Umenie, ktoré lieči – Andrea Geseová

0
0

O dare tvorivosti a ako tento dar odovzdáva

Cítite smútok, depresiu a nedokážete nájsť úľavu? Máte pocit, že nič nie je v poriadku? Liečba umením, arteterapia, môže pomôcť deťom i dospelým, aby sa cítili omnoho lepšie. O skúsenostiach s arteterapiou a mnohých tvárach svojej tvorivosti hovorí Andrea Geseová. 

Pred asi dvomi desiatkami rokov bola v predvianočnom období otvorená v Robotníckom dome výstava sviečok a vianočných dekorácií  hlohovskej firmy na výrobu sviečok. Očarená som prechádzala expozíciou, dlho som stála pri nádhernom vianočnom stromčeku. Vrývala som si do pamäti jeho výzdobu, aby som tie skvelé nápady mohla použiť doma. Bolo to moje prvé a zďaleka nie posledné stretnutie s tvorivosťou Andrejky Geseovej. Nečudo, že som bola na etapy Andrejkinho života zvedavá a mala som šťastie. Andrejka mi ochotne odpovedala.

Viac

Po ukončení štúdia učiteľstva výtvarných odborov na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave som mala úplne jasno v tom, že skôr ako zapadnem do kolotoča dennej rutiny (nájsť si prácu, pracovať, založiť rodinu, starať sa o ňu a milión ďalších povinností bežného užívateľa života), skôr, ako do toho skočím, chcem sa pozrieť do sveta, ako žijú iní ľudia, iné kultúry. Rozšíriť svoje poznanie i toleranciu a získať nadhľad. Cestopisy, ktoré mi odkladala v knižnici zlatá pani Poláková, mi pripomínali, že výrez sveta, v ktorom žijem, je príliš úzky. Potrebovala som ho vnútorne rozšíriť, obohatiť. A tak som vykročila do sveta. Do černošskej rodiny v Londýne. Ako aupair som dostávala plat, jedlo, ubytovanie, stala som sa súčasťou rodiny. A keď sa dozvedeli o mojom záujme o etniká, stala som sa aj hosťom na tradičných rituáloch z južnej Afriky, ktoré pre mňa pripravovali starí rodičia rodiny. Od prípravy jedla cez spoločné jedenie rukami z misy, tradičný odev, pozdravy, ďakovanie, príbehy… Keď som sa musela zo zdravotných dôvodov vrátiť domov, ako darček som dostala pol metrové vlasy, ktoré mi do rána zaplietli do tradičného afrického vrkôčikového účesu. A požehnanie do života.

V Londýne som sa vďaka novým priateľom mohla stretávať so širokou skladbou ľudí. Cítila som sa ako Alenka v ríši divov, keď som sama sebe dávala otázky: „Čo si o tom myslíš? Ako toto pociťuješ?“ Svet sa mi zdal nesmierne farebný.

Ľudský život je reťazou príležitostí, ktoré využiješ alebo zmeškáš. Londýn bol tvojou dobre využitou príležitosťou, čo bolo po návrate domov?

Po návrate domov mi bola ponúknutá práca dizajnérky vo firme Ignis, výrobcovi sviečok. Prácu som prijala, nesmierne ma bavila. Okrem navrhovania dizajnu sviečok, ich balenia, som sa zoznámila s novým čarovným materiálom. Parafinom, voskom, farbivami a vôňami. Navrhovanie, skúšanie, obchodné stretnutia, ale najmä výcvik u „starých „pracovníčok vo výrobe, ktoré ma všetkému trpezlivo učili, mi pomohli nadobudnúť odbornú skúsenosť a presvedčenie, že krása je hodnota, ktorá umožňuje človeku prežívať to dobré, čo je v ňom. Zastaviť sa, pozdvihnúť od bežného. Potešiť svoje srdce prostredníctvom zmyslovej skúsenosti.

