Päťsto rokov sa buduje povedomie a ľudová tradícia o kráľovi Matejovi – múdrom panovníkovi, ktorý miloval svoj ľud a neváhal ho brániť aj pred svojvôľou vrchnosti.
Stačilo, aby si uviazal koňa o strom a doteraz ho majú v mestskom erbe, a ešte aj kúpalisko Corvinus (Veľký Meder)! V Bojniciach vám ukážu 750-ročnú lipu, pod ktorou sedel. Vo Veľkej Fatre majú hotel Kráľova studňa, v Nitre povesť, Liptáci ho priam zbožňujú, Sládkovič ho ospevuje v Detvanovi… Poďme však do reality.
Sídlil vo Viedni, v Budíne a krátko aj v Hlohovci.
Po nástupe na Uhorský trón prijal dve významné úlohy: urobiť koniec vnútornému rozvratu Uhorska a zlikvidovať bratrícke hnutie, ktorého hordy terorizovali aj naše územie.
Bratríci už nešírili husitské ideály, ale zabíjali, rabovali a podpaľovali mestá a dediny. Posledné ťaženie proti nim viedol samotný uhorský kráľ Matej Korvín z hlohovského hradu. Po dvoch mesiacoch boli Bratríci pri Veľkých Kostoľanoch 29. januára 1467 definitívne porazení. Pripomienkou na návštevu legendárneho kráľa bol trónny koberec kráľa Mateja. Ten sa na hlohovskom zámku nachádzal až do roku 1945. Za nevyjasnených okolností zmizol z Hlohovca. Dnes je obdivovaným “kúskom” Magyar nemzeti múzea v Budapešti.
Dominantou refektára, bývalej jedálne kláštora, je Donačný obraz, ktorý predstavuje udalosť z roku 1459. Kráľ Matej odovzdáva erb kardinálovi Tomášovi Bakóczimu a žezlom ukazuje na oltár Narodenia ako budúci dar Erdödyovcom.
Kráľ Matej Korvín a jeho radca Tomáš Bakócz, prímas Uhorský a kardinál, ktorý svojho času ašpiroval na post pápeža. Veľký kráľ a Muž sveta sú aj za druhým nevšedným darom.
V roku 1970 som šiel na stretnutie v bratislavskej SNG. Míňal som sály plné zaujímavých artefaktov. Vtom som zazrel niečo nezvyčajné. Vrátil som sa a zamieril som k exponátu, ktorý ma zaujal. Neviem povedať čím: plastičnosťou alebo zvláštnou matnou farebnosťou či zlatením. Na štítku som si prečítal: Adorácia Pána – Narodenie Krista z Hlohovca! Oltár zo zámockej kaplnky o ktorom som už čo-to počul, no nikdy som ho nevidel! Mal som dvadsať a úplne iné záujmy. Pištino Piovarči, po návrate z Prahy, z výstavy Československo, konštatoval: “Náš oltár mal výsadnejšie postavenie ako Majster Pavol z Levoče!”
Ceremoniálny reliéf mimoriadnej umeleckej kvality. A nielen umeleckej. Dvestopäťdesiat rokov bol súčasťou hlavného oltára v dóme sv. Martina v Bratislave. Dal ho vyhotoviť Matej Korvín a jeho druhá manželka Beatrix Aragónska. Korunovali pred ním desať kráľov! Pri rekonštrukcii dómu v roku 1743 bol nahradený legendárnym Donnerovým súsoším. Po tom, čo bol umiestnený v kaplnke nášho zámku, sa stal predmetom zvláštnej pozornosti a náboženskej úcty. Oddávna bol považovaný za zázračný. Zámocká kaplnka sa stala miestom “zámskej púte”, ktorá sa konala dvesto rokov, vždy 15. augusta
Zámska pút – najkrajšia slávnosť hlohovčanov! Aspoň tak si na ňu často spomínal môj otec. A nielen preto, že bol “chlapec z Podzámskej ulice”.
Koniec leta je to najpríjemnejšie obdobie roka. Zbiera sa úroda. Zbožie je už v sýpkach, hrozno dozrieva a čabanka už “buble” v súdkoch. Gazdovia čoraz častejšie odbehujú do pivníc. “Do vína sa musí chodiť” – zvýšeným tónom vysvetľujú svojím, mierne hundrajúcim polovičkám a natešene dodávajú: “Už sa čistí!” Z čabanky je už taklmer mladé vínko – s chuťou a vôňou hrozna, ale už nie sladké, zato veľmi opojné. V “chovankoch” spokojne gágajú vykŕmené húsky. Od kravičiek je mlieko, a teda aj dosť smotany a tvarohu. V kotloch sa po večeroch varí slivkový lekvár. Pečú sa koláče, – budú ich plné korytá… Gazdiné sa musia ukázať, veď prídu naši až z Modry, Nových Zámkov… Raz do roka sa zíde celá rodina. Na tri dni sa Hlohovec stane jednou obrovskou hostinou. Deti si našporili pár koruniek, a ešte im niečo podstrčila aj mama. Tatko – gazda – tentoraz nenamieta. Môžu ich minúť na čo len budú chcieť – sladkosti, drobné hračky, kolotoče…Tých príležitostí je neúrekom. Niektoré ulice sa zmenia na trhoviská. V jednej majú svoje stánky čižmári, v inej kolári, v Podzamskej sú celé pyramídy sladkých melónov z Dolnej zeme. Rodina prichádza na vozoch, kočoch, peši. Nastáva veľké zvítanie a hodovanie. A hlavne rozprávanie: ako sa majú, čo nové sa udialo v rodine. Nocujú “po šaštínsky” – na zemi. Sú si vzácní, veď sa neuvidia celý ďalší rok – ak Pánboh dá – tak až na ďalšiu zámsku púť.
Panská záhrada, ako aj zámok, je pre verejnosť otvorená iba v tieto dni. Po ostatný čas roka sem prichádzajú len tí, ktorí sú tu ako správcovia alebo tu slúžia, udržujú zeleň, unikátne vodné hospodárstvo, (ktorý ešte dnes udivuje odborníkov). Mamina teta Margit s nadšením opisovala ako chodila, ako krajčírka, skúšať šaty a s akou úctou sa k nej pani grófka chovala. Moja babka mi ukazovala, ktoré stromy sadila, chlapi pod viechou sa chválili ako im pán gróf podával ruky a nevadilo mu, že boli ubabraní od malty… Bavili sa na pani grófke, ktorú chytala panika, keď sa už z mosta ozval klaksón synovho auta: “Istenem, mentsd meg megad aki teheti, Vilmos megy! (Bože, zachráň sa kto môžeš, Viliam prichádza!). Samotnej procesie a slávnosti sa dvesto rokov zúčastňovali tisíce veriacich z Hlohovca i celého okolia, aby takto vyjadrili úctu, vďaku i prosby k Panne Márii.
Zámska púť “fungovala” dvesto rokov – až do roku 1945. Chvalabohu, opäť sa už koná.
autor: Anton Polakovič
foto: Anton Polakovič
