Básnik, esejista, prekladateľ a redaktor Ivan Kupec (1922 – 1997) je v slovenskej literatúre známy ako hĺbavý autor, inklinujúci k filozoficky ladenej poézii, ktorou preveruje hodnoty a odolnosť lyrického subjektu voči premenlivým okolnostiam ľudského bytia, no venuje sa aj celospoločenským témam zrkadliacim postoje človeka k civilizačným problémom a výzvam.
Začiatky literárnej aktivity gymnazistu Ivana Kupca, podpisujúceho sa ešte pôvodnou podobou priezviska Kunoš, možno vystopovať už v prostredí Študentského samovzdelávacieho krúžku Hugolína Gavloviča, ktorý pracoval pri gymnáziu v Malackách. Na ďalší školský rok nastúpil Kunoš do vyššieho ročníka už na gymnázium v Nitre, kde bol neodmysliteľnou súčasťou literárnych aktivít stredoškolákov. V Nitre nadviazal priateľstvo so Štefanom Krčmérym. Prvýkrát tu pocítil aj blízkosť vojny, keď videl pochodovať vojakov na front. Do tejto reality sa mu miešali sny o nadrealizme, ktorý čoraz intenzívnejšie pôsobil na mladých ako moderné a progresívne umelecké hnutie. Okrem toho v rodnom Hlohovci, kde býval vtedy na Hurbanovej ulici spolu s ďalším začínajúcim básnikom Michalom Masarykom, sa spriatelil s Rudolfom Dilongom, ktorý v tom čase od 14. apríla 1939 pôsobil v tamojšom františkánskom kláštore.
Na jar roku 1940 Dilong vyvinul na Kunoša „literárny nátlak“, zavrel ho na pár dní do svojej mníšskej cely, a von ho pustil, až keď mal hotový rukopis básnickej zbierky. Nazval ju Podľa hviezd meniť masky a vyšla v apríli roku 1940 s finančným prispením Dilonga v nadrealistickej edícii Aligátor.
Približne v rovnakom období informoval Kunoš Dilonga o zámere nitrianskych gymnazistov vydať zborník študentských literárnych prác stredoškolákov zozbieraných z celého Slovenska. Dilong doň napísal predslov, kde zdôraznil svoj pozitívny vzťah k tvorbe mladých autorov. Zborník dostal názov Žijeme… (1940) a jeho redaktori boli Ivan Kunoš, Jozef Sandrik a Fero Sýkora. Zostavovatelia avizovali, že do výberu zaradia iba moderné avantgardné básne.
V Trnave vo vydavateľstve Urbánek a spol. začal v školskom roku 1939-40 vychádzať avantgardne ladený časopis Nové slovo, ktorý vznikol aj z Dilongovej iniciatívy a ako jeden z redaktorov ho riadil zo svojej mníšskej izby hlohovského kláštora. Druhý ročník časopisu mal prejsť po dohode Dilonga s Mikulášom Bakošom a Michalom Považanom do rúk nadrealistov ako ich umelecká i teoreticko-kritická tribúna. No po úradnom zásahu sa tak nestalo a Nové slovo skončilo svoju činnosť už po prvom roku pôsobenia. Kunoš aj vďaka Dilongovi časopisecky debutoval práve tu básňou Noc na plátne.
Kunoš sa publikačne predstavil aj v nadrealistickom zborníku Sen a skutočnosť. Michalovi Považanovi ako redaktorovi zborníka ho v liste predstavil Dilong. Už na začiatku upozorňoval, aby jeho novú literárnu akvizíciu nevnímala literárna verejnosť ako pokus o mystifikáciu, ako sa všeobecne myslelo v prípade aféry okolo zbierky Muškát autorky Ria Valé.
Kunoš sa skutočne ozval Považanovi a nadšenými slovami prejavil sympatie k nadrealizmu a aktivite jeho členov. Inšpirovaný zážitkom z pobytu v rakve v kostole hlohovských františkánov, čo zariadil Dilong, poslal Kunoš do zborníka prozaickú prácu s lyrizovanými prvkami nazvanú Zápisník ukradnutý z krypty.
