V ankete Rozhlasu a televízie Slovenska Najväčší Slovák z roku 2019 obsadila táto osobnosť štvrté miesto. Bol rímskokatolíckym kňazom, politikom, publicistom, prekladateľom, no najmä vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia. Ak prezradím, že bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie a zúčastnil sa aj na Parížskej mierovej konferencii, tak isto budete vedieť, že hovorím o Andrejovi Hlinkovi (27. september 1864, Ružomberok – 16. august 1938, Ružomberok). Práve dnes, teda 16. augusta, si pripomíname 87. výročie jeho úmrtia. Ide o postavu, ktorá sa v historických okolnostiach druhej polovice 19. a prvej polovice 20. storočia významným, no občas i diskutabilným spôsobom zapísala do slovenských politických, kultúrnych, spoločenských i náboženských dejín. Nebude našou úlohou na tomto mieste reprodukovať, či komentovať jeho činnosť, no chcem upozorniť na to, že Andrej Hlinka mal súvis s našim regiónom, konkrétne s obcou Berekseg, dnes Šulekovo, ktorá je aktuálne súčasťou mesta Hlohovec ako miestna časť.
Bereksečanom začiatkom 20. storočia postupne začal kapacitne nevyhovovať starý kostol, ktorý bol rozobratý a v roku 1935 nahradený novým a väčším chrámom – Kostolom Krista Kráľa. Slávnostne ho vysväcoval práve Andrej Hlinka. Nový kostol konsekroval 27. októbra 1935, teda v deň dvadsiateho ôsmeho výročia černovskej tragédie. V tejto súvislosti historické pramene uvádzajú informáciu o tom, že vysvätenie bereseckého kostola malo byť akýmsi zadosťučinením pre A. Hlinku, keďže pred takmer tromi desiatkami rokov mu nebolo maďarskou vládou povolené posvätenie kostola v jeho rodnej obci Černová, čo vyvolalo nesúhlas u obyvateľov obce a následne aj násilné a krvavé potlačenie protestov proti zákazu a skoršiemu vysväteniu kostola, keďže takto by sa ho nemohol A. Hlinka zúčastniť. Samotnej slávnosti vysvätenia kostola v Berekseku sa prizeralo 12 000 ľudí z blízkeho i ďalekého okolia a udalosť bola dokonca snímaná kamerou. Najprv 26. októbra pricestoval A. Hlinka vlakom do Leopoldova a odtiaľ sa presunul do Hlohovca, kde navštívil dekana Pavla Šišku, signatára Pittsburskej dohody. Na druhý deň ráno slúžil A. Hlinka omšu vo farskom Kostole Sv. Michala archanjela v Hlohovci a potom sa presunul s celým slávnostným sprievodom do Berekseku, kde sa uskutočnila slávnosť vysvätenia kostola.
Udalosť posvätenia kostola si Bereksečania chceli pripomenúť o sedem rokov neskôr počas Slovenského štátu pamätnou tabuľou. Tá bola zhotovená a umiestnená na priečelie kostola vedľa hlavného vchodu. Je zložená z textovej časti a basreliéfu Hlinkovej tváre. Ako uvádza šulekovská kronika, tabuľa bola odhalená 25. októbra 1942. Pôvodne zamýšľaný text na pamätnej tabuli mal mať nasledujúce znenie: „Tento kostol, zasvätený k väčšej cti a sláve Krista-Kráľa, posvätil veľký Vodca Slovákov Msgr. Andrej Hlinka, dňa 26. októbra 1935, v predvečer 28. výročia černovskej masakry.“
Aktuálny text, ktorý môžeme na tabuli čítať ešte aj dnes, znie: „Tento chrám k väčšej cti a sláve Krista Kráľa vysvätil vodca slovenského národa Msgr. Andrej Hlinka dňa 26-ho okt. 1935.“ Celý proces vyhotovenia pamätnej tabule a priebehu jej slávnostného odhalenia zorganizovala miestna organizácia HSĽS. Pamätnú tabuľu odhalil poslanec Snemu slovenskej krajiny Ferdinand Mondok.
Samotné odhalenie pamätníka sa nieslo v ideologickej atmosfére Slovenského štátu, ktorému vládla ľudácka politika. Preto slávnosť využili členovia HSĽS a Hlinkovej gardy na propagáciu tohto režimu.
V čase Slovenského štátu, keď prenikli zástupcovia novej štátnej moci na miesta rôznych úrovní samosprávy, stávalo sa jedným z typických znakov to, že nová ideológia si novozískaný priestor „vykolíkuje“.Vytyčovanie ideologicky „dobytého“ územia začalo aj v Hlohovci. Na slávnostnom zasadnutí obecného zastupiteľstva z 29. októbra 1938 bol navrhnutý iba jeden bod programu. Išlo v ňom o premenovanie ulíc, aby lepšie vyhovovali súdobým ideologickým potrebám. Jednohlasne bolo schválené premenovanie ulice Prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka na Ulicu Andreja Hlinku (terajšia Ulica M. R. Štefánika). Aby však prezident Masaryk neprišiel skrátka, tak bola po ňom pomenovaná Kovárska ulica (súčasná Ulica SNP). V zápisnici obecného zastupiteľstva znie odôvodnenie takto: „Zastupiteľstvo obce Hlohovec oceňujúc veľké dielo zvečnelého Msgr. Andreja Hlinku, cestou ktorého slovenský národ dosiahol svoju v Pittsburskej dohode zaistenú samostatnosť, a preto na večnú pamiatku Andreja Hlinku, otca národa slovenského sa jednohlasne uznieslo, že doterajšiu ulicu Prez. Masaryka pomenuje ulicou Andreja Hlinku,…“
Po smrti Andreja Hlinku sa uvažovalo aj v Hlohovci, že mu bude patriť nielen pomenovanie ulice, ale aj pamätník. Zámer postaviť ho súvisel s menom inej významnej osobnosti Slovenska – Milanom Rastislavom Štefánikom. Totiž po Viedenskej arbitráži bolo viacero sôch slovenského generála premiestnených z južných častí Slovenska, ktoré pripadli Maďarsku, severnejšie. Takto na jeseň v roku 1938 putovala Štefánikova socha zo Šurian do centra hlohovského námestia, ktoré už skôr dostalo meno po tejto významnej osobnosti. Keďže presun bol organizovaný narýchlo, v mestskej kase nezostalo dostatok finančných prostriedkov, aby sa mohla akcie bez problémov realizovať. Tak vznikla zbierka na prenesenie a vztýčenie sochy Štefánika. Zápisnica z 22. decembra 1938 presne vyčísľuje výšku zbierky, ale i odmenu jej organizátorom či architektovi Tersztyánszkému. Zvyšné peniaze sa rozhodlo zastupiteľstvo uložiť na vkladnú knižku, kde by sa postupne zbierali prostriedky na postavenie pomníku Andreja Hlinku. Taký pomník sa však v Hlohovci nezrealizoval a dnes meno tejto osobnosti nesie ulica na ľavom brehu Váhu v podobe Nábrežie Andreja Hlinku.
Marián Kamenčík
Fotografie: Dávid Urminský
