„V ten den tragedie hrozná /  u Fraštáku jest spatřína“ – hlohovské osudy spisovateľa Štefana Pilárika

Dnešný deň si pripomíname výročie úmrtia evanjelického kňaza a barokového spisovateľa Štefana Pilárika, ktorý uzavrel svoju pozemskú púť 8. februára 1693 v nemeckom meste Neusalz. Máme tak príležitosť predstaviť si jeho pohnutý život a niektorého jeho okolnosti, ktoré sa viažu s jeho nedobrovoľným pobytom v Leopoldovskej pevnosti a v blízkom Hlohovci, kde bol väznený a mučený. Pilárikove dielo sme si v Hlohovci pripomenuli aj minulý rok počas siedmeho ročníka Literárnych potuliek Hlohovcom, keď sme si pri informačnej tabuli, na Námestí sv. Michala, ktorá pripomína dvadsaťročnú prítomnosť osmanských vojsk v meste, vypočuli v podaní Stanislava Kamenčíka vypočuli recitáciu jeho textov. 

Štefan Pilárik sa narodil v roku 1615 v Očovej. Jeho otcom bol kňaz Štefan Pilárik a matkou Anna, rod. Mazurková. Absolvoval školu v Očovej a Nemeckej (Partizanskej) Ľupči, neskôr v Bardejove, v Banskej Bystrici. Potom pôsobil ako evanjelický kantor v Ilave. Oženil sa s Eufrozinou Paarovou z Banskej Štiavnice a spoločne mali viacero detí, z ktorých sa dožilo dospelosti len päť. V roku 1639 bol vo Zvolene vysvätený za evanjelického kňaza. Mal nastúpiť do Očovej na faru po svojom otcovi, čomu zabránil Ladislav Csáky – prenasledovateľ protestantov. Kňazský úrad odišiel vykonávať do Dolnej Strehovej a následne do Spišskej Teplice. Pôsobil aj ako dvorný kazateľ u grófa Gabriela Illesházyho v Trenčíne, bol kňazom v Beckove a v Senici. Zažil tu prenasledovanie evanjelikov. Prežil dve vzbury evanjelikov v Senici. Bol obvinený z ich iniciovania, a preto sa ukrýval sa vo Veľkých Levároch. Situácia bola preňho nebezpečná, tak sa rozhodol emigrovať. Ušiel do Vratislavy, teda Wroclavy, potom do Žitavy a následne do mesta Neusalza, kde pôsobil ako kňaz až do svojej smrti. Tu si zobral za ženu svoju druhú manželku Barboru a narodil sa mu syn Izaiáš, keď mal už 73 rokov. K Hlohovcu sa viaže udalosť jeho tureckého zajatia v roku 1663, ktorú opísal v dielach Sors Pilarikana (Los Pilárika Štěpána, 1666), Currus Jehovae mirabilis (Podivuhodný voz Boží, 1678) a Turcico-Tatrarica crudelitas (Turecko-tatárska ukrutnosť, 1684). 

Hlohovská anabáza

Tretieho marca 1663 sa vybral Pilárik zo Senice na Branč, aby sa tam ukryl pred tureckými nájazdníkmi. Avšak pri ceste do Kunova ho zajali tatárski jazdci. Ako zajatca ho priviedli 4. septembra do tábora pri Hlohovci, no 7. septembra pre zvýšenú hladinu Váhu sa presťahovali do vinohradov nad Hlohovcom. Pilárikovým pánom bol „slepý Tatár“. Ten ho chcel predať valašskému šľachticovi, čomu zabránil jezuita Ján Lingo. Nakoniec ho predsa len kúpil kapitán Vulkuli z Valašska. Ten chcel vziať Pilárika domov za vychovávateľa svojich synov. 8. septembra sa stal Pilárik svedkom vraždenia starcov, chorých a mrzákov z radov zajatcov. Bol tiež svedkom i neúspešného útoku Turkov na hlohovský hrad. Pre odpor Turci odtiahli z Hlohovca k pevnosti Nové Zámky. Tam táto jednotka pomohla zvyšnej tureckej armáde a Nové Zámky padli 27. septembra, keď do pevnosti vošiel veľkovezír Korpulu Ahmed paša. Počas týchto udalostí sa podarilo Pilárikovi ujsť do Guty (dnešné Kolárovo) a odtiaľ putoval postupne až do Senice, kde prišiel 30. októbra. 

