Včera sme si pripomenuli 270. výročie narodenia významného spisovateľa národného obrodenia Jozefa Ignáca Bajzu. Narodil sa 5. marca 1755 v Predmieri. Bajza bol katolíckym kňazom a dôležitú úlohu zohrával v slovenskej osvietenskej literatúre. Jeho spisovateľské dielo je bohaté – bol prozaikom, básnikom, autorom náučnej i náboženskej literatúry, písal kázne a venoval sa aj polemikám v otázkach spisovného jazyka či prozódie. Zo školských časov si azda každý z nás spomenie na jeho najslávnejšie dielo, ktoré je považované zároveň za prvý slovenský román. Nesie názov René mládenca príhody a skúsenosti. Dvojzväzkové dielo dokončil v roku (1785). Na tomto mieste nemáme ambíciu podať celostný portrét autora a hodnotenie jeho tvorby či myšlienkového odkazu, ktoré, ako predpokladám, ponúknu počas tohto výročného dňa iné médiá, ale chcem upozorniť na nenápadnú súvislosť, ktorá autorovo meno prostredníctvom jedného z diel napísaných na jeho adresu spája s Hlohovcom.
Polemík o podobu spisovného jazyka, literárnych foriem či veršových systémov bolo v klasicizme, najmä v jeho osvieteneckej fáze, viac. Bajza sa dostal s bernolákovcami (menovite s Jurajom Fándlym a Antonom Bernolákom) do názorového sporu, ktorý v dejinách literatúry poznáme pod označením bernolákovské polemiky. Jedna z línií týchto polemík medzi J. I. Bajzom na jednej strane a A. Bernolákom a J. Fándlym na druhej strane sa týkala Bajzovho diela Slovenské dvojnásobné epigramata, jednako-konco-hlasné a zvuko-mírne (1794).
Na túto knihu reagovali odmietavo bernolákovci polemickým spisom Nečo o Epigramatéch, anebožto málorádkoch Jozefa Ignáca Bajzi, dolňodubovského farára, opravdivím Slovákom k uvažovaňú predložené
(1794). Hoci je dielo anonymné, hlavný podiel na podobe textu má A. Bernolák. Spis kritizuje Bajzov básnický sylabizmus i jeho nie veľmi vydarenú snahu formulovať zásady časomerného veršovania.
V Predmluve k spisu sa uvádza, že jeden pocestný obchodník sa pýta pltníkov, pripravených na plavbu zo Žiliny do Fraštáku, či by ho zviezli až do Komárna. Oni mu za malý poplatok, ktorý chcú minúť na pálené, vyhovejú, a šťastný cestujúci, vstupujúc na palubu plavidla, im sľúbi navyše tri holby dobého novomestského piva. Ako nasadá vidí ešte jedného člena posádky, ktorý zjavne nepatrí k pltiarom, a tak sa dajú do reči. Náš cestujúci zisťuje, že ide o človeka z Predmiera, ktorý má v pláne navštíviť svojho brata, toho času farára v Dubovom – ide o nášho oslávenca J. I. Bajzu. Náš cestovateľ sa poteší, pretože práve pre Bajzu dostal v Žiline zhodou okolností list a ten mu má odovzdať. Aké šťastie, že stretáva jeho brata, ktorý ho isto osobne rád poteší doručením písma. Pomyslí si, že keď sa doplavia do Fraštáku, je to do Dubového ešte kus cesty, a odovzdaním listu by veľa z nej ušetril, ani by sa nezdržal a vybavil by i obchodné záležitosti. Rozhodne sa teda zveriť list Bajzovmu bratovi, no s dôrazným upozornením, že ho má odovzdať priamo jemu do vlastných rúk.
Blížiac sa k Fraštáku sa ešte vo všetkom utvrdia: „Nech sa nebojí, dobrota vaša; já tento list pánu bratovi pekne krásne odevzdám: nebo vím, že ho to prevelice tešiť bude, keď mu predsa z našeho kraja jaký taký listeček ze sebu donesem.“ Odpoveď na tieto slová nebola jednoznačná: „Na to, že sa mu prítomné písmo ľúbiť bude, prisahať bich nechcel; poneváč, čo v ňom stojí, do ista nevím. – No! Už čokoľvek v ňom jest (však nič tak zlého byť nemóže), už já mu ho len odevzdám. – O to prosím: abych já potom do nejakéj galiby pre ten list neprišiel, a abich moju hodnovernosť pri ňom neopustil. – Nech to len na mňa nechá, dobrota vaša, a uverí: že já to tak dobre, jako kdokolvek, vikonať, usilovať sa budem. Medzitým sprovozuj vás Pán Boh ščastlive do Komárna. – Společne i vás, dobrý človek, do Dubového –.“ A tak sa dvaja priatelia na ceste dolu Váhom rozlúčili.
Predmluva nám priblížila, ako sa list dostal k svojmu adresátovi, no naisto pre svoj obsah, keďže v ňom stáli polemické výhrady voči jeho dielu, vyvolal u neho skôr znepokojenie a razantnejšiu reakciu, keďže bernolákovské polemiky pokračovali ďalej, a to nielen v duchu odborného posudzovania predmetu sporu, ale často zachádzali do osobných invektív.
Táto literárnohistorická drobnosť s hlohovskou stopou nemá byť iba úsmevným pripomenutím si zmyslu pre humor aktérov polemík, ale má vyvolať i záujem o diela a myšlienky slovenských klasikov, ktorými nás dokážu preniesť do exponovaných rokov konca 18. storočia, kde to intelektuálne „bzučalo ako v úli“ jazykovými, literárnymi, kultúrnymi a myšlienkovými iniciatívami formujúcimi modernú slovenskú spoločnosť.
Marián Kamenčík
