Pestovaniu hrozna a výrobou vína sa na územi nášho mesta zaoberali celé generácie našich predkov. Bol to zdroj – niekedy jediný – ich obživy. Z tohto dôvodu sa svätý Urban, patrón vinohradníkov, záhradníkov a debnárov, tešil mimoriadnej úcte. Jej prejavom bola aj púť k tomuto svätcovi, pokiaľ tomu počasie (alebo komunisti) nezabránili.
Jeden moment, ktorý utkvel v pamäti päťročného chlapca: pán Lukšic, legendárny kostolník, rozdával deľom v sprievode čerešne. Ušla sa mi jedna jediná, ešte troška nezrelá, no na jej chuť nikdy nezabudnem! Bolo to v polovici päťdesiatych rokov, katolícka církev bola označená za reakčnú silu a podobné akcie dostali na dlhé roky utrum. Urbánok osirel, socha sv. Urbana pomaličky chátrala…
V polovici šesťdesiatych rokov sa pri soche objavilo lešenie a akademický sochár Ľudovít Goga, ktorý dokonale zreštauroval poškodeného “Urbánka.” Nevedeli sme sa vynadívať, veď taká krása bola iba v kostole!
Hlavu niekto odrazil a zašantročil ako prvú. Po nej odbil ruky, záhyby rúcha. Smutný pohľad… Koncom mája sa medzi vinohradníkmi, vtedy družstevníkmi, vždy našiel niekto, kto zbedačenú sochu ako-tak opravil. Hlavu dorobili z kusa betónu, sochu natrel farbou – silueta už nebola až taká strašidelná…
V roku 1972 som sochu našiel na betónovej podlahe úplne rozbitú. Dva vytrhnuté balustre na vychodnej strane altánku, stopy po hrdzavom lane a otlačky kolies V3S na buldozerom vytvorenej ceste – skratke na “Radar” – mi dali odpoveď na otázku, kto to asi vykonal. Preideologizovaný lampasák, ktorý zavelil: “Dajte ho dole!” Že niečo podobné počúvame aj dnes? Mhm. Skratka zanikla, príroda si ju zobrala späť.
Rozbité torzo sochy sme zobrali s kamarátmi domov. Pánovi dekanovi Havranovi som sľúbil, že ju zrenovujem. Potešil sa a hneď začal uvažovať, čo urobiť, a ako zabrániť podobnému incidentu. Poskytol mi aj obrazový materiál. Raz, po nedeľnej omši, prišiel môj dedko domov, neobyčajne slávnostne naladený: “Pán dekan mi podav ruku! Že ti mam aj s tatkom pomoct.”
Renovácia sochy sv. Urbana mi trvala rok, jej zreštaurovanie už nebolo možné. Doplnil som chýbajúce podstatné časti pamiatky s cieľom dosiahnúť pôvodný vzhľad a aj dostatočnú odolnosť voči poškodeniu. Použil som roksorové tyče, kari drôt, na spájanie olovo a cement. Hlavu som odlial z umelého kameňa, cement som si “vypožičal” zo stavby komína Drôtovne, ktorá práve prebiehala.
Po temných päťdesiatych a uvoľnení v rokoch šesťdesiatych, prišla ruská okupácia, Moskovský protokol a normalizácia. Režim neboil taký tvrdý ako v päťdesiatych rokoch, ale na obnovenie púte k sv. Urbanovi sa nedalo ani pomyslieť! Celé roky.
Veľmi významným tvorcom dekoratívnych a chrámových sôch bol v druhej polovici devätnásteho storočia Anton Norman Brandl, ktorý do Uhorska prišiel z Českého kráľovstva a v Prešporku prežil najväčšiu časť svojho života. Spod jeho rúk vyšli viacere pamiatky v mnohých mestách dnešného Slovenska. Z veľkého množstva výtvarných diel spomeniem iba Mariánsky stĺp na Svätoplukovom námestí v Nitre či sochu Diany v Primiciálnom paláci a ešte jednu sochu – sv. Štefana. Je umiestená na priečelí rovnomenného kostola na Župnom námestí v Bratislave. Prečo práve tú? Je z roku 1862 a je veľmi podobná s “našim” Urbánkom!
