Hádzanár Lukáš Majbík: z Hlohovca až do Nemecka

0
706

Lukáš Majbík pochádza z Považskej Bystrice. Hádzanú hrá od svojich 10 rokov. Po maturite na Obchodnej akadémii v roku 2013 prišiel do Hlohovca. Pod taktovkou trénera hlohovskej hádzanej Martina Liptáka tu strávil štyri roky. Hlohovec mu dal športovú skúsenosť, ktorú v súčasnosti rozvíja na tréningoch v Nemecku, a tiež lásku… Viac sa dočítate v našom rozhovore.  

 „V Hlohovci som strávil štyri roky. Celé štyri roky bol hlavným trénerom pán Martin Lipták, od ktorého som sa veľmi veľa za ten čas naučil. Určite mu za to patrí veľká vďaka.“ (Lukáš Majbík – hádzanár)

Viac

Prečo si začal hrať hádzanú ? Mal si nejaký vzor?

K hádzanej ma priviedol pán Vladimír Šebeň, ktorý vtedy bol a ešte stále je riaditeľom základnej školy, ktorú som navštevoval. Prišiel k nám do triedy a opýtal sa nás, či by sme to nechceli skúsiť.

Dovtedy som hádzanú nejako nevnímal, aj keď Považská Bystrica je známa hlavne ňou. Vzor som zo začiatku nemal žiadny, ale čím dlhšie som trénoval, hrával a sledoval rôzne videá, prišlo aj to. Stal sa ním Daniel Narcisse a je ním doteraz.

Ako si sa vôbec dostal do Hlohovca?

S otázkou, či by som nechcel hrávať za Hlohovec, prišiel ako prvý pán tréner Juraj Jurajov. Ten v tej dobe trénoval starších dorastencov Hlohovca. Nakoľko som vtedy končil štúdium na strednej škole, radil som sa s rodičmi, akým smerom by som mal pokračovať ďalej. Otec chcel mať zo mňa policajta, no mňa to viac ťahalo k životu športovca. Chcel som sa osamostatniť a začať sa spoliehať už len na samého seba.

V Hlohovci vtedy pôsobilo veľmi veľa vynikajúcich hádzanárov, ktorých som mal možnosť veľa sa naučiť a posunúť sa ďalej. To ma nakoniec presvedčilo. Neskôr som sa skontaktoval s Patrikom Voltmannom (prezidentom klubu). Dohodli sme si stretnutie v Hlohovci, dostal som návrh zmluvy, doladili sme nejaké detaily a môj prvý prestup bol na svete.

Aký najväčší úspech si za ten čas zožal za Hlohovec?

Čo sa týka úspechov klubu, myslím si, že za ten čas ich pár bolo. Aj keď som bol len mladé ucho a do zápasov som prvé dva roky zasiahol len zriedka, o to viac som to prežíval na lavičke a nasával tú atmosféru.

Za najväčší úspech klubu považujem postup a samotné účinkovanie v skupinovej fáze pohára EHF. Privítať v športovej hale v Hlohovci tímy ako Fuchse Berlín, Chambéry Savoie alebo HCM Constanta bolo nielen pre nás ako tím, ale aj pre všetkých fanúšikov hádzanej obrovský zážitok.

Čo je podľa teba dôležité pri hádzanej?

Myslím si, že pri hádzanej rovnako ako aj pri iných kolektívnych športoch je veľmi dôležité, by bola v šatni dobrá nálada. Keď sú hráči v psychickej pohode, v hlave správne nastavení, oveľa lepšie sa ide či už do tréningu alebo zápasu. Samozrejme bez tréningov a fyzickej pripravenosti by to nešlo. Každý hráč sa o svoje telo musí poctivo starať, regenerovať, inak hrozí zranenie. 

Lukáš Majbík – hádzanár

Našiel si si manželku tu v Hlohovci, máte dve krásne deti, takže hádzaná ťa priviedla k láske?

Aj takto by sa to dalo povedať. S mojou manželkou sme spolu skoro sedem rokov, ale musím povedať, že som si ju nenašiel ja, ale ona mňa 🙂 Spoznali sme sa v jednej hlohovskej reštaurácii, kde sme spolu s chlapcami sem tam vybehli niečo zjesť, poprípade dať si jedno pivko po vyhratom zápase.

