Posledný októbrový deň bol zároveň ukončením 16. ročníka medzinárodného festivalu Deň architektúry 2026. Po druhýkrát sa ho zúčastnila aj iniciatíva Odložené v meste, ktorá vyvíja svoje aktivity v rámci o. z. EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC. Pre záujemcov pripravila iniciatíva 3. 10. 2026 komentovanú prehliadku umeleckými dielami hlohovských sídlisk. V tomto príspevku chcem aspoň krátko predstaviť diela, ktoré môžete ešte i dnes v rámci hlohovských sídlisk vidieť. Tieto objekty sa stali súčasťou našej každodennosti, často okolo nich bez povšimnutia prechádzame, no stávajú sa i ikonickou súčasťou verejného priestoru a urbanisticko-architektonického riešenia nášho bezprostredného okolia.
Na úvod v krátkosti objasníme súvislosti, v rámci ktorých mohli takéto diela vznikať. Takzvaná „Hlava V“ predstavovala systém podpory a financovania umeleckých diel v rámci investičnej výstavby, ktorý vznikol v Československu v roku 1965 na základe vládneho uznesenia č. 355/1965 o riešení otázok uplatnenia výtvarného umenia v investičnej výstavbe. Nešlo teda o samostatný zákon v dnešnom zmysle slova, ale o súbor pravidiel a následných vykonávacích predpisov, ktorých cieľom bolo začleniť výtvarné umenie priamo do architektúry a verejného priestoru. Pri týchto stavbách sa už počas prípravy a projektovania počítalo s finančnými prostriedkami na realizáciu umeleckých diel, ako boli sochy, reliéfy, mozaiky, fresky, sgrafitá, vitráže, fontány alebo iné umelecké prvky, ktoré boli súčasťou stavby alebo jej bezprostredného okolia. Význam tohto systému spočíval predovšetkým v tom, že vytvoril stabilný mechanizmus financovania umenia vo verejnom priestore. Umelecké dielo nevznikalo ako dodatočná výzdoba, ale s jeho realizáciou sa počítalo už pri urbanistickom a architektonickom riešení stavby. Na tvorbe verejného priestoru sa tak mohli podieľať architekti, urbanisti a výtvarní umelci. Vďaka tomu vzniklo počas niekoľkých desaťročí veľké množstvo diel, ktoré sa dodnes nachádzajú v školách, nemocniciach, kultúrnych domoch, administratívnych budovách, na námestiach parkoch, ale i na sídliskách. Umenie sa tým stalo dostupným širokej verejnosti aj mimo galérií a múzeí a mnohé z týchto diel sú dnes vnímané ako súčasť architektonického a kultúrneho dedičstva druhej polovice 20. storočia.
Systém Hlavy V však treba vnímať aj v širšom politickom kontexte socialistického Československa. Pri výbere umeleckých realizácií zohrávali dôležitú úlohu štátne a odborné komisie. Verejné umenie tak bolo súčasťou štátom regulovanej kultúrnej politiky a v niektorých prípadoch mohlo slúžiť aj na prezentáciu dobovej ideológie. Zároveň však nemožno všetky diela vzniknuté v tomto období označiť iba za ideologické alebo propagandistické. Systém umožnil vznik množstva kvalitných modernistických, abstraktných a experimentálnych diel a vytvoril priestor na spoluprácu výtvarníkov s architektmi. Jeho historický význam preto spočíva v určitom paradoxe, keďže bol na jednej strane súčasťou centralizovaného socialistického systému, zároveň však vytvoril podmienky na vznik rozsiahleho umeleckého dedičstva vo verejnom priestore. Princíp fungovania Hlavy V fungoval približne od polovice 60. rokov do obdobia politických a spoločenských zmien po roku 1989. Po páde socialistického režimu a transformácii systému verejnej investičnej výstavby postupne zanikol a okolo roku 1990 sa prestal uplatňovať ako všeobecný mechanizmus financovania umenia.
Bolo dôležité objasniť procesy, akými sa diela dostávali do verejného priestoru, pričom tieto princípy boli uplatnené v mnohých prípadoch aj v Hlohovci. Na tomto mieste, ako som avizoval vyššie, spomeniem tie diela, ktoré vznikali na hlohovských sídliskách.
Ak by sme kopírovali trasu komentovanej prehliadky týmito dielami po Hlohovci, tak začneme na Podzámskej ulici pri soche s názvom Život v mieri.