Kto bol sv. Urban? Podľa môjho názoru, si vinári svojho patróna zosobnili spojením alebo skĺbením dvoch reálne žijúcich osôb z histórie: biskupa z Langres, mučeníka, ktorý sa pred prenasledovaním pohanmi skrýval vo vinohradoch a ktorý zomrel 23. jauára 375 a rímskeho pápeža Urbana I, ktorý mal pohreb 25. mája 230. Prvý dal svoje martýrium a druhý dátum (neviem si predstaviť procesiu v januárovej metelici). Takto, aj keď bez dátumov, mi to vysvetľoval môj otec, keď ešte nebol internet. Neviem, kde to mohol “vygúgliť?”
Obnoviť tradčnú púť sa po Nežnej revolúcii podujal pán Ing. Biščo z TJ Lokomotíva Hlohovec. V roku 1990 oslovil keramikára Jozefa Sušienku – osobnosť
moderného slovenského sochárstva – so žiadosťou o vyhotovenie sochy sv. Urbana. Keďže sa s Jožkom roky poznáme a poznal aj osud pôvodnej pamiatky, odpuručil mu, aby sa obrátil na mňa. S radosťou sme sa dohodli na ďalšom postupe. Zorganizoval nadšencov, ktorí vyčistili celý areál, opravili poškodený altánok, na kupolu osadili novú laternu, zhotovili nový podstavec pod sochu… Aby sa zlepšila jej estetická pôsobnosť, sochu som dokončil farebným polychromovaním.
Vyviesť a na vysoký podstavec osadiť takmer 170 kilogramovú sochu, bolo a je, skutočné dobrodružstvo. Pomohli a pomáhajú susedia, priatelia, príbuzní a čo je dôležité: ochotne a radi. Dnes to je už tretia generácia mladých vinohradníkov. Pán dekan Schwarz delegoval túto pravomoc Brankovi Dědovi a jeho priateľom. Tých, ktorí každý rok pomáhajú bolo a aj je toľko, že ich všetkých ani nie je možné vymenovať. Výzdoba altánku, príprava poľnej omše, ozvučenie, spevokol, hudba…
Bolo zvláštne, opäť po rokoch, kráčať v sprievode na Urbánok. Slávnostnú náladu dotvárali horiace sviečky, kvety a devocionále v niektorých oblokoch bytových domoch na Podzámskej. Na Šomoďskej ulici boli obloky vyzdobené všetky! Nádherné počasie, krásne výhľady a rozkvitnutá jarná príroda iba zvýraznili krásu okamžiku. Sochu posvätil správca farnosti pán asesor Ján Repiský. Slávnostná poľná omša, poďakovanie a po nej dojemné momenty, keď ľudia prichádzali bližšie k altánku. Istá staršia pani sa dlho pozerala na sochu svätého. Stal som opodiaľ. Obrátila sa na mňa a s dojatím mi povedala: “Vrátili ste ma do mladosti. Ďakujem.”
Zľava: Ing. Biščo, pán dekan Repiský, Anton Polakovič (môj otec), Jozef Čevan. Foto: archív autora.
Kultúrne dedičstvo, ktoré sme zdedili po našich predkov, formuje náš každodenný život. Je zhmotnené v historických budovách, pamiatkach, umeleckých predmetoch – to je hmotné dedičstvo. Tradície, vedomosti, náboženské zvyky je nehmotné dedičstvo. Pamätný deň – Púť k sv. Urbanovi je zapísaná v evidenčnom liste nehmotných pamätihodností mesta Hlohovec.
Choďte na Urbánok! Nemá otváracie hodiny, nikto tam nevyberá vstupné… Má svoje čaro, nádherné výhľady, nenadarmo sa hovorí, že kto sa vie pozrieť do diaľky, vie sa pozrieť aj do budúcnosti. A keď nič iné, prídete na čerstvý vzduch a čerstvé myšlienky.
A čo do budúcna? Hovorte, navrhujte…
autor: Hlohovčan Anton Polakovič
titulná foto: Erik V.