Alexandra tam popri štúdiu na vysokej škole brigádovala a padli sme si do oka. Dnes spolu máme dve krásne deti Teodorka a Lilianku. Som jej vďačný za všetko, čo pre nás robí. Hlavne za to, že stojí po mojom boku a podporuje ma vo všetkom, čo robím, aj keď to určite nie je jednoduché. Že mi nikdy nevyčíta, že som častejšie z domu ako doma. Za to ako to všetko úžasne zvláda a ako sa stará o naše deti. Že musí občas popri úlohe matky vykrývať aj rolu otca, pretože ja som po práci dve hodiny doma a bežím na tréning. Za to všetko jej patrí obrovská vďaka a obdiv.

Lukáš a Alexandra

Prečo si sa rozhodol ísť hrať do Nemecka a za aký tím?

Nakoľko sa zo mňa v roku 2016 stal otec, musel som sa zrazu namiesto iba samého seba postarať o dvoch ďalších ľudí. O tom, že by som raz chcel hrávať v zahraničí sme sa s Alexandrou už párkrát rozprávali aj predtým. Zo začiatku tomu nebola veľmi naklonená, mala strach z toho, ako by to fungovalo. V Hlohovci mi v júni 2017 končila zmluva.

S kamarátom a bývalým spoluhráčom Lacom Kovačinom sme sa pár mesiacov predtým rozprávali, ako to funguje v zahraničí. On už v tej dobe hrával tri roky v Nemecku. Spomenul som mu, že po sezóne by som to chcel vonku skúsiť aj ja a že ak by vedel o nejakom klube, ktorý hľadá hráča na mojej pozícií, nech ma pokojne kontaktuje.

Netrvalo dlho a ozval sa. Jeho bývalý klub hľadal strednú spojku. Dal mi kontakt na Tomáša Marušáka, ktorý tam ten rok hral. V marci ma pozvali na skúšku. Dopadlo to nad moje očakávania. Nielen samotné dva tréningy ako také, ale obrovský dojem na mňa urobilo mesto Zweibrucken.

V podstate hneď po návrate domov som vedel, kam povedú naše ďalšie spoločné kroky. S klubom SV64 Zweibrucken som podpísal zmluvu na dva roky. Hoci som po dvoch rokoch zmenil klub, v meste bývame doteraz. V súčasnosti som už druhý rok hráčom TV Homburg.

Cítiš rozdiel v tréningoch, hraní alebo koncepcii príprav športovcov v Nemecku?

V samotných tréningoch rozdiel až tak nevidím. Kde ale rozdiel vidím, je určite práca s mládežou. Nemci sú určite príkladom, že keď sa chce, ak sa dá všetko a hlavne ukazujú všetkým naokolo, ako by sa to robiť malo. Každá dedinka v Nemecku, ktorá má viac ako 3000 obyvateľov musí mať športovú halu. V podstate v každom mestečku sú vonkajšie multifunkčné ihriská, ktoré môžu deti, ale aj dospelí kedykoľvek využívať. Tu nemajú deti núdzu o to, čo budú robiť po návrate zo školy. Stačí si len vybrať šport, ktorý ich bude baviť.

Vieš po nemecky?

Keď som sem prišiel, myslel som si, že trošku viem, nakoľko som sa nemčinu učil na základnej škole sedem rokov. Veľmi rýchlo som však zistil, že nie som na takej úrovni, ako som si myslel. Keď na mňa spustil hocikto len trošku rýchlejšie alebo nejakým dialektom, bolo vymaľované.

Nahodil som úsmev a všetci vedeli, že ďalej už ani nemusia rozprávať… Teraz už sa dohovorím v podstate všade a s každým bez nejakých problémov. Určite to nie je gramaticky všetko stopercentne správne, ale podstatné je, že ľuďom rozumiem a oni rozumejú mne.

Našiel si priateľov medzi spoluhráčmi?