Epicko-reflexívna veršovaná skladba Š. Pilárika Sors Pilarikana (Los Pilárika Štěpána) čerpá tematicky z udalostí tureckého vpádu na slovenské územia v roku 1663. Sám sa dostal do zajatia a bol účastný všetkých útrap, ktoré prežíval so spoluväzňami. Začiatkom septembra putoval autor zo Senice na hrad Branč, kde pred časom poslal pred hroziacim nebezpečenstvom svoju rodinu, aby sa tam spoločne s ňou ukryl pred nájazdmi tureckého vojska. Cestou sa však dostal do rúk nepriateľa. V zajatí bol od 3. septembra do 18. októbra. Jednooký Tatár chcel predať Pilárika valašskému kapitánovi Vulkulimu, ktorý za neho núkal 50 toliarov namiesto požadovaných 200. To inoverca tak rozhnevalo, že chcel Pilárika na mieste sťať, no napokon ho predal za 80. Po prežitých strastiach sa mu nakoniec podarilo aj s pomocou vojenského radcu Vukuliho Konštantína uniknúť do Kollárova, kde ho cisárski vojaci previezli do bezpečia na druhý breh Dunaja. Samotné dielo je preniknuté dramatickosťou vyvierajúcou z krajnosti a krízového charakteru okolností, v ktorých sa autor  nachádzal. Epický prvok prevláda na reflexívnym, ktorý sa objavuje ako prejav autorovej zbožnosti a teologického myslenia. Barokový tón sa objavuje v zmysle silnej autorovej viery v predurčené riadenie sveta a ľudských osudov. Historické udalosti sú skôr rámcom subjektívne vypovedaného a autentizovaného zážitku, veľmi často aj s naturálnymi obrazmi. Ukážka zachytáva autora, ako sa dostal do tureckého tábora pri Hlohovci a musí zakúšať všetko príkorie, ktoré je so zajateckým životom spojené. Zažil tu aj popravu nevládnych a chorých ľudí. Tieto okamihy zachytil veľmi sugestívne. 

O divnom povoze božom pri povolaní do Senice a v tatárskom zajatí

3. septembra 1663 urobil hrozný vpád do Uhorska úhlavný nepriateľ Turek a Tatár v počte okolo 60 000 mužov. Povraždili najpoprednejších zemanov v okolí Nitry, hnal ako dobytok do večného otroctva do svojej krajiny mnoho tisíc osôb a napokon sa rozložil táborom pri Nových Zámkoch a Hlohovci. Jeho ukrutnosť pocítilo aj mestečko Senica. Keď som sa ponáhľal za svojou rodinou na zámok Branč, chytili ma samého tretieho 0na ceste Tatári, priviazali na koňa a bili obnaženými mečmi po šiji a chrbte, chtiac mi nahnať väčší strach. Keď sme cválali cez jednu priekopu, spadol so mnou do nej kôň tak, že som sa dostal pod koňa a nemohol som vôbec zdvihnúť hlavu z bahna. Vtom všetci Tatári precválali ponad mňa a ja som si nebol istý svojím životom. Keď už všetci prešli, vytiahol ma Tatár z bahna a zaviedol do tábora. Svoju dušu i telo som zveril milému Bohu. V tábore ma vyzliekli celkom donaha a miesto môjho kňazského kabáta mi obliekli starý sedliacky odev, pričom som sa potešoval, že sa podobne stalo i môjmu Spasiteľovi Kristovi Ježišovi, ktorý bol chytený, zviazaný, bitý, bičovaný a oblečený na posmech. A tu sa ešte len začalo hrdúsenie, vraždenie, podpaľovanie, pálenie, prznenie žien a dievčat. Tu si trhalo vlasy nejedno pobožné srdce, neprestajne nariekajúc: „Ach, načo ma počala moja matka! Ach, keby som sa nebola nikdy narodila!“ Preklínali deň svojho zrodenia pre veľké zneuctenie, lebo to veru nebolo na smiech. Bol to poľutovaniahodný čas. Ráchel oplakávala svoje deti a nedala sa potešiť. Veď Tatári odtrhávali sajúce deti od pŕs matiek a hádzali ich o zem, ba bez všetkého milosrdenstva ich roztrieskali o skaly, takže museli v okamihu vypustiť svoje nevinné dušičky. A ďalej koľko takýchto ukrutností popáchali, na to je hrozné i len pomyslieť a nemožno to ani opísať.

