Jašter na Starej hore kúsok za Hlohovcom v svätopeterskom chotári láka svojich návštevníkov nielen zaujímavou polohou s výhľadom na mesto i širšie okolie, ponukou lahodných vín i gastronomických špecialít, ale jedna jeho pivnica ukrýva unikátne umelecké dielo hodné povšimnutia. V sobotu 23. novembra 2024 bola dobrá príležitosť navštíviť viechu, pretože tam Cech vinárov Hlohovecka pripravil tradičné obľúbené podujatie Požehnanie mladých vín 2024. Popri bohatom programe, dobrej nálade i pochvalným slovám na adresu mladých vín, si niektorí prítomní spomenuli vďaka pamätnej tabuli umiestnenej vo vstupných priestoroch viechy na významného hlohovského rodáka Dezidera Castiglioneho, ktorý by sa 26. novembra 2024 dožil okrúhlych sto rokov.
Vráťme sa však späť k dielu, ktoré sme spomenuli na začiatku nášho rozprávania, pretože práve to sa spája s našou osobnosťou. Jeho vznik je tak trochu rokmi dotvorený rozprávaním pamätníkov a katalógy, či súpisy umeleckých diel o ňom doteraz mlčia. Ako to bolo pred vyše pol storočím pri jeho vzniku nám ešte v roku 2018 porozprával bývalý predseda hlohovského poľnohospodárskeho družstva pán Florián Kubinský, ktorý sa zaslúžil o to, že dnes dielo zdobí interiér viechy Jašter.
Na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia viechu dobre poznali viacerí umelci i politici. Radi ju navštevovali najmä pre dobré vínko, ktoré tu podávali. Pri jednej z návštev vtedajší minister poľnohospodárstva Ján Janovic, očarený príjemným prostredím, sa rozhodol prostredníctvom ministerstva financovať výzdobu pivnice. Tú realizoval Hlohovčan, vtedy už uznávaný výtvarník, predstaviteľ výtvarného monumentalizmu v architektúre, Dezider Castiglione. V pivnici vytvoril jedinečnú sklomozaiku, zdobiacu čelnú stenu pivnice s rovnako vyhotoveným lemovaním po oboch stranách celej dĺžky podklenbového priestoru. Hra kolorovaných skiel vynikne viac, ak sa dielo podsvieti a začne na diváka pôsobiť spektrom najfantastickejších kombinácií farieb.
Podmaňujúcu a umelecky i remeselne nesmierne náročnú sklenenú fresku pomenovanú Partizánske ohne venoval autor svojmu rodnému mestu a jeho obyvateľom. Verejnosti ju predstavil roku 1971 týmito slovami: „O rastline hlohu, ktorá dala meno blízkemu Hlohovcu sa hovorí, že pomáha srdcu a zmierňuje depresie. Túto fresku som vytvoril s rovnakými vlastnosťami a dovolil som si pridať aj tie krásne rána a svitanie nad Starou horou“. Sám pán Kubinský humorne poznamenal, že dielo familiárne nazývali s ohľadom na polohu viechy a zobrazený motív „Vetry dujú zo Starej hory“. Okrem sklomozaiky, ktorú si môžete prezrieť pri návšteve viechy, upozorňuje od roku 2015 na D. Castiglioneho aj spomínaná pamätná tabuľa.
Kto však Dezider Castiglione bol? Narodil sa v Hlohovci v bývalej Novej ulici, dnes Ulici. M. R. Štefánika v dome č. 44. Bol druhorodeným synom Dezidera Castiglioneho a Heleny, rodenej Kunošovej. Jeho starší brat Eduard bol známym prekladateľom klasických diel anglickej, americkej a talianskej literatúry. Rodina sa pre povinnosti hlavného živiteľa presťahovala už v roku 1926 do Nitry, neskôr do Martina a napokon sa usadila v Bratislave. Po smrti otca oboch detí sa ich matka druhýkrát vydala za Mikuláša Fehéra. Narodil sa im syn Mikuláš, ktorý sa stal ako absolvent Vysokej školy múzických umení úspešným dramaturgom a režisérom. Dezider študoval v rokoch 1945-48 na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Jeho profesormi boli Ján Mudroch, Eugen Lehotský, Gustáv Malý a Jozef Kostka. Vysokoškolské štúdiá ukončil ešte pred zriadením Vysokej školy výtvarných umení, no hneď po jej otvorení začal pracovať ako asistent u profesora Jána Mudrocha. Castiglione patril k slovenským výtvarným umelcom, ktorí sa sústredili na výtvarnú tvorbu v architektúre. Ako vôbec prvý na Slovensku realizoval sklobetónovú techniku a jeden z prvých uplatnil aj techniku sklenenej mozaiky. V rokoch 1977 – 1979 viedol Oddelenie monumentálneho maliarstva na VŠVU. Bol členom výtvarníkov vystupujúcich pod názvom Skupina 29. augusta, členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov a Umeleckej besedy Slovenska. Hoci sa Castiglione nikdy nevzdal klasickej maľby (postkubistické braqueovské inšpirácie, neskôr sorelové práce či pastelová krajinomaľba), jeho pomyselnou galériou sa stal verejný priestor so svojimi urbanisticko-architektonickými danosťami, kde mohol uskutočňovať monumentálno-dekoratívne výtvarné realizácie. Jeho práce dodnes zdobia interiéry i exteriéry desiatok budov po celom Slovenku – ide o nemocnice, polikliniky, študentské domy, obchodné domy, auly univerzít, bazény, vestibuly, fontány, reprezentačné priestory a rôzne iné administratívne a účelové budovy. Bol priekopníkom moderných technologických postupov výroby materiálov, s ktorým pracoval. Vytváral sklobetónové vitráže, keramické mozaiky, štrukturálne maľby, kamenné mozaiky, sklomozaiky, fasády, betónové a kovové štruktúry, no i tapisérie a iné. Aspoň prehľadovo spomeňme najznámejšie autorove diela.
