Náš jubilant Ivan Štrpka

Poetika návratov – z literárneho životopisu Jana Vladislava a Ivana Štrpku

Marián Kamenčík

V dospelosti a ešte viac v starobe človek rád spomína na detstvo. Častokrát sa stalo, že sme s veľkým záujmom počúvali rozprávanie historiek a zážitkov našich rodičov, starých otcov a mám. Návrat do detstva je často návratom do obdobia radosti, hier, bezstarostnosti, prvých veľkých priateľstiev i lások. Spomienku na tieto okamihy si so sebou nesieme všade, je neodcudziteľná, je s nami zrastená a výhodou je, že sa k nej môžeme kedykoľvek vrátiť a vstúpiť tak do pomyselného mentálneho priestoru, kde nefunguje čas.

Hoci projektované spomienkové obrazy sa v našom vnútri spájajú s nejakou emóciou, ktorá nás dokáže vsadiť do konkrétnej situácie, keď sa udalosť stala, len veľmi ťažko sa sprítomňuje navonok. Napriek tomu sa o to ľudia odnepamäti pokúšajú výtvarným, hudobným i literárnym spôsobom.

Ak spomíname na detstvo, naša myseľ zaletí k rodnému domu, ulici, parku s ihriskami, k rodnému mestu. Môžeme tak hovoriť o tom, že vonkajšia, reálna geografia týchto miest sa prostredníctvom tvorivého subjektu umelca v jeho špecifickom vnímaní dopĺňa akousi „vnútornou“ geografiou jeho imaginácie.

Priblížime si, ako literárnymi stratégiami možno stvárniť spomienku na detstvo spojené s konkrétnym miestom, ktoré autori umeleckým obrazom intimizujú, no zároveň túto privátnu polohu v podobe básnického či prozaického textu zverejňujú pre iných. Pre uvedenú úlohu si vyberieme návratové a zároveň spomienkové situácie dvoch hlohovských rodákov, ktorí sa do svojho rodného mesta vracajú po rokoch ako dospelí a zrelí muži. Pôjde o významného českého básnika, prozaika, esejistu, prekladateľa, redaktora, literárneho kritika a tvorcu literatúry pre deti a mládež Jána Vladislava (1923 – 2009) a básnika, prozaika, tvorcu textov populárnych piesní, redaktora a člena básnickej skupiny Osamelí bežci Ivana Štrpku (1944).

Niektoré okolnosti ich detstva v Hlohovci, ako aj neskoršie literárne návraty doň, sú podobné. Vladislav sa narodil počas prvej Československej republiky českým rodičom v Hlohovci. Žil tu približne do deviatich rokov svojho života. Keď jeho otec dostal lepšie úradnícke miesto v Starej Turej, presťahovali sa a potom v roku 1938 s množstvom Čechov odišli za rieku Moravu. Kontakt Vladislava s Hlohovcom sa tým pretrhol – nemal tu príbuzných, zostali iba detskí kamaráti, s ktorými sa však už nikdy nestretol.

Štrpka sa narodil v Hlohovci počas druhej svetovej vojny v čase deportácií židovského obyvateľstva z nášho mesta. Žil tu so svojimi rodičmi iba niekoľko rokov, pretože sa presťahovali do Veľkého Zálužia a neskôr do Paty. Napriek tomu naďalej navštevoval v Hlohovci svoju starú mamu a príbuzných a rád sem chodí dodnes. S Hlohovcom ho spája aj príbuzenstvo s ďalším básnikom-rodákom, nadrealistom, Ivanom Kupcom.

Spomienky na návrat do rodiska a do rodného domu realizovali Vladislav prostredníctvom prózy Domovy, návraty (vyšla až v r. 2020) a Štrpka básňou Rovinsko, juhozápad. Z rodného mesta (1995). V prvom prípade treba pripomenúť, že Vladislav sa celý život vyrovnával s témou domova. Osud ho pasoval za „večného menšinára“, dieťa českých rodičov na Slovensku, potom prisťahovalca zo Slovenska do Čiech, emigranta, ktorý opustil totalitnú krajinu pre jej neslobodu a napokon navrátivšieho sa z emigrácie domov. Vladislav konštatoval, že pre neho domov skôr ako v priestore existuje v čase a tieto domovy si nosíme všade, kam vykročíme. V prípade Štrpku názov jeho básne signalizuje, že sa pohybuje na území juhozápadného Slovenska, ktoré ustanovovalo charakter jeho životného priestoru. Vracia sa sem v čase, keď sa vyrovnáva so smrťou matky. Návraty do detských rokov, evokujúcich prítomnosť najdôležitejšieho človeka v živote dieťaťa, sú zrejmé a práve prostredníctvom nich spomína.

