Moniku Karnet Bosákovú si Hlohovčania možno pamätajú ako redaktorku Hlohovskej televízie. Dnes pracuje v nadnárodnej spoločnosti v Hlohovci a píše básne. O svojej literárnej tvorbe čo-to prezradila čitateľom Hlohovského žurnálu.
Monika, svojou poéziou (nielen) sa zaraďujete medzi tvorivých a umeleckým talentom obdarených Hlohovčanov. Ako to začalo? Kedy ste začali písať básne a čo vás inšpirovalo?
Písať som začala ešte ako stredoškoláčka. V tom období som si do zošitov zapisovala všetko, čo ma trápilo, najmä keď som bola zamilovaná alebo keď som sa snažila pochopiť vlastné emócie. Neskôr som písala o krásnom vzťahu, ktorý som vtedy prežívala a postupom času sa poézia stala mojím prirodzeným útočiskom. Dnes píšem skôr smutné texty – o tom, čo cítim naplno, čo ma ovplyvňuje, zraňuje alebo sa ma hlboko dotýka.Mám iba zopár optimistických básní, pretože krásne veci sú, zdá sa, samozrejmé a plynú prirodzene. Zato smútok, spomienky, úmrtia, depresia, bolesť či trápenie majú oveľa silnejšiu emóciu a akoby ma nútia sadnúť si s poznámkovým blokom a písať.
Odvtedy pretieklo veľa vody v našom Váhu, vy ste dozreli ako človek ale aj ako poetka. Aké sú témy, o ktorých píšete?
Moje témy sa postupne menili tak, ako som sa menila ja. Už nepíšem len o láske v jej romantickej podobe, ale skôr o jej odtieňoch – o strate, o spomienkach, o vzácnosti okamihov, ktoré si človek uvedomí až neskôr. Píšem o vnútornej krajine človeka, o bolesti, o tichu, o tom, čo sa nehovorí nahlas.Silné miesto v mojich básňach má aj čas, jeho plynutie, návraty a to, ako sa človek snaží vyrovnať s tým, čo už nevráti.
Kde svoje básne zverejňujete?
Píšem najmä pre seba a pre najbližších, a občas sa o verše podelím na Facebooku – je to taká moderná verzia listov priateľom. Je to pre mňa prirodzený priestor, taká moderná nástenka, na ktorú si človek pripne svoje myšlienky…
Ja som ako prvé čítala vaše verše o Zámockej záhrade. Bolo to ešte v roku 2018 a báseň sa volala Zámocká najkrajšia.
Báseň o Zámockej záhrade vznikla v období mojej materskej dovolenky, keď som ju navštevovala častejšie než kedykoľvek predtým. Chodili sme tam s deťmi na dlhé prechádzky a v každom ročnom období som si uvedomovala, aká je nádherná a aké máme v Hlohovci šťastie. Je to náš malý Central Park. Preto som si nosila so sebou zápisník, robila som si poznámky priamo počas prechádzky a neskôr som z toho „poskladala“ báseň.
Dnes je rok 2026, je marec a ja som našla na vašom FB aktuálnu báseň Marcová melanchólia a tú by som s vaším dovolením predstavila čitateľom Hlohovského žurnálu.
Teší ma, že ste na mojom profile našli aj báseň Marcová melanchólia (vznikla v marci 2024). Je to jedna z tých, ktoré vzniknú naraz – rýchlo, z emócie a z okamihu, ktorý si pýta verše. Písanie mi prináša pokoj a radosť, a ak niekedy poteší aj niekoho iného, je to pre mňa veľká pocta.
Milá Monika, ďakujem za vaše slová, teším sa na vaše budúce básne a želám vám veľa radosti v živote i v tvorbe.
Helena Pekarovičová
Marcová melanchólia
Horizont sa pozdravil so slnkom,
so šumom sa kvapky dažďa náhlia k zemi.
Ani jedna však nie je víťaz.
Na mláku po dopade každá sa zmení.
Konáre brezy ako vlasy vejú,
keď vietor s návštevou neotáľa.
Vtáci ako čierne body mihajú sa,
na oblohe vo farbách kráľa.
Práve sa zažalo v okne naproti,
kto vie, čo sa tam práve deje,
či vnútorný boj tam niekto zvádza,
alebo sa láskou a šťastím smeje.
Pozornosť od obloka príbehov berie,
s plameňom tancujúcim sviečka biela.
O pokoji ťa chce presvedčiť,
hľadíš na ňu ako na anjela.
Všetko je v naprostom poriadku,
presvedčiť sám seba máš chuť.
Keď neporiadok dať v hlave chceš
do schránky s nápisom zabudnúť.
Mysli na ráno, čo múdrejšie je večera,
inak s myšlienkami prehráš aj vlastné gate.
Pokojný spánok je v nedohľadne,
dnešná noc bude beh na dlhé trate.
Monikabosakova -embe- 3. 3. 2024
