Marec je voňavý mesiac, v ktorom sa prebúdza príroda, a v kalendári prináša vďaka darovaným kvetom aj voňavé sviatky, venované ženám a učiteľom. Hlohovský žurnál sa pridáva ku všetkým gratulantom a okrem úprimných želaní zdravia, lásky, šťastia a úspechov prináša rozhovor s Hlohovčankou Mgr. Ingrid Kamendyovou. Jednou zo skvelých žien, ktoré zároveň napĺňajú aj významné poslanie učiteľky. S dámou, ktorá rozdáva radosť vo svojej rodine, svojim priateľom, všetkým, ktorých stretáva na svojej ceste životom a pre ktorú sú jej žiaci výzvou aj odmenou.
S Inkou Kamendyovou sa osobne poznáme, tykáme si a tak to bude aj v tomto článku. Učiteľské povolanie sa v niektorých rodinách „dedí“ z pokolenia na pokolenie. Ako je to vo vašej rodine? Sú v nej učiteľské stopy? Alebo sa v tvojom prípade jablko zakotúľalo ďaleko od stromu?
V mojom prípade som to zakotúľané jablko, i keď nejaké „kantorské“ črty sa u oboch mojich rodičov objavovali. Možno sa len minuli povolaním. To, že chcem byť učiteľkou, som si uvedomila už na základnej škole. Keď obdivujete a milujete svoju prvú učiteľku – vtedy chce byť väčšina dievčat učiteľkou – a chcete byť ako ona. A hneď po učiteľke som chcela byť predavačkou v kníhkupectve, aby som mohla ovoniavať nové knihy. Všetko sa splnilo. Stala som sa učiteľkou, hoci trochu komplikovane a knihy sú dodnes mojou záľubou.
Na ZŠ som chodila na Nerudovu ulicu (terajšia Stredná odborná škola), kde učila pani učiteľka Mária Tomšíková. Tá vo mne zanechala najsilnejšiu stopu. Priviedla ma nielen k prednesu, ale aj k písaniu poézie. Štyri roky som chodila na recitačné súťaže Hollého a Puškinov pamätník a v roku 1983 som dokonca získala Hlohovskú ružu za básnickú tvorbu. Na gymnáziu som sa prednesu už nevenovala a aj pri výbere vysokej školy som „šľapla vedľa“. Dva roky som sa trápila na Drevárskej fakulte vo Zvolene, kým som si uvedomila, že som na nesprávnej škole. Nežná revolúcia mi umožnila ísť za snom. Vrátila som sa opäť na ZŠ na Nerudovej ulici ako vychovávateľka v školskej družine a odtiaľ hor sa! na Vysokú školu pedagogickú v Nitre. Tak som prišla k tomu vytúženému učiteľstvu. Asi som to dostala do vienka.
Ale na to, aby bol človek dobrým učiteľom nestačí vyštudovať školu. Aké boli tvoje učiteľské začiatky?
No veru, nebolo to také jednoduché. Začínala som ako učiteľka v malotriednej škole v Hornom Trhovišti. Celý personál tvorili 3 ženy – školníčka, vychovávateľka a ja. Škola bola v rodinnom dome so záhradou, na dvore suché WC a pobehujúce sliepky a kačice. Jedna trieda v zložení 1.-3.ročník. Ale deti boli skvelé, ráno ma vítali pesničkami a cítila som sa skôr ako ich staršia kamarátka a nie učiteľka. Na mnohé situácie vás vysoká škola nepripraví – to je život. S úsmevom a rada na ten čas spomínam. Dlho som sa tam však neohriala, lebo som sa vydala a išla na materskú dovolenku. Keď sa mi naskytla príležitosť zamestnať sa na ZŠ sv. Jozefa, neváhala som. Prišla som do ešte mladej školy (5 rokov od založenia), plnej nadšencov. Mnohé kolegyne mi boli vekom blízke a staršie kolegyne veľmi nápomocné. Táto škola mala a dovolím si tvrdiť, že stále má atmosféru. Myslím, že až tu som sa začala formovať ako učiteľka. Získavala som skúsenosti, odpozerala som učiteľský kumšt od iných kolegýň. A musím povedať, že som vždy mala šťastie aj na skvelých žiakov a rodičov.
Pamätám si, ako si jedného dňa prišla za mnou do knižnice, porozprávala si mi o divadle Ľalia, ktoré si v škole založila a pozvala si ma na vaše vystúpenie do Empírového divadla. Bola to rozprávka Vymenená princezná. V jej televíznej adaptácii hrala hlavnú úlohu Zuzana Kronerová a ty si bola rozhodnutá, že Zuzka musí na predstavenie prísť a stať sa krstnou mamou novozaloženého divadla.