Na druhý deň pochodovali až do Hlohovca pri Váhu, kde ležal táborom vezír z Budína. Tam nás nútili jesť surové konské mäso a trápili nás neobvyklým spôsobom: V noci nás uložili vystretých na zem, pokládli na nás najprv svoje sedlá a plášte a potom si sami na nás krížom políhali. Tu nesmel žiadny z nás ani vzdychnúť, ani sa modliť, ani plakať a tým menej sa pohnúť. Keď sme raz stáli pri ohni, začala slúžka, ktorá bola zajatá so mnou, plakať. Tu myslel slepý Tatár, že som to ja, bežal k stromu, odťal konár a ťal ma po pravom boku, ramene a hlave, takže som myslel, že mám všetko rozmliaždené. Boh ma však uzdravil a ja som ráno nevidel ani sinky a necítil som ani žiadne bolesti. Strašné je spomenúť to, že keď zabili kresťana, zachytili jeho krv a chlípali ju ako psi, ani čo by to bolo najlepšie víno.

Dňa 7. septembra ma zaviedol Tatár na jarmok do valašského tábora, aby ma tam predal. Tu som prosil milého Boha z hĺbky srdca, aby mi zoslal ako Jozefovi dobrotivého faraóna, u ktorého by som našiel milosť. Tam by ma bol hneď kúpil jeden valašský vojvodca. Bol však uňho istý jezuita, menom páter Lingo, ktorý ma poznal a kúpu prekazil. Áno, očiernil ma u vojvodcu, hovoriac, že som jedným z najhorších kacírov. No vojvodca sa nado mnou zľutoval a dal doniesť čašu vína a žemľu, aby som sa občerstvil. Ach, aké lahodné sústo to bolo!

Tatár so mnou odcválal ďalej a hľa, Hospodin pohnul srdcom jedného kapitána, menom Vulkuli, ktorý pristúpil a chcel ma kúpiť. Tatár žiadal 200 ríšskych toliarov, kapitán ponúkal 50. Ej, tu sa rozhneval Tatár, zdrapil ma za vlasy a vliekol do poľa, že ma zabije. Keď však vytiahol svoj meč a chcel do mňa zaťať, zmeravelo mu rameno a vykríkol: „Bog, Bog!“, t. j. „Boh, Boh!“ Bezpochyby chcel vyjadriť vo svojej reči, že mu Boh zadržal ruku, že bol toho príčinou. Áno, nemálo sa tomu podivil kapitán, jeho dôstojníci a vojaci, lebo videli, s akou zúrivosťou mi chcel odťať hlavu. Keď sa potom Tatár so mnou vrátil späť, prihováral sa mi priateľsky a ukazoval na svojich prstoch, že keby chcel dať kapitán aspoň 80 ríšskych toliarov, k čomu mám dopomôcť i ja, tak dostanem od neho slobodu. Ja som mu však naznačil, že by bolo lepšie vziať 5 alebo 6 ríšskych toliarov, ako mi odťať hlavu. Ale kapitán zaplatil bez slova 80 ríšskych toliarov a dal ma potešiť svojím sluhom, aby som bol dobrej mysli. Oznámil mi, že aj oni sú kresťania. Ukázal mi na svojej víťaznej zástave kríž ako erb kresťanov a doniesol pečené kura, niekoľko žemieľ a k tomu dúšok čerstvého vína, povzbudzujúc ma, aby som jedol. Ja som sa spočiatku domnieval, že je to pre mňa trochu málo, pretože som za tých päť dní toho zjedol sotva za halier. Nemohol som však zjesť skoro ani jedno krídlo. Mal som tak scvrknuté črevá a žalúdok naplnený kalnou blatistou vodou. Bol som však rád, že som nebol predaný Turkovi, ale kresťanovi a ďakoval som Bohu z celého srdca, že mi viac dal, ako som prosil. Kapitán si ma zakrátko obľúbil. Rozkázal mi doniesť a obliecť si biele hodvábne rúcho a košeľu. Vždy mi tiež dával jesť pri svojom stole. Áno, tak veľmi ma miloval, že ma prijal za svojho otca, žiadajúc, aby som s ním spával v jeho stane.

Poznámka: ukážky z diel Štefana Pilárika sú citované z knihy PILÁRIK, Štefan: Výber z diela. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1958. 

Popis k obrázkom:

Obr. č. 1: Evanjelický kazateľ a spisovateľ Štefan Pilárik

Obr. č. 2: Pripomienka prítomnosti tureckých kasární v časoch, keď bol Hlohovec súčasťou Osmanskej ríše v rokoch 1663 – 1683.