Určite áno a nielen medzi spoluhráčmi. Našiel som tu pár skutočných priateľov, s ktorými určite ostaneme v kontakte aj po návrate domov. Po roku pôsobení v Nemecku som na našu svadbu pozval spoluhráča, kamaráta, ktorý mi je tu ako brat. Doteraz sa smejeme na tom, že ešte nikdy nemal z alkoholu takú bolesť hlavy:) Musím však povedať, že osobne mám obrovské šťastie na dobrých ľudí. Mám šéfa, sponzora môjho bývalého klubu, ktorý nám vždy so všetkým pomohol. Bolo úplne jedno, kedy a s čím som sa na neho obrátil, nikdy nepovedal nie, aj napriek tomu, že mal kopec iných starostí. Ak sa tento článok k nemu náhodou dostane v tomto svete sociálnych sietí, tak len v skratke „danke, Steffen Gillner“.

Lukáš Majbík – hádzanár

Chýba ti Slovensko ?

Nie Slovensko mi nechýba. Chýba mi moja rodina. Rodičia,ktorí ma vychovali a podporovali, súrodenci,s ktorými som vyrastal. Starí rodičia,u ktorých som trávil takmer každé letné prázdniny. Bratranci,s ktorými som zažil to, čo ani nemôžem napísať. Svokra,z ktorej si už skoro sedem rokov robím srandu 🙂 (týmto ťa zdravím svokrička). Kamaráti, bývalí spoluhráči a všetci tí, s ktorými som trávil čas pred odchodom do zahraničia. To mi chýba. Že s nimi nemôžem byť hocikedy, tak ako predtým, keď som nebol limitovaný vzdialenosťou cez 1000 kilometrov. Ale Slovensko ako také, a to čo sa tam už niekoľko rokov deje, mi nechýba.

Akí sú Nemci fanúšikovia v porovnaní so Slovákmi?

Vernejší a chápavejší. Za štyri roky som tu nezažil, že by na nás alebo súpera niekto z tribúny kričal, urážal nás, nedajbože niečo hodil na palubovku. Ľudia to berú ako relax. Oni sa prídu do haly odreagovať a zabaviť, nie sa vybúriť. Chápu, že aj hráči sú len ľudia, ktorí popri hádzanej majú aj rodinu, prácu a kopec iných starostí. Od začiatku až do konca zápasu tlieskajú a povzbudzujú. A neprestávajú, ani keď sa nedarí. Samozrejme, aj na Slovensku sú takí. Konkrétne v Hlohovci som zažil tých najlepších. Len niekedy stačí, že nejaký hlupák „sa odtrhne z reťaze“ a pokazí to celý dojem.

Okrem tréningov hádzanej máš aj reálnu prácu. Ak by si sa chcel hádzanou uživiť, nie je to reálne ani v Nemecku?

Reálne by to určite bolo. Avšak ja v Nemecku nehrávam na profesionálnej úrovni. To znamená, že popri hádzanej musím chodiť aj do práce. Pre profesionálnych hráčov hrajúcich prvú alebo druhú Bundesligu to určite nie je žiaden problém.

Ako fungujete ako rodina v Nemecku?

Veľmi divoko 🙂 Ja chodím na Slovensko len dva-trikrát do roka. Tým, že trávim viac času v práci a na tréningu, nemám toľko času venovať sa manželke a deťom. A to je dôvod, prečo Alexandra s deťmi pendlujú. Vždy sa to snažíme nejako naplánovať tak, aby sme boli spolu čo najviac, ale na druhú stranu, aby aj oni prišli na iné myšlienky medzi svojimi. V podstate už štyri roky fungujeme tak, že dva mesiace sme spolu v Nemecku a ďalší mesiac alebo dva idú na Slovensko a ja tu ostanem sám. Takto sme to nastavili a funguje to super.

Rodina Lukáša Majbíka

Plánujete sa vrátiť na SR?

Návrat na Slovensko? To je jedna z najhorúcejších tém posledných dní v našej domácnosti. Určite sa chceme vrátiť. Nepatríme medzi tých, ktorí chcú zostať v zahraničí navždy. Syn Teodor začal v septembri chodiť v Hlohovci do škôlky. Povedali sme si, že najneskôr keď pôjde do prvej triedy na základnej škole, budeme už na Slovensku. Môže sa však stať, že to bude aj o mesiac. Či to bude Hlohovec, Považská Bystrica alebo úplne iné mesto, tomu už necháme voľný priebeh.

Majbíkovci

Za rozhovor ďakuje Lada Ďuricová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu