Umelkyňa Radoslava Hrabovská. Jej diela sa vystavujú po celom svete! Od New Yorku po Čínu. Tvorí s tým, čo sa jej dostane do rúk. Keď ju navštívi múza, otvorí jej dvere. Je ilustrátorkou viacerých kníh, vyučuje odborné výtvarné predmety na SOŠ chemická a ŠUP v Hlohovci. Má milujúcu veľkú rodinu, ktorá ju v jej tvorbe podporuje. S pokorou a vďačnosťou k životu z ateliéru svojej obývačky v Bojničkách mení svet… Rozhovor o tom, ako tvorí, čo tvorí a ako cestujú jej diela po svete.
Keď príde múza, tak….
Tak odíde pokoj a spánok. Nastávajú až muky. To v človeku niečo nástojčivo bije a kričí a pýta sa von a kým sa nezhmotní myšlienka, pokoja niet. Zrazu “to “vidím veľmi silno a všetko vnímam inak. Nedá sa pred tým ujsť, ani zatvárať oči- to je ešte silnejšie. Úľava nastáva, až keď sa “narodí” myšlienka v hmote.
S akým materiálom pracuješ?
Pracujem so všetkým, čo mi príde pod ruky. Najmä a najradšej s papierom. Ale v mojej tvorbe je zahrnuté od kameňa cez vlnu až po papier všetko. Všetko je inšpirujúce a so všetkým sa dá pracovať. Najmä s odpadom a s tým čoraz viac robím.
Použité čajové vrecká doma asi nevyhadzujete…
V žiadnom prípade. Dôležitý materiál k tvorbe. Nenahraditeľný. A vrecúška mi zbiera rodina, kolegyne a kamaráti, známi. Zrazu mám materiál k tvorbe. A koľko veľa.
Aké predmety vyučuješ na SOŠ chemická a ŠUP Hlohovec?
Odborné, výtvarné. Momentálne učím Umeleckú prax – grafiku a Výtvarnú prípravu. Ale máme tam aj iné predmety: Dejiny umenia, Figurálna kresba, Praktické cvičenia z kreslenia, Počítačovú grafiku, Umenie súčasnosti, Navrhovanie, Písmo a typografiu, Teóriu Fotografie, Fotografickú tvorbu. Je toho naozaj veľa.
Doma si jediná kráľovná medzi 5 chlapmi, podporujú ťa v tvorbe?
Musela som sa presadiť a ukázať, že to myslím vážne. Akceptujú ma. Deti v tom vyrastajú. Tvorba je mojou súčasťou. To som ja. Manžel sa dnes aktívne podieľa na mojej tvorbe. Pomáha mi s tým, čo môže. Vyrobí, vytvorí, nareže, zmontuje, odvezie, dovezie. Keď ma vidí nad niečím dumať, spýta sa, nad čím premýšľam.
U rodičov som prala s mamou ovčiu vlnu, a keď som potrebovala napríklad tŕne, mama odišla z dvora a vrátila sa s obrovským konárom agátu. Spolu sme na dvore oberali tŕne, ktoré boli súčasťou diel na výstave. Vlastne, pomáhajú mi s tým, čo vedia a ako vedia. Je toho veľa. A som za to vďačná. Uvedomujem si, aké to majú pri mne ťažké.
Je iné tvoriť ako bezdetná a iné ako mama?
Deti sú súčasťou mojej tvorby, lebo sú súčasťou môjho sveta. Objavujú sa na obrazoch, v ilustráciách, v grafikách, či už ich portréty, kresby, alebo to, čo s nimi a vďaka nim prežívam. Alebo to, čo prežívam cez nich. I to ako rastú a začínajú dospievať, nech je to akokoľvek bolestné.
Si ilustrátorka. Keď kreslíš ľudské tváre, sú vymyslené?
Toto je dobrá otázka. Som presvedčená, že si tváre vymýšľam. A potom niekto príde a povie – veď ty si nakreslila svoje deti, kolegyňu a podobne. Už som aj svojich študentov zvečnila i susedove deti, či deti známych. Ale väčšinou si naozaj neuvedomujem, že maľujem ľudí z okolia.
Pred rokmi ťa objavili manželia Loviškovci. Akademickí maliari. Vzali ťa do svojho ateliéru v Modre na súkromné štúdium. Aké to bolo?
V tom čase som bývala v Bratislave i pracovala. Bolo to obdobie po strednej škole, keď som sa pretĺkala životom. Ale všetko čo som zarobila, išlo na nájom a výtvarné potreby. Neplatila som za súkromné štúdium, ale pomáhala som na oplátku, ako som mohla.
Bolo to však aj čarovné obdobie. Viliam Loviška bol neuveriteľne prísny a náročný učiteľ. Neexistovala výhovorka na neurobené práce alebo slabé práce.