Plastika bola realizovaná do exteriéru pre vtedajšie sídlisko Marxova II/1 v Hlohovci (dnes ide o ulicu Závalie, no dielo je veľmi dobre prístupné z Podzámskej ulice, stojí pred budovou supermarketu). Autorom sochy je akademický sochár Vojtech Pohanka. Blokový reliéf je realizovaný v kameni kruhovej podoby s priemerom cca 1 meter, ktorý je umiestnený na dvoch betónových sokloch (ide o pohľadový betón). Na jednej strane je zobrazená tvár ženy a druhý stranu zdobí motív holubice a slnka. Dielo bolo do areálu sídliska umiestnené v roku 1981. Objednávateľom plastiky bola Stavoinvesta Trnava. Vojtech Pohanka bol významný slovenský akademický sochár, reštaurátor a medailér s hlbokou úctou ku kameňu, bronzu a drevu. Jeho medailérske majstrovstvo sa prejavilo aj pri tomto diele, ktorému dominuje kruhový a sploštený opracovaný kameň s oboch strán pokrytý reliéfmi.
Na ulici Závalie súčasťou sídliska je aj ďalšia realizácia, ktorá však vznikla z iniciatívy obyvateľov bytových domov. Tí vytvorili v druhej polovici 70. rokov minulého storočia objekt rakety.
Je vytvorený z kovu a bol podľa svedectva zozváraný zamestnancami podniku Optima. Realizátorom projektu mal byť pán Štefan Hanák. Umelecké motívy odkazujúce na dobývanie kozmu boli veľmi populárne. Nie je preto ničím prekvapujúcim, že sa objavili – síce neoficiálnou cestou – aj na tomto sídlisku. Iné dielo, tentokrát už oficiálne, s touto tematikou od Milana Gašpara bolo umiestnené v podobe smaltových tabuliek vo vstupných priestoroch bývalého Domu obuvi. Boli na ňom zobrazené podoby prvého kozmonauta J. Gagarina a štartujúca raketa.
Zo sídliska Závalie sa presunieme do objektu občianskej vybavenosti na sídlisku Vinohradská. Výtvarníčka Lýdia Jergušová-Vydarená tu realizovala vitráže z leptaného skla ako výtvarné doriešenie spomínaného objektu vo vtedajšom druhom obytnom odbore na Vinohradskej ulici pre knižnicu a čitáreň kultúrno-spoločenskej časti priestorov. Dielo nazvané Človek – príroda – veda z hľadiska tematického stvárnenia komunikovalo výtvarno-umeleckou rečou motívy vedy a poznania v spoločenskom dianí. Vitráže v celkovej ploche 11 m2 boli do objektu umiestnené v roku 1978, no dnes sa už na mieste nenachádzajú.
Ďalej pokračujeme iba niekoľko metrov na Ulicu SNP zo závetria činžiakov do otvorenejšieho priestoru, ktorý výrazne ovplyvňuje hlavný ťah smerom na Nitru. V tejto dynamickej cestnej premávke si cestujúci, ba i okoloidúci azda málokedy všimnú pod skláňajúcimi sa konármi stromov a mimikrami lišajníkov pôvodne bielu sochu.
Po dokončení výstavby sídliska Vinohradská začiatkom 70. rokov 20. storočia bola na Ulicu SNP osadená v roku 1972 kamenná plastika akademickej sochárky Kláry Pataki s názvom Materstvo.
Dielo spoločne s betónovým podstavcom dosahuje výšku približne dva metre. Súsošie matky s dieťaťom vyhotovené z vračanského vápenca symbolizuje vzájomnú lásku, význam rodiny, pocit blízkosti, ochrany a starostlivosti. Presne tie hodnoty a pocity, ktoré malo nové sídlisko vzbudzovať u svojich nových obyvateľov.
K ďalšiemu sídlisku treba prejsť cez námestie do západnej časti mesta v minulosti známej najmä pod označením Lúka. Tu vznikalo od polovice 70. rokov minulého storočia sídlisko Nábrežie II. Na Hollého ulici bol dokončený najväčší činžiak s 320 bytovými jednotkami označovaný Hlohovčanmi ako „Čínsky múr“. Neďaleko vyrástla v roku 1980 výšková budova so 14 podlažiami. Je to najvyššia obytná budova s meste. K výstavbe bytov na sídlisku Nábrežie II sa začali stavať aj budovy občianskej vybavenosti. Vzniklo obchodné centrum a pred ním bol vhodný priestor na umiestnenie sochárskeho diela.