Pamätám si, ako má zaskočili reakcie ľudí, keď sa dozvedeli, kde robím.“Aha, to je tam, kde sa vyrábajú svíčky a kahance…“ A my sme predsa tvorili nádherné kolekcie, zdobené príležitostné sviečky! … no, bol čas to napraviť. Tak mi napadlo vytvoriť galériu, výstavu a odprezentovať tú krásu, ktorú sme tvorili, širokej verejnosti. Vedenie firmy môj nápad podporilo. A tak sme spolu s kolegami vytvorili vo výstavnej sieni Robotníckeho domu výstavu pod názvom“ Svetlo okamihu“. Nechcela som predstaviť len ukážku sortimentu firmy, chcela som viac. Túžila som sprostredkovať zážitok. Vnímať čarovný okamih, ktorý prináša svetlo plameňa sviečky. Malého ohňa, vymedzenie intimity priestoru. Doma som každý večer zapaľovala sviečku a doteraz si tie chvíle vychutnávam.  O spracovanie tejto myšlienky v básňach som poprosila kamaráta Dana Göroga, ktorý písal básne. Bola to dobrá voľba. Spätné reakcie boli dôkazom toho, že emócie a zážitok prebehli. Básne som neskôr použila aj na obal novej kolekcie, a tak sa aj poézia šírila ďalej. Na výstave som dostala ponuku od inej firmy sprostredkovať práve takouto formou aj ich prácu a výrobky. A tak sme sa o rok stretli pri „Ružových Vianociach“ a nádhere vianočných ozdôb z hlohoveckej „pánbičkovej továrne“. K mojej pracovnej náplni dizajnéra patrilo aj navrhovanie a realizácia priestorov na výstavách. Veľa som sa naučila a som za tie možnosti práce vďačná.

Potom som vkročila do ďalšej etapy svojho života a po materskej dovolenke som začala pracovať ako učiteľka v našej obci. Kúpila som starý, skoro 100-ročný dom so záhradou, kde doteraz žijeme,  a kompletne som ho prerobila. Po prvých návštevách som dostala prvé ponuky na navrhovanie interiérov. A potom sa to akosi cez priateľov a vytvorenej práci rozbehlo ďalej. Úžasná, ale nesmierne náročná práca, ktorú som robila popri práci učiteľky. 

Svoju tvorivosť a talent si však naplno uplatnila aj v pedagogike. 

Ako som spomenula, vyštudovanú pedagogiku som uplatnila po materskej v miestnej škole. Školičke. Malotriedke s počtom detí 24 – 26. Teraz viem, že to bolo pre mňa učiteľské Nebo. Škola hrou, úžasní spolupracujúci rodičia, milované deti. Malá komunita. A voľnosť vo výchove, výučbe. Podpora od obce i vedenia. O pár rokov som dostala ponuku zo SOŠ Hlohovec učiť žiakov umeleckých odborov. Potreba a chuť rásť, pohnúť sa ďalej bola veľká, dcérku som tiež mohla voziť do školy so sebou. 

Byť učiteľom znamená milovať svoju prácu. Inak sa nedá vykonávať. Môžete chodiť a odpracovať si hodiny. Ale byť učiteľom, je byť zapálený. Mala som šťastie, atmosféra v zborovni bola ľudská, priateľská, zažili sme kopec zábavy a vyriešili problémy. A ja som so svojim zápalom prešla výučbou, úžasnými projektmi, ktoré sme so žiakmi a kolegami vytvárali. No napokon som sa so svojím zápalom prepracovala až k vyhoreniu a vyschnutým očiam. Zápasila som s chýbajúcim pocitom šťastia z dobre vykonanej práce. Veľa tlaku na výsledky… ani neviem, kedy sa tak stalo. Ale pociťovali sme to všetci. Asi aj celá spoločnosť. Som značne prispôsobivá, ale v tomto systémovom kolese  mi chýbal článok. Zmysluplnosť. Ôsmich hodín strávených medzi stenami. Ôsmich hodín vzácneho času. Môjho života a života detí. Sledovala som, ako mi zmysluplnosť stráveného času uniká. Na začiatku som vinila za tieto pocity sama seba. Hľadala som iné uhly pohľadu. Tak mi vyschli oči. V čase prázdnin som vždy záhadne zaľahla pre chorobu do postele. A v pondelky som už bola opäť záhadne zdravá. Hurá do práce. Kým som nepochopila a nepripomenula som si, že život sa má žiť v plynutí, prirodzenosti, v prežívanom šťastí a pokoji.

Prišla si na križovatku a musela si sa rozhodnúť, čo ďalej.

V tom čase som sa stretla s arteterapiou. Po prečítaní jedinej knihy som pocítila, akoby zavial do môjho života nový vietor. A prinášal pochopenie pre práve prebiehajúce udalosti nielen v mojom živote. V práci som sa stretávala s kresbami a maľbami mojich študentov, ktoré niesli ťaživé obsahy, námety, rozbité kompozície a cez ďalšie vzdelávanie v arteterapii som sa zdokonalila v ich rozpoznávaní a šifrovaní. Všetko zrazu dávalo zmysel. Vytrhnuté časti zapadli do kontextu širšieho významu. A tak som sa rozhodla po 15 rokoch odísť z „istoty“ (tak mi to v tom čase bolo pripomínané okolím) a venovať sa arteterapii. Arteterapia bola pre mňa priestorom, kde sa spájalo všetko, čo ma zaujímalo, čo budilo moju zvedavosť a čo som milovala. Umenie, psychológia, archeológia. Tvorivosť a bádanie. A zmysluplnosť. Každej minúty vzácneho času.