Tvorili a stretávali sa pri nás a rozprávali sa tu umelci, hudobníci, spisovatelia, výtvarníci, skladatelia. Veľmi som si vážila, že môžem byť prítomná, že spoznávam ľudí, ktorých tvorbu som vnímala z televízie či rozhlasu. Veľa som sa naučila. Čím väčší človek, tým pokornejší.
Čo ťa potešilo najviac na duši, keď si namaľovala, vytvorila? Že si si povedala, keď na toto pozriem, je mi príjemne, krásne?
Napríklad posledná pripravovaná kniha pre deti. Práve som dostala náhľad od grafika a toto som si povedala. Trochu som experimentovala s čiernym akvarelovým papierom a paradoxne, v ilustráciách pre deti pôsobí až magicky čarovne. Prekvapilo ma to. Ale inak, nie som si istá, že moja tvorba pôsobí príjemne či krásne. Skôr naopak.
Aký darček ti vie urobiť radosť?
Praktický. Vhodný k tvorbe. Jeden z naj darčekov bola taška plná netoxického lepidla od mojich kolegýň na vernisáži. Mala som až slzy v očiach. Alebo od rodiny, či od FĽOČu- medený plech a iné úžasné veci. Nehovoriac o darčekoch od mojej sestry – papiere, akvarelové farby. Vtedy sa cítim bohatá.
Vystavovala si v Afrike, Amerike, Európe aj Ázii, dokonca „cestuješ“ aj v dobe covidovej…
Keďže vo viacerých krajinách bol lockdown, nastali aj problémy s poštou a zásielkami.
Veľa výstav je preto on-line. Výstavy, katalógy, prehliadky sú na youtube a podobne.
Vernisáže prebiehajú cez aplikáciu. Umelci sa predstavujú potenciálnym kupcom a návštevníkom galérií cez videonahrávky, vznikajú blogy a združujú sa umelci. Táto doba je plná paradoxov. Čím väčší odstup máme mať, tým bližšie k sebe v tej vzdialenosti sme.
Ako funguje proces oslovenia umelca, aby si vystavovala na zahraničnej výstave?
Najprv sa musí ozvať umelec sám a nájsť výzvu, ktorá zodpovedá jeho práci. Neskôr, keď je umelec čoraz známejší a viditeľnejší, už ho galérie, kurátori vyhľadajú sami. No a potom začne komunikácia, výber a dohoda na podmienkach ohľadom výstavy, prevozu diel a tak ďalej.
Ale sú aj také výstavy, kde si musíš „vstupenku“ zaplatiť, dá sa to zvládnuť v našich slovenských pomeroch?
Nejdem do výstav, kde sú veľké poplatky. Skôr sú pre mňa reálne tie, kde sa platí 10 až 25 dolárov, to sú fyzické výstavy. Poplatky idú na propagáciu a veci okolo organizácie všetkého. Ale sú aj výstavy bez poplatkov. Záleží kde a aké galérie. Ďalej je to preprava diel a doručenie a takisto spätný lístok pre diela, ak sa nepredajú – zaplatený kuriér na prepravu. Ale ja idem do toho, na čo mám. Pre mňa sú naozaj výhodnejšie skupinové výstavy, kde stačí poslať jedno alebo viac diel, ale počet je obmedzený. Tu nie sú vysoké náklady a nemusím ísť osobne do tej krajiny. Hoci rada cestujem a je to môj sen, zatiaľ si to nemôžem dovoliť. A slovenské pomery? Každý si môže dovoliť niečo iné. Ja idem cestou, ktorou zatiaľ smiem ísť.
Aké výstavy ťa najbližšie čakajú?
Momentálne je to výstava v Indii. Je zameraná na ekológiu. No aj v Hong Kongu – tá je o čase covidovom. Pripravujem sa i na výstavy u nás a v Čechách. Ale vzhľadom na situáciu je všetko otvorené a termíny taktiež. Je toho viac, ale musím sa sústrediť a krok za krokom robiť čo treba a stíhať termíny. Aj v USA by ma mali čakať nejaké nové výstavy, ale všetko je v procese. Tam sme sa bavili o roku 2022.
Ak by si mala možnosť vlastniť akékoľvek svetové umelecké dielo, čo by to bolo?
Ani neviem. Skôr by som si vybrala architektonické dielo. Ale tiež si uvedomujem, že niektoré diela patria ľudstvu a nemôže ich vlastniť jeden človek a nemôžu byť iba pre oči jedného smrteľníka. Bol by to hriech. No sú sochy žijúcich autorov, ktorých sa neviem nabažiť – prehovárajú ku mne a vravím si, raz keď budem bohatá…
Ukážky prác Radoslavy Hrabovskej
Za rozhovor ďakuje Lada Ďuricová
