Fašiangy predstavujú v ľudovom kalendári druhú časť zimy, čas medzi vianočnými sviatkami a Veľkým pôstom pred Veľkou nocou – obdobie od Troch kráľov /6. január/ do Popolcovej stredy /tento rok 17. február/. A keďže Veľká noc je pohyblivý sviatok /stanovený nie kalendárom, ale splnom Mesiaca/, je aj dátum Popolcovej stredy pohyblivý, a preto aj fašiangy bývajú dlhšie alebo kratšie. Bolo to obdobie práce aj zábavy, kde sa premietali staroslovanské roľnícke obrady, európska karnevalová tradícia a zaužívané kresťanské normy pôstu. Samotný názov je odvodený od germánskeho „Faschang“ – pôvodne „vast-schanc“, označujúci výčap, aj nápoj pred pôstom.
Fašiangy zvyčajne začínali najbližšou nedeľou a patrilo sa ich „odevrít“ už v piatok večer v krčme tancom, pokračujúcim aj v sobotu do noci a to pre všetkých – starší, mladší, ženáči, mládenci, aj miestne klebetnice … Po domoch sa priadlo, „drápalo pérí“, stretali sa mladí a dievčence dostávali od mládencov vlastnoručne zhotovené tzv. dary lásky – vretienka, piesty, alebo praslice. V tomto čase bolo najviac svadieb, tiež „vojanský asent“ – odvod, mládenci boli prijímaní do spolku mládencov a volil sa „mládenský richtár“, učiteľ, či organista usporiadal zábavu pre školákov tzv. lakotáš, tí čo uzavreli manželstvo boli symbolicky prijatí medzi ženáčov, nevydaté dievky stíhal po fašiangoch posmech a „prestárlí“ mládenci mali povinnosť ostatných pohostiť pálenkou, či vínom.
Nastal tiež čas zakáľačiek a domácnosti obchádzali „fašangári, maškary“, veselé sprievody masiek s muzikou. Zavítali na každú „zabíjačku“, na ražeň im napichli slaninu, do košov dali klobásy, vajíčka a votreli sa aj na „karminu, svinské hody“, kde sa im ušla aspoň „žebračá kašša“. Boli to dni hojnosti v pití a jedlách, a kto sa na „fašangy“ dosýta nenajedol, hladoval po celý rok. Okrem „massa a zabijačkových špécijí“, sa pripravovali „fánky, božé milosti“, aj šišky – „pampúchy“ z kysnutého cesta, vyprážané na bravčovej masti, plnené vzácnym malinovým lekvárom, ktoré gazdiné robili hlavne na začiatku a na konci fašiangov, a posielali ich ako dar rodine, priateľom, susedom.
Posledný FAŠANG, predstavovali posledné dni pred Popolcovou stredou, kedy vrcholili zábavy pred Veľkým pôstom. V sobotu mávali zábavu starí mládenci a dievky, v nedeľu regrúti, pondelok ženáči, v utorok organizovali zábavu aj pochovanie „basy, fašanga“ mládenci a v stredu, na „popelec“ sa mládež po pobožnosti ešte stretla v krčme na „škvareline“.
Zábava vo fašiangový utorok vrcholila o polnoci, keď „pochovali basu“. Kostýmované postavy kňaza, kostolníka, „rechtora“ i „smútiacich pozostalých“ predvádzali žartovný obrad rozlúčky s fašiangami a hudobným nástrojom /kontrabas/, symbolom zábavy. Basu na „márach“ prikryli pohrebnou plachtou, pridali „pátričky“ a modlitebnú knižku, poliali pivom aby sa jej dobre spalo, a za preukrutného náreku a kvílenia zabávajúcich sa, ju vyniesli von zo sály.
Na Popolcovú stredu /popelec, popelcová, škaradá, pósna, krivá/ mladí hnevali starých – vraj budú krivých „pálit“ a muži dievkam blahoželali, že majú „svátek“, skončili aj priadky, pretože dievčence by vraj „okriveli, ošpatneli“, a všetci verili, že akým sa ukáže „popelec“, taký je potom aj celý rok; či už ide o počasie, stav statku, „hydu“, alebo „láskavé“ vzťahy. Touto stredou začínal 40-dňový pôst a hneď ráno sa mal všetok riad vyumývať od mastnoty fašiangových jedál. Na znak pokánia sa veriaci posýpali popolom, obliekali do smútočných farieb /pôvodne biela/, jedli pôstne jedlá z obilnín, strukovín, kapustu a zemiaky, mastili konopným olejom, nejedli nič od mlieka ani vajíčka, do pôstu patrili ryby, raky a žabie stehienka varené v kapuste, v meste bývali tzv. rybacie hody, utíchli muziky, nekonali sa svadby, jarmoky, ani sa nepredávalo mäso.
V 2.pol. 20.st. mávali fašiangy formu kolektívnej zábavy, ktorú pripravovali spoločenské organizácie na pracoviskách a v školách, pre deti bol karneval v maskách aj na zimnom štadióne, stretávali sa požiarnici a iné záujmové združenia tej doby, osvetové strediská usporadúvali vystúpenia folklórnych skupín a súborov, ktoré predvádzali inscenované podoby bývalých fašiangov. Koncom 20.st. pribudli do tohto obdobia aj nové prvky – priania od sv. Valentína, plesy primátorov, športovcov, podnikateľov, poľovníkov, rybárov, mestské aj farské plesy a Kluby i Jednota dôchodcov v Hlohovci pripravovali nápadité posedenia s „pochovaním basy“.
Autor: PhDr. Viera Holicová
Foto – Folklórna skupina Šulekovo
Jednota dôchodcov Hlohovec
