Mám rada zimné večery, keď si zapálim voňavú sviečku, zabalím sa do teplej deky a otvorím dobrú knihu. Takú, pri ktorej môžem premýšľať o slovách, ktoré do nich autor starostlivo vpísal, o myšlienkach, v ktorých je ukryté jeho osobné posolstvo pre nás, jeho čitateľov.
Hlavnou hrdinkou románu americkej spisovateľky Janet Skeslien Charles Parížska knižnica je mladá Odile, ktorá získala v roku 1939 vysnívanú prácu v Americkej knižnici v Paríži. Na pozadí druhej svetovej vojny, ktorá osudovo zasiahla do životov Odilinej rodiny i jej priateľov, sa odvíja aj dramatický príbeh Americkej knižnice, jej pracovníkov a návštevníkov. Autorka píše o takej knižnici, ktorá nie je len zbierkou kníh, ale hlavne miestom, kde sa stretávajú ľudia, je pre nich akýmsi komunitným centrom. Tak, ako to bývalo pred niekoľkými rokmi aj v hlohovskej knižnici. Možno aj preto mi príbeh o láske, priateľstve a moci literatúry spájať ľudí dobrej vôle, motivovaný skutočnými udalosťami, priniesol krásny čitateľský zážitok a veľa osobnej radosti.
Vyznaním lásky k slovu je najnovší román švajčiarskeho spisovateľa Pascala Merciera Váha slov. Simona Leylanda, hlavného hrdinu románu, od detstva fascinujú jazyky. Stane sa prekladateľom a jeho život sa odohráva na viacerých zaujímavých miestach (Londýn, Terst, Oxford, anglická hmla či slnečné pobrežie Stredozemného mora). Dej románu sa teda rozvíja vždy v inom prostredí, v inom počasí a v inej nálade, jeho hrdinov však spája vnímavosť k slovám. V ich (autorovom) ponímaní sú slová nekonečnou zbierkou významov, vlastne celá kniha je veľkým dobrodružstvom dorozumievania sa. Čítala som o súkromí Simona Leylanda, o jeho rodine, priateľoch a zároveň som plávala v oceáne neošúchaných slov, ktoré vyvolávali vo mne obdiv a úžas. Zaplávajte si v ňom aj vy, milí priatelia.
Na záver som si nechala majsterku slova a neuveriteľne krásnych myšlienok, hlohovskú poetku európskeho rozmeru, Janu Štefániu Kuzmovú. Milovníkom poézie dávam do pozornosti jej poslednú zbierku básní V mesačnom oratóriu alebo Čas čakania. Autorka o svojej knihe napísala: „Mysľou odbieham do mojej malej izbičky, v oratóriu ktorej som trávila dlhé hodiny pri splne Mesiaca dovtedy, kým som ho neodprevadila k „spánku“. Tu som sa modlila, ospevovala život, túžila i plakala nad odchodom blízkych ľudí… Mesiac ma so záujmom „počúval“ a bol mojím jediným priateľom i hosťom uprostred tieňov nábytku i oblakov, spoza ktorých tento kúzelník rád vchádzal do môjho priestoru – nočného mystéria, v ktorom sa narodila táto knižka. Moja zbierka je pre každého, kto hľadá krásu. A ja verím, že v nej nájde také verše, ktoré splynú s jeho pocitmi.“
Radosť z čítania vám želá Helena Pekarovičová.