Čo sa však v uvedených textoch „deje“? Obaja do Hlohovca pricestovali po rokoch života mimo rodiska – Vladislav autobusom a Štrpka vlakom. Pohybujú sa mestom inkognito/nepoznaní (čo však nie je ich voľba), pretože v dospelých mužoch už nik nepozná detských kamarátov spred desaťročí. Narábajú s časovou perspektívou „vtedy“ a „teraz“, ktorá spôsobuje, že známym miestam z detstva sa vo veku zrelých mužov odcudzujú.

Radostný návrat domov nenastáva, stretnutie s minulosťou je bolestivé, pretože pri pohľade do minulosti autora „reže v oku“, dokáže iba poškuľovať, neveriacky civieť.Radostný návrat domov nenastáva, stretnutie s minulosťou je bolestivé, pretože pri pohľade do minulosti autora „reže v oku“, dokáže iba poškuľovať, neveriacky civieť.Jeho pohľad je nespoľahlivý a neadekvátny, nedokáže ním prinavrátiť uplynulý čas. Je mu umožnené zaujať iba akúsi neistú pozorovaciu situáciu. Nová konštelácia miest je mu nedostupná, čo sa prejavuje v pocitoch odcudzenia. Potom vykročí do mesta a prechádza jeho ulicami na miesta kedysi dôverne známe, no dnes s ním nespriaznené, pretože dávna spomienka sa nestotožňuje s ich aktuálnou podobou.Takto postupne rozpoznáva zmenené školské ihrisko, kde sa zranil pri športovaní, kino Úsmev či napríklad fontánu na námestí, kde už neplávajú „neuloviteľné červené rybky“.

I Vladislav sa stáva flanérom (prechádzajúcim a túlajúcim sa) rodným mestom. Jeho príchod do rodného domu je však iný. Najprv sa vracia na námestie, kde sa ubytuje v hoteli Jeleň. Tam je považovaný za cudzinca, ktorého dokonca skontroluje polícia. Až na druhý deň prišiel k rodnému domu na Lúke v blízkosti Váhu. Ten určoval mnohé okolnosti jeho detských dobrodružstiev. Išlo o malý, skromný, nájomný byt v dome žida Barnabáša Rónu s veľkým dvorom a obchodom s koloniálnym tovarom smerujúcim do ulice. Vladislavov byt detstva je však obývaný inými. Osmelený vstúpi do priestoru svojej bývalej detskej izby a tam na mieste, kde stála kedysi jeho posteľ, je priviazaný kôň. Zahľadí sa mu do bezodného čierneho oka a vyjadrí spokojnosť, že na tomto mieste je práve on a nie niekto iný.

V oboch prípadoch podoby rodného domu i ďalších objektov mesta časom stratili svoju pôvodnú morfológiu a spomienkové mentálne mapy ich bývalých obyvateľov postupne blednú – izby domu sú vyľudnené, alebo obývané cudzincami, v uliciach sa niet s kým porozprávať, sú plné neznámych tvárí a hlasov, zvedavé pohľady okoloidúcich sa zarývajú do pliec kráčajúcich spisovateľov, akoby im chceli naznačiť, že sem nepatria.

Napokon rozlúčka s rodiskom predstavuje pre oboch trochu nepríjemný pocit, ktorý spôsobujú ostré lúče slnka páliace v očiach pri odchode vlakom smerom na západ v prípade Štrpku. A v prípade Vladislava je to utkvelá a neustále sa vynárajúca spomienka na pozorovanie haluze v prúdnici rieky, ohýbanej silným prúdom vôd Váhu. Zdá sa, že sa už-už zlomí, no vždy vytrvá, vzoprie sa a ubráni napriek ohrozeniu svojej pozície. Ide o obraz toho, že domov nemožno z človeka vykoreniť – v istej podobe v ňom pretrváva počas celého života. Neodplaví ho ani taká osudová rieka, akou je v prípade Vladislava Váh.

Chôdza v podobe túlania sa rodným mestom môže niekedy pôsobiť harmonicky, no v našom prípade prekvapujúco, melancholicky, nepokojne a do istej miery bezradne. Láska k rodnému mestu je tak trochu ako kašeľ, ktorý nás nie a nie prejsť, ktorý sa vždy pripomenie, trochu nás i dusí túžbou vrátiť sa späť, znovu zažiť atmosféru minulého, no tá sa neustále vytráca a čoraz viac sa nám odcudzuje.

Fotografie: Dávid Urminský (Hlohovec, marec 2023)