Paradoxne mi k založeniu detského divadelného súboru Ľalia dopomohla jedna nepríjemná udalosť v našom meste – zatvorenie Domu kultúry. Naša škola, ZŠ sv. Jozefa, dlhé roky pripravovala pre mesto akadémiu ku Dňu matiek v DK. Niekoľko posledných rokov som bola za prípravu zodpovedná ja. Začali za mnou chodiť deti s otázkou, či niečo budeme nacvičovať. Takže záujem bol, ale kde a ako sa odprezentujeme? Vtedy sa u mňa prebudila dlho driemajúca túžba, za ktorú môže opäť pani učiteľka Tomšíková. Ona totiž v časoch mojich žiackych liet pripravila so svojimi žiačkami divadelné predstavenie Vymenená princezná. Veľmi som im vtedy závidela a túžila sa tiež postaviť na javisko v divadle. Samozrejme, dnes by ma na javisko už nikto nedostal! Tak vznikol nápad pripraviť divadelné predstavenie. Deti s nadšením súhlasili. Boli to úžasné chvíle zápalu a nadšenia. Vžili sme sa do úloh a naozaj sme sa hrali, že hráme divadlo. Až tak, že sme to chceli so všetkou parádou. Vymysleli sme si pre náš detský divadelný súbor meno a chceli sme ho „pokrstiť“ – uviesť do života. Koho osloviť ako krstných rodičov? Spoločne sme prišli na pani Zuzku Kronerovú a našu rodáčku pani Riu Paldiovú. Veľkú zásluhu na tom, že obe dámy našu ponuku prijali, máš ty, Helenka. Sprostredkovala si mi kontakt na pani Riu. Do divadla Astorka som poslala mail pre pani Kronerovú s mojím telefónnym číslom. Veľmi som neverila, že príde odpoveď. Ale načasovanie bolo zázračné! Jedného dňa sedím v zborovni, mala som voľnú hodinu, a v taške mi zvoní mobil. Neznáme číslo. Vieš si predstaviť, aké bolo moje prekvapenie, keď sa mi v telefóne predstavila svojím typickým, nezameniteľným hlasom pani Kronerová?! Ešte aj termín našej premiéry jej vyhovoval. A tak sa stali Zuzana Kronerová a Ria Paldiová krstnými mamami nášho divadla. Neviem, kto sa tešil viac. Či deti, alebo ja!
Každoročné júnové divadelné predstavenia detského divadelného súboru Ľalia žiakov Základnej školy svätého Jozefa v Hlohovci sa odvtedy stali už tradíciou.
Za túto dnes už tradíciu môže záujem detí. Od mája 2016 máme za sebou 5 predstavení : Vymenená princezná (2016), Zhŕňajova nevesta (2017), Neberte nám princeznú (2018), Sedem zhavranelých bratov (2019), Meduška (2023). Tá trojročná pauza bola kvôli kovidu. Každé predstavenie sa snažím „našiť“ na možnosti našich detí, aby sa v ňom odprezentovalo čo najviac tých, ktorí chcú. Menej ako 50 detí sme v žiadnom predstavení zatiaľ nemali. Preto je v každom predstavení aj veľa tanca a spevu. Deti sami maľujú kulisy, vyrábajú rekvizity, plagáty, dotvárajú kostýmy. Robia to pod vedením učiteľov. Každé jedno predstavenie sa tak stáva spoločným dielom celej školy. Keďže sú za tým hodiny príprav a kus práce, odohráme každé predstavenie trikrát. To prvé je venované žiakom našej školy – ako verejná generálka v dopoludňajších hodinách. Nasleduje popoludňajšie predstavenie pre hostí a rodičov a jedna repríza pre širokú verejnosť. Teší nás, že pri žiadnom predstavení nemáme núdzu o divákov a Empírové divadlo v Hlohovci sa zaplní do posledného miesta. Pre deti je to veľké povzbudenie a motivácia, a nielen pre deti.
Pani Ria Paldiová nevynechala zatiaľ žiadne z našich predstavení, dokonca nás navštívila aj v škole a obohatila nás pri nácvikoch cennými režisérskymi radami. Pani Zuzana Kronerová pre pracovné vyťaženie videla iba dve naše predstavenia, ale každý rok nám píše, pozdravuje a povzbudzuje. Medzi významnými hosťami, ktorí nás prišli do divadla pozrieť, boli aj herci Eva Večerová a Branislav Bystriansky. Deti sa tešia, keď môžu hrať pred skutočnými hercami a potom sa s nimi aj odfotiť.
V čom vidíš prínos divadla pre deti, pre rozvoj ich osobnosti, pre seba samotnú?
O vplyve divadla na deti asi netreba pochybovať. Námety na naše predstavenia čerpám z rozprávok nielen pre ich vekovú primeranosť, ale aj posolstvo. Pri rozboroch postáv a deja hľadáme paralelu s naším životom, pokúšame sa vžiť do postavy a prežiť jej emóciu. V rozprávkach dobro a spravodlivosť víťazí. To sú výchovné momenty, ktoré môžu ovplyvniť spôsob myslenia a konania na celý život. Divadlo okrem iného rozvíja aj komunikačné schopnosti, verejné vystupovanie a možno u niekoho odstráni aj zakorenené zábrany. Aj preto sa deti rady prezliekajú do kostýmov a navlečú si kožu niekoho iného. Medzi deťmi vznikajú nové vzťahy a kamarátstva a mnohí sa začnú na seba pozerať inou optikou. Spoznávajú sa mimo školských lavíc. Veľmi by ma tešilo, keby ten dnešný záujem detí o divadlo pretrval u nich po celý život aspoň v úlohe divákov. A možno sa raz dočkám a uvidím niekoho z nich aj na divadelných doskách.