Vôbec prvá práca vytvorená sklobetónovou technikou na Slovensku zdobí vestibul Farmaceutickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Vitráž má názov Radostný život (1962).
Projekt obradnej siene na Slavíne, realizovaný v rokoch 1960 – 1967, je príkladom dovŕšenia prvej závažnej akcie pamätníkového charakteru na Slovensku aj s významným Castiglioneho vkladom. Súťaž na riešenie maliarskych kompozícií interiéru sa uskutočnila v roku 1963 až po realizácii exteriérovej sochársko-architektonickej časti. Centrálnym obsahovým bodom výtvarnej predstavy realizátorov J. Kréna a D. Castiglioneho bola myšlienka piety a zároveň vďaky za oslobodenie. Výtvarné spracovanie decentne vychádza z tejto závažnej témy. Je charakterizované jednoduchosťou riešenia a výrazovým stlmením tvaroslovia.
Celkové poňatie uchopili autori v podobe budovania napätia medzi výtvarnými a grafematickými symbolmi a medzi kresbovými prvkami a prirodzenou farebnosťou mozaikových častí. Stropnú časť výtvarnej realizácie vytvoril D. Castiglione. Tvorí ju vitrážová sklobetónová kompozícia s motívom červenej hviezdy.
Zo sedemdesiatych rokov 20. storočia pochádza ešte jedno málo známe Castiglioneho hlohovské dielo. Ide opäť o sklomozaiku, ktorá zdobí vstupné priestory administratívnej budovy Poľnohospodárskeho družstva v Hlohovci.
Castiglione tvoril aj samostatné objekty, stojace mimo hmotu budovy. Takýmto dielom je fontána v areáli Gynekologicko-pôrodníckeho pavilónu nemocnice v Trnave. Dielo s esteticky pozoruhodným výsledkom vytvoril v roku 1981 v spolupráci s Jindrom Martinom. Fontánu tvoria štyri stupňovito umiestnené bazéniky a pozdĺžna stena. Keramickú mozaiku dopĺňajú kvetinové a rastlinné detaily. Do vizuálnej hry ešte vstupujú aj zrkadlenia odrazov motívov z vodnej hladiny jednotlivých kaskád. Dielo tak vyznieva ako jednoliaty celok s podmanivým estetickým účinkom.
Kúpalisko Delfín v Bratislave.
Castiglioneho diela sú súčasťou verejného priestoru, čo na jednej strane prispieva k okrášleniu prostredia, no na strane druhej sú tieto objekty, napriek odolným materiálom, vystavené nielen prírodným a poveternostným vplyvom, ale skúšku odolnosti im vystavujú najmä vandali. Okrem tejto príčiny sme dnes schopní ničiť, či prekrývať umeleckú hodnotu týchto diel súčasnými prostriedkami vizuálneho smogu, ktorého produkty vrstvíme na seba ako dočasné ikony uponáhľaného sveta reklám a informačného pretlaku. V čase stavebného rozmachu, keď v každom väčšom meste vyrastajú komplexy nákupných centier i budov verejnej správy a stále masívneho zatepľovania objektov, by mohol byť Castiglioneho umelecký odkaz zrozumiteľný aj v zmysle citlivosti a pozornosti k svojmu okoliu, aby sme neboli ľahostajní k vytvoreným hodnotám a zároveň sa pokúšali produkovať ďalšie, pretože umenie, vhodne votkané do priestoru našich každodenných ciest za povinnosťami, je príjemným osviežením ľudského ducha.
Marián Kamenčík
Fotografie: Erik Knotek ml. a archív Vlastivedného múzea v Hlohovci