Otvorila som arteterapeutický ateliér v Trnave. Vediem ho piaty rok. Navštevujú ho deti i dospelí, študenti aj pracujúci, autisti i celé rodiny. Tí, čo milujú tvoriť s farbami, hlinou… aj tí, čo tvrdili, že tvoriť nevedia. Spolupracujem so špeciálnymi zariadeniami a pracujem s drogovo závislou mládežou. Som podpredsedníčka Asociácie slovenských arteterapeutov a rozbehli sme množstvo aktivít a akreditovaných vzdelávacích kurzov arteterapie a artefiletiky. Našou snahou je implementovať tieto oblasti sebapoznávania a sebarozvoja do vzdelávacieho systému. V Čechách je artefiletika súčasťou výučby a arteterapia účinnou liečebnou metódou klinickej psychológie. 

Arteterapia je v skratke liečba umením. Nejde o kreslenie si. Je to expresívna forma výpovede, ktorá prináša uvoľnenie, poznanie súvislostí a následne aj vnútornú múdrosť v riadení si svojho života, pocitov, myšlienok a reality, v ktorej žijem. Kreslenie, maľba, koláže, modelovanie hlinou, či iné konštrukčné riešenia… nenesú umelecký cieľ, ale vnútorný odkaz tvorcu. Deje sa to v stíšení sa, samovoľne, autenticky. Uvoľňuje sa napätie, smútok, agresia… vstupuje radosť, pokoj, zmysluplnosť.

Okrem arteterapeutických aktivít sa venujem aj canisterapii. Keď sme si priniesli domov šteniatko, ukázalo sa, že je rodený „terapeut“. Po preskúšaní a tréningu sme začali navštevovať zariadenie pre seniorov v Hlohovci. V súčasnosti spolupracujeme s autistickými Centrami v Trnave a Hrnčiarovciach.

Život mi ponúkol príležitosti, ja som sa ich chopila a neľutujem. Cítim sa slobodná, uvoľnená a nesmierne vďačná. Životné skúsenosti a arteterapeutické techniky používam ako veslá. Plavím sa vo svojom člne, pozorujúc okolie, cítim bezpečie, pokoj a mier. Cítim podporu svojej najbližšej rodiny, muža, dcéry a priateľov.

Do výpočtu tvojich tvorivých aktivít patrí aj  medzinárodná výtvarná súťaž v tvorbe knižnej značky pre deti od 6 do 15 rokov Ex Libris Hlohovec. 

Áno, ďakujem za tie milé stretnutia v knižnici, kde sme „plodili“ myšlienky a námety k aktuálnej téme EX LIBRIS. Na začiatku som vytvárala priestor vo výstavnej sieni, atmosféru pre drobné detské práce. Potom sme pridali aj aktivity na vernisáži, ktoré sa spojili v spoločnom diele. A už to zostalo tradíciou. Dnes som členom poroty, ktorú si nesmierne vážim, môžem sa zúčastňovať na výbere prác, oceňovaní. Vždy je to pre mňa česť a  veľké potešenie. Úloha pri vytváraní medzinárodnej grafickej dielne je pre mňa zadosťučinením, najmä keď sa deti naozaj bavia a vznikajú prepojenia skrze tvorbu, napriek jazykovej bariére. 

Už rok sú naše životy ovplyvnené pandémiou covidu a strachu. Čo by si na záver poradila čitateľom Hlohovského žurnálu na zachovanie duševnej rovnováhy a radosti zo života?

Milujem život. A nemusí byť len dokonalý.  A tak ako jedlo je často okorenené, presolené, patrí to predsa k veci. Zdravie aj život môžeme stratiť v ktorejkoľvek minúte. To však neznamená, že sa uzavrieme do strachu. Naopak, každá minúta nám môže byť potešením, že ešte žijeme. Ak sme stratili radosť, vytratili sme sa od seba samého. Dívame sa opačným smerom. A teda, ak chceme radosť zažívať, musíme sa opäť so sebou spojiť. Je to jednoduché, aj keď z rôznych príčin ťažké.

Za inšpiratívny rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu