Kristína Nemcová má 24 rokov a je rodená Hlohovčanka. Dlhé roky navštevovala literárno-dramatický odbor na ZUŠ v Hlohovci. Vyhrala veľké množstvo recitačných súťaží a písala poéziu. Dnes je z nej redaktorka v jednej z najúspešnejších slovenských televízií. A o tom sme sa v našom rozhovore porozprávali.
Začnime od začiatku. Aká bola tvoja žurnalistická cesta? Ako to všetko začalo?
Chcela som byť herečkou. Chodila som na literárno-dramatický odbor pod vedením Janky Kuzmovej. Po dvoch neúspešných prijímačkách na vysoké školy s odborom herectvo a zopár kritikách som to vzdala. V tom čase som však začala robiť pre Hlohovskú televíziu a hoci boli moje výstupy najprv komické, veľa ma to naučilo. Neskôr som začala písať pre známe online portály. Chcela som si vyskúšať každý jeden štýl a spoznať tak viacero spôsobov fungovania redakcie. Keď už som mala dostatok skúseností, začala som jednu takú redakciu aj viesť. Mala som svoju reláciu a robila podcasty. Keď som mala 23 rokov, úplne nečakane som sa dostala do Markízy.
Aké vlastnosti by mal mať dobrý novinár?
Mal by byť etický, mal by mať zmysel pre spravodlivosť, byť neúnavný, odvážny a možno aj trochu „rejpal”. Veľmi dôležitá je aj trpezlivosť a nadhľad, precíznosť a rozhľadenosť. Nie je nič horšie, ako nerozhľadený novinár, ktorého respodent dokáže nachytať „na hruškách”.
Je podľa teba nevyhnutné pre prácu v médiách mať vyštudovanú aj školu so žurnalistickým zameraním?
Určite to nie je nevyhnutnosťou – napokon, ja tiež ešte externe študujem a žurnalistiku som začala študovať až v čase, kedy som viedla online redakciu. Slovo, jeho význam a súvislosti treba cítiť. Škola ale určite nie je na škodu. Najviac sa však človek vždy naučí v praxi, a to platí aj pre túto brandžu.
Čo je momentálne tvoja náplň práce v Markíze?
Bola som rok v online oddelení, kde som sa venovala najmä zákulisiu televíznych projektov, chodila na natáčania seriálov a relácií, učila sa pracovať a robiť rozhovory s veľkými menami slovenského showbiznisu. Keď som sa aklimatizovala, vycítila som, že je správny čas opäť sa posunúť a mojou túžbou bolo pracovať v Reflexe. Podľa mňa je táto publicistická relácia najlepším priestorom na reportáže na Slovensku a novinári tam odvádzajú kvalitnú, precíznu prácu. A podarilo sa mi to, momentálne pôsobím tam.
Aké to je pracovať vo veľkom médiu?
Stíhať sa súkromný život popri práci v médiu dá, no vaše okolie musí byť tolerantné a rozumieť povahe vašej práce. Bolo veľa nedeľných obedov u rodičov, ktoré som vynechala a aj stretnutí, ktoré som zrušila. Čo sa týka stresu, asi nikdy som sa necítila vystresovaná, ale to môže byť aj mojou povahou a nadhľadom. Pracovať vo veľkom médiu má svoje výhody aj nevýhody. Nesiete so sebou väčšiu dávku zodpovednosti, pretože ak poviete nepravdu či popletiete fakty, uvidí to celé Slovensko. Ak však urobíte niečo dobre, tiež to uvidí celé Slovensko a vaše posolstvo zasiahne mnohých. Pre mňa osobne je aj toto veľmi silný motivačný faktor.
Viacerým Hlohovčanom si známa ako recitátorka a píšeš aj svoju vlastnú poéziu.
Moja recitačná minulosť sa veľmi odrazila na mojom novinárskom prejave a hlasová inžinierka ma na to nedávno upozornila. Povedala, že keď ma počúva, vidí ma v bielych pančuškách s vystrašeným výrazom, ako držím diplom za výhru v okresnom kole recitačnej súťaže. Vlastnú tvorbu už píšem, len keď som veľmi smutná, alebo keď mám nejaký skvelý nápad. Teraz sa sústredím na vnímanie sveta a nasávanie informácií. Hľadám dobré témy na spracovanie. Moju tvorbu by som už nezverejňovala. Moje básne v periodiku Dotyky raz skritizoval hlohovčanom známy učiteľ slovenského jazyka na Obchodnej akadémii v Hlohovci, Stanko Kamenčík. Vtedy som o sebe a svojej tvorbe začala pochybovať. Stanko je skvelý a rozhľadený človek a dnes som mu vďačná, možno aj vďaka nemu som novinárka a nie nepopulárna poetka. (smiech)
Nedávno si sa snažila presadiť svoj vlastný nápad žurnalistického krúžku pre deti z Hlohovca. Priblíž nám túto myšlienku.
Áno. Chcela som niečo odovzdať z tohto remesla aj našim šikovným mladým Hlohovčanom. Krúžky v škole sú síce fajn, ale prídu mi stereotypné. Myslím, že ak by sa im venoval niekto priamo z „fachu”, bolo by to pre ne atraktívne. A treba trochu myslieť aj na budúcnosť. Kto bude robiť mediálnu činnosť pre Hlohovec o pár rokov?
Prečo to nakoniec nevyšlo?
Karty zamiešala aj pandémia. Trieda sa neotvorila kvôli nedostatočnému počtu prihlásených. Niektorí Hlohovčania neboli touto myšlienkou nadšení. Niektorí rodičia mali možno strach, že by som ich deti ovplyvňovala. Možno sú presvedčení, že všetky slovenské média sú niekým neviditeľným manipulované. O tom však novinárčina nie je. Deti treba naučiť vedieť si dohľadať fakty, vedieť určiť relevantné zdroje, alebo či ide o hoax. Naučiť ich hodnotiť na základe pravdy, ktorá tiež nikdy nie je len jedna, no to som už spomínala vyššie. Naučiť ich citlivo vyhodnotiť informácie, spracovať tému a správne sa pýtať. Skúsim tento nápad ešte raz v Hlohovci uskutočniť s pomocou jednej základnej školy.
Odkáž niečo na koniec nášho rozhovoru čitateľom HŽ.
Čitateľom Hlohovského žurnálu by som chcela poďakovať, ak strávili čo i len chvíľku nad týmto rozhovorom. Zároveň by som ešte raz rada pripomenula, že pravda nikdy nie je len jedna, právd je tisíc a aby na to mysleli v každej chvíli, v ktorej budú chcieť, potrebovať či dokonca musieť čokoľvek hodnotiť.
zdroje: K. Nemcová, Instagram, Facebook