Hráme sa, že sa hráme – malé javiskové formy divadiel poézie. To je tvoja ďalšia cesta, ako priviesť deti k umeleckému slovu. A tiež veľmi úspešná.
Deti, v ktorých drieme talent, spoznávam aj vďaka divadelnému krúžku. Spoločne ten talent v nich prebúdzame prípravou na súťaže v umeleckom prednese rôznych žánrov. Máme viacero úspechov v prednese povestí – „Šaliansky Maťko“, v prednese kresťanskej poézia a prózy – „A Slovo bolo u Boha“ a aj v súťaži „Hollého pamätník“. Minulý rok som sa po prvýkrát zapojila so žiakmi do kategórie Detský recitačný kolektív a hneď veľmi úspešne. Postúpili sme na celoslovenskú prehliadku „Hviezdoslavov Kubín“, ktorý je považovaný za najprestížnejšiu súťaž v umeleckom prednese. Radosť bola veľká! Súťažili sme s kolektívmi, ktoré pracujú pod vedením pedagógov zo ZUŠ. Mali sme možnosť porovnať sa s inými nadanými deťmi, a to je vždy veľmi užitočné. Prišli sme s nadšením a odchádzali s ovisnutým nosom, ha, ha. Od odbornej poroty sme si vypočuli šetrnú kritiku, cenné odporúčania a konštatovanie, že ako začiatočníci sme boli dobrí! Chvíľku nám všetkým trvalo, kým sme sa prebrali zo sklamania, ale keď som sa detí spýtala, či to skúsime znovu, odpoveď bola: Samozrejme!
Odbočme k tvojej rodine, pretože bez nej by si asi nezvládla všetko to, čo robíš pre svojich žiakov, školu, pre Hlohovec. Ale myslím, že to platí aj naopak. Všetka tá radosť, ktorú ti prináša práca s deťmi, sa určite odzrkadľuje aj v živote tvojej rodiny.
Áno, moja rodina. Pre mňa to najdrahšie v živote, kde platí: V dobrom, aj v zlom.
Skús sa spýtať môjho muža, ako sa žije s učiteľkou!? Učiteľom nekončí pracovná doba odchodom zo školy. Druhá zmena začína prekročením domáceho prahu. Voľakedy to bolo strihanie, lepenie, vykresľovanie, dnes už viac počítač, tlačiareň, knihy, ale stále téma: škola. A niekedy zamestnám celú rodinu.
Ja som vlastne šťastný človek. Mám prácu, ktorá ma baví a napĺňa. Do ktorej sa teším, lebo ma tam čakajú milé deti a úžasný kolektív kolegov. Mám skvelých rodičov, ktorí sú mi vždy nablízku, keď ich potrebujem. Mám úžasného, chápavého, milujúceho a milovaného manžela s ohromným zmyslom pre humor, ktorý okrem iného perfektne a hlavne rád varí. Myslím, že teraz mi nejedna žena závidí. Mám dvoch krásnych dospelých synov. Starší si obul túlavé topánky a spoznáva zaoceánsky svet a mladší – dospelák s detskou dušou – nás doma udržiava v kondícii svojimi večnými otázkami. Mám strechu nad hlavou a bývam v ulici, kde susedia sú kamaráti a stretávajú sa pri rôznych spoločných aktivitách. Taká je naša ulica Kpt. Nálepku. Poviete si, že k dokonalosti vám tam ešte niečo chýba? Viem, zdravie. A poznám jeho nevyčísliteľnú cenu. Preto ďakujem všetkým, ktorí pri mne stáli a podporovali ma v mojej ťažkej životnej skúške. A preto sa denne obraciam s prosbou a modlitbou k Pánu Bohu za zdravie pre celú rodinu.
Som človek veselej povahy, ktorý sa rád smeje, a tak by som chcela všetkým Hlohovčanom odkázať, aby sa viac usmievali. Len tak a všade. Doma, na ulici, na cudzích ľudí… Ak niekoho uvidíte bez úsmevu, darujte mu jeden svoj. Veď ako povedal T. Wilson: „Úsmev je šťastie, ktoré nájdete priamo pod nosom.”
„Benyho najlepšia pančelka.“ Toto vyznanie som našla na tvojom FB profile pri fotografii z tohtoročného školského plesu ZŠ sv. Jozefa a neviem si predstaviť krajšiu bodku za naším rozhovorom, za ktorý ti úprimne ďakujem, Inka.
Helena Pekarovičová
Fotografie: Archív Ingrid Kamendyovej
Titulná fotka: Krstné mamy DDS Ľalia Ria Paldiová a Zuzana Kronerová s Inkou Kamendyovou.
- Benyho najlepšia pančelka.
- Divadlo Ľalia – skúška
- Divadlo Ľalia – skúška 1
- Divadlo koláž
- Detský recitačný kolektív Inky Kamendyovej
- Detský recitačný kolektív Inky Kamendyovej1
