviečky,
obrázky a
serepetičky
a pohladkáš ich
mŕtve životy.
Prišli nás v prachu navštíviť predkovia,
pozdravujú,
usadia sa na chvíľu…
Vyprevadíš,
zmiznú,
zas sa usadia – a tak stále dokola.
Boh nás pozdravuje prachom,
sme nesmrteľní, odkazuje.
A ja tu behám s handrou
a čítam dejiny hore nohami.
Nič sa nezmenilo.
Nič sa nezmení.
Ty vidíš ženu,
ktorá tu pred telkou lieta s handrou
a víri prach
a namrzený vrčíš: už s tým prestaň!!!
… no môže Boh prestať tvoriť?
GM
Za rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová
foto: archív Heleny Pekarovičovej
