14. február nie je len sviatkom sv. Valentína a všetkých zamilovaných, ale aj dňom, keď v roku 869 v Ríme zomrel Konštantín Filozof – Cyril. A práve tento februárový deň sa dlho slávil ako sviatok sv. Cyrila a Metoda. Keď sa v roku 1863 pripravovali oslavy tisíceho výročia ich príchodu na Veľkú Moravu, stranou nezostal vďaka agilnému a horlivému kňazovi a dekanovi farnosti Jozefovi Blásymu ani Hlohovec. Iba pripomeniem, že Jozef Blásy bol členom mladšej generácie bernolákovcov a v našom meste počas takmer 20-ročného pôsobenia zanechal naozaj výraznú národnoosvetovú stopu i evanjelizačný odkaz. Kým sa v roku 1847 dostal do Hlohovca, tak krátko opatroval oslepeného Jána Hollého po požiari madunickej fary. J. Blásy sa osvedčil ako horlivý kazateľ a cirkevný spisovateľ. Pri návšteve ostrihomského arcibiskupa Jána Krstiteľa Scitovského v Hlohovci v septembri 1850 napísal na počesť jeho príchodu oslavnú báseň. Obnovil a zveľadil púte Hlohovčanov do Šaštína a výročnú púť pozdravil s hlohovskými veriacimi nielen obrazovým darom, ale aj slávnostnou piesňou, ktorú zložil pri príležitosti 300. výročia sochy Sedembolestnej Panny Márie. Napokon 31. augusta 1856 sa mu dostalo cti, keď pred niekoľkotisícovým davom ako „dekan frajštacký“ pri vysviacke ostrihomského chrámu mohol predniesť slovenskú kázeň.
Pripomienka príchodu sv. Konštantína a Metoda na územie Veľkej Moravy začala v Hlohovci už 8. februára 1963 sv. omšou konanou vo farskom Kostole sv. Michala archanjela. Súčasťou slávnosti bola aj inštalácia J. Blásyho do funkcie čestného kanonika ostrihomskej metropolitnej kapituly. Oslávencovu osobu pri pozdravili deti hlohovských škôl piesňou františkána, brata Timoteja, ktorú zložil pre túto príležitosť. Slovenskú báseň venoval J. Blásymu na pamiatku učiteľ a riaditeľ tunajšieho hudobného zboru František Veselý.
Potom J. Blásy prijal päť hlohovských manželských párov, ktoré si spoločne pripomenuli päťdesiate výročie svojich manželských sľubov. Jeden z účastníkov tejto slávnosti jej priebeh zaznamenal takto: „Po tomto svätom úkone vystúpil vysoko dôstojný pán Jozef Blásy na kazateľnicu a tu držal jadrnú a dôraznú reč k zlatosvadobníkom. Z jeho reči sme medzi iným i to vyrozumeli: že v medzitýmnej dobe, do ktorej ich sobáše spadajú, vo Frajštáku 288 párov bolo sobášeno, z ktorých, okrem týchto 5 párov, žiaden viac nežije.“ Boli to tieto manželské páry:
1. Jozef Nemec a Anna Paulovičová, sobášení 8. 2. 1809, splodili 13 detí;
2. Imrich Polakovič a Verona Masarochová, sobášení 18. 11. 1809, splodili 6 detí;
3. Jozef Vavro a Marina Jankovičová, sobášení 6. 2. 1811, splodili 13 detí;
4. Juraj Vavro a Eva Kubranská, sobášení 13. 11. 1811, splodili 17 detí;
5. Jozef Skalický a Verona Šurinová, sobášení 13. 11. 1811, splodili 3 deti.
Ako vidno z trvácnosti lásky týchto párov a ich početného potomstva, je vlastne úplne v poriadku, že 14. február je dňom zaľúbených, isto by to uznal aj sv. Cyril.