Plastika s názvom Lipová ratolesť bola navrhnutá už v roku 1980. Dielo bolo pripravené pre sídlisko Nábrežie II/1 v Hlohovci (Hollého ulica, dnes pred OC Viktória). Jeho autorom je akademický sochár a monumentalista Štefan Tóth.
Dielo bolo umiestnené v exteriéri obchodno-obslužného centra sídliska v roku 1985. Skladalo sa z dvoch časti pilier a štylizované lístky lipovej ratolesti. Pôvodne mali byť lístky vytvorené v technike zváraného plechu, napokon boli realizované z plastbetónu. Tie boli horizontálne umiestnené na betónovom pilóne (biely betón). Celková výška diela, ktoré bolo začiatkom druhého desaťročia 21. storočia odstránené, bola cca 350 cm. Pôvodne bol už v roku 1979 oslovený autor Štefan Tóth, aby realizoval plastiky pre sídlisko Nábrežie II a Marxova. Tóth komunikoval s Fondom výtvarných umení a upozornil ich na Vojtecha Pohanku, ktorý realizoval napokon plastiku k sídlisku Marxova (už sme o nej písali vyššie) a Tóth zabezpečil plastiku k sídlisku Nábrežie.
Na sídlisku Nábreže II stojí však dodnes iné dielo – ide o takmer dva metre vysoký štylizovaný kvetináč vytvorený neznámym autorom tiež ako neoficiálna intervencia do verejného priestoru. Dielo vzniklo podľa satirického časopisu Roháč v roku 1985, ktorý ho spomenul ako kuriozitu ľudovej tvorivosti.
Posledným sídliskom, kde sa v Hlohovci nachádzajú výtvarné diela vo verejnom priestore je sídlisko na Dilongovej ulici, kde je pomerne veľký park. V ňom sú umiestnené dve diela od Hlohovského rodáka, akademického sochára Ľudovíta Gogu.
Prvým dielom je kamenná plastika nazvaná Vyšívačka.
Pôvodne stála pri križovatke ulíc SNP a Hlohová, dnes sa nachádza v sekundárnej pozícii práve v parku v blízkosti Vážskeho nábrežia na Ulici R. Dilonga. Socha z roku 1966 zobrazuje sediacu ženu pri vyšívaní a je umiestnená na masívnom lichobežníkovom podstavci. Na podstavci sa nachádza nápis „PRI ZRODE RODNEJ STRANY“. Dielo vzniklo ako pamiatka na vznik KSČ. Žena je zobrazená v životnej veľkosti s plátnom položeným cez nohy a sústredeným pohľadom na svoju prácu.
Podobne ako v predchádzajúcom prípade, aj autorom sochy s názvom Odovzdávanie zástavy je akademický sochár Ľudovít Goga.
Dielo bolo realizované pre park v blízkosti sídliska na vtedajšom Leninovom nábreží (dnes Nábrežie A. Hlinku) a odvtedy na rozdiel od prvej sochy stojí na pôvodnom mieste. Plastika je vytesaná do kameňa, pochádza z roku 1966 a ikonograficky nadväzuje na sochu Vyšívačka. Socha je postavená na vysokom dvojstupňovom masívnom podstavci. Vzpriamená žena uprene pozerá pred seba a odovzdáva dlhý kus látky (zástavu).
Ako sme mohli vidieť, hlohovské sídliská sú viac než len súborom obytných domov a každodenných trás. Ich súčasťou sú umelecké diela, ktoré sú svedectvom svojej doby, tvorivosti výtvarníkov a vtedajšieho prístupu k formovaniu verejného priestoru. Hoci niektoré z nich zanikli, boli premiestnené alebo postupne ustúpili z pozornosti verejnosti, stále predstavujú hodnotnú súčasť kultúrneho a architektonického dedičstva mesta. Práve preto si zaslúžia našu pozornosť, ochranu a citlivejšiu starostlivosť. Stačí sa na známe miesta pozrieť inými očami a zistíme, že aj naše sídliská môžu byť galériou pod holým nebom.
Marián Kamenčík
Fotografie:
Erik Knotek ml., Marián Kamenčík, redakcia Života v Hlohovci, archív Hlohovskej televízie, Slovenský národný archív