Rok 1940 tak možno považovať v Kunošovom prípade za mimoriadne plodný. Svedčia o tom aj niektoré priame či sekundárne doklady. V už spomínanom liste Považanovi uvádza, že má hotovú nadrealistickú drámu A ešte ryba, texty Šachovnica alebo prs opilcov? a pripravuje román Abeceda slepcov. Časopis Nové slovo avizoval jeho ďalší román s názvom Tabu. Kunošov priateľ z vysokoškolských lavíc Štefan Žáry spomína spoločné kaviarenské stretnutia z tých časov. Uvádza, že Kupec mu často a s nadšením čítaval úryvky z rukopisu románu Večný žid, ktorý sa chystal dokončiť. Žiaľ, s uvedenými prácami sme sa nemali možnosť zoznámiť v časopiseckej či knižnej podobe.
Pri príprave monografie Z Hlohovca do Honolulu a späť. Rudolf Dilong a hlohovská literárna avantgarda (2019) som kontaktoval syna Ivana Kupca Vladimíra. Ten mi láskavo poskytol mnohé cenné materiály, ktoré mi pomohli rekonštruovať udalosti týkajúce sa Kupcových literárnych začiatkov spojených s nadrealistickým hnutím. Zároveň mi dovolil študovať niektoré vyššie spomínané rukopisy. Z uvedených doteraz neznámych prác sa v pozostalosti Ivana Kupca u jeho syna nachádza nedokončený rukopis románu Večný žid, ktorý bol napísaný začiatkom 40-tych rokov a ešte jedna rozsiahlejšia básnická práca.
V zložke s označením Básnické texty 1940 – 1949 s poznámkou „Vybrané pre druhý, rozsiahlejší výber – jeseň 1986“ je uložený rukopisný zošit označený názvom Havran. Panychída za E. A. Poeom. Vznik rukopisu možno klásť do prvej polovice 40. rokov.
Kupcov Havran je dokladom autorovho tvorivého entuziazmu iniciovaného ešte nadrealistickými aktivitami. Zároveň v ňom jasne čítať básnický odkaz Edgara Allana Poea ako inšpiračný impulz pretvorený Kupcovou nadrealistickou poetikou do svojbytného umeleckého diela. Lyrický subjekt vtelený do tuláka či samovraha blúdi ulicami nočného mesta hľadajúc lásku osudovej ženy. Verše využívajú nadrealistické výrazové prvky tvorené napríklad metaforou v genitívnom spojení, ale prítomné sú i symboly tmy, sveta, sna či samotného havrana. Atmosféru básne umocňujú pocity osamelosti, hľadania, melanchólie, bezútešnosti, no i hroziacej smrti. V kontrapozícii sa objavujú dva svety – na jednej strane je to spánok, skrehnutie, smrť, statickosť, zakliatie a na druhej strane túžba po pohybe, láske, ľudskom teple, dynamike, zreálnenej perspektíve života. Skladba Havran, ktorá po prvýkrát vyšla práve teraz, dopĺňa na prvý pohľad pätnásťročné hluché miesto v Kupcovej bibliografii medzi jeho debutom (1940) a bezprostredne nasledujúcou zbierkou (Nížinami, výšinami, 1955).
Toto dielko si mali možnosť 22. augusta 2021 vychutnať návštevníci La Caffetterie v podaní recitácie Andrey Kleimanovej, sprevádzanej ambientnými hudobnými kompozíciami doplnenými vizuálnymi projekciami v podaní Jozefa Střelca a Júliusa Selnekoviča. Podujatie moderovala Helena Pekarovičová a o vzniku publikácie a literárnej atmosfére hlohovskej avantgardy rozprával Marián Kamenčík. Podujatie organizovalo o. z. EX LIBRIS AD PERSONAM HLOHOVEC.
foto: Erik Knotek ml.
