Pán Robo Schaller pochádza zo Smolníka, malej dedinky na východe Slovenska, ale od roku 1984 žije v Hlohovci. Hudbe sa začal venovať skôr ako vedel čítať a venuje sa jej s veľkou láskou dodnes. O tom, prečo sa chlapec z východu presťahoval do Hlohovca a ako zúročil svoju lásku k hudbe, porozprával v rozhovore pre Hlohovský žurnál.
Robo, pochádzaš z malej dedinky Smolník v okrese Gelnica. Je to dedinka s baníckou tradíciou, býva tam početná nemecká menšina. A v tomto krásnom prostredí Slovenského rudohoria si sa už v detstve začal venovať hudbe.
Už ako malé dieťa v predškolskom veku som hrával na rôznych fúkacích harmonikách ľudové pesničky. Túžil som však po akordeóne, lebo som v ňom tušil väčšie možnosti. V piatej triede základnej školy to už rodičia nevydržali a kúpili mi v Rožňave harmoniku. Môj otec bol stolár a po dokončení jednej zákazky si dal zaplatiť tým, že ma syn zákazníka naučil hrať na harmonike. Syn najprv prevrátil oči, lebo keď deťom niečo nejde, tak je vždy na vine učiteľ. Prvú skúšku si pamätám, ako by to bolo dnes. Dozvedel som sa, že mám výborný sluch a vôbec talent na hudbu. Toto „zlé jazyky“ o mne hovoria dodnes. Potom prišla na rad gitara a moderné pesničky. V ôsmej triede som už mal prvú kapelu, na strednej škole ďalšiu a s kapelou, v ktorej som hral počas základnej vojenskej služby, som sa zúčastňoval na armádnej súťaži umeleckej tvorivosti aj na rôznych iných speváckych súťažiach.
Potom si dospel a odišiel si do Hlohovca. Čo v tom bolo. Láska?
Do Hlohovca som prišiel po maturite pracovať spolu s tromi spolužiakmi do nábytkárskeho závodu Mier. V Mieri som ostal nakoniec sám a robil som tam, až kým závod nezavreli.Vlastne som neostal sám. Vo firme som si našiel budúcu manželku a v roku 1994 sme sa aj zobrali.
V Hlohovci si našiel dobré zázemie pre svoje uplatnenie.
V Hlohovci som stretol veľa dobrých ľudí. Najprv som sa venoval bicyklovaniu, 150 km nebolo pre mňa nič náročné a športovcov som zabával hraním na gitare. Hral som ľudové pesničky ale i piesne z repertoáru skupín Slniečko, Bukasový masív, Mloci., ktoré spievali v nárečí. Začal som viac a viac „trápiť“ harmoniku, občas som zašiel na kus reči za pánom Šantavým do ľudovej školy umenia. A práve on ma zoznámil s pani Mičkovou, zakladateľkou Folklórnej skupiny /Fsk/ Šulekovo. Tak začalo moje pôsobenie v Fsk Šulekovo. Občas si tam zaspievam, občas zatancujem, ale hlavne hrám na harmonike. Pôsobím tam dvadsaťšesť rokov, vlastne už som začal dvadsiaty siedmy. V celej histórii Fsk som najdlhšie účinkujúci chlap a harmonikár, služobne tretí najstarší člen skupiny.
Vystupoval si na rôznych folklórnych súťažiach, folklórnych slávnostiach. Čo to pre tvoj rozvoj v umeleckej oblasti znamenalo?
Je to pravda. Najmä s FSk Šulekovo, ale aj s detským folklórnym súborom Inovček, sa pravidelne a veľmi úspešne zúčastňujeme na celoslovenských a krajských folklórnych súťažiach a festivaloch. Stretol som tam veľa zaujímavých ľudí, od ktorých som sa vždy niečo naučil. Aj porotcov, ktorí poradili, pochválili i pokritizovali. Našťastie chvála prevláda, ale ja beriem nielen kritiku ale aj chválu s rezervou. Radšej mám dobre mienenú a slušne podanú kritiku ako falošnú pochvalu.
Keď sa prednedávnom uvoľnili pandemické opatrenia, roztrhlo sa vrece so svadbami. Na svadbách, kde sa dodržujú naše slovenské tradície, zvykneš vystupovať v krásnej úlohe starejšieho. Aká je úloha starejšieho? Čo všetko pre mladý pár a ich rodičov musíš urobiť?
Starejší má na svadbe veľmi dôležitú úlohu a vôbec nie ľahkú. Ja som si to urobil po svojom a vo veršoch, ako v rozprávke Princezná so zlatou hviezdou na čele. Dve tretiny mojich veršovačiek sú imprivizácia, napríklad takto pýtam ako starejší nevestu:
Dobrý deň všetkým vám
ako vidíte, nie som tu sám
a nie som z vôle mojej tu
lež tento rúči mládenec
prišiel si pre svoju nevestu.
Nevestin otec: Tu žiadna svadba nie je…
Tak to ti neuverí z nás nik.
Pozri sa na seba, nové topánky, košeľa
a pod krkom motýlik…
Tvoj repertoár ľudových piesní sa postupne rozširoval a tak bolo logickým krokom vydanie CD s nahrávkami piesní v tvojej interpretácii.
Môj repertoár sa skladá z českých, moravských a slovenských piesní. Známy, možno aj trochu iný, som tým, že hrám aj nemecké, poľské a ruské pesničky, Často hrávam v kúpeloch a väčšina ľudí si chce zaspievať vo svojom materinskom jazyku. Tak som sa naučil zopár pesničiek zaspievať v ich rodných jazykoch. Svoje piesne som vydal na troch hudobných nosičoch. Prvé dve – Harmonika hraj 1 a 2 – boli nahraté ešte na magnetofónové kazety, tie sme potom prehrali na jedno CD a tretí titul som už nahrával na CD pod názvom Harmonika hraj 3 – Najlepšie opilecké. Nájdete na nich polky, čardáše, valčíky i ľudové piesne. Sú robené tak, aby sa na ne dalo tancovať, ale vždy je tam aj pesnička so sólovou harmonikou.
A potom prišlo účinkovanie v televíznych reláciách.
Pesničky z mojich CD sa hrajú na rôznych rozhlasových staniciach a možno aj preto prišla ponuka z hudobnej televízie Senzi na natočenie 16 hudobných klipov, ktoré si našli miesto aj v českých televíziách. Hrával som v zábavných reláciách TV Senzi, napríklad Galavečer hviezd, Hudba hraj S Otom Weiterom a s Andreou Fischer sme natočili relácie do show Senzačný kufor a Zahoď starosti. Naj úspech je pre mňa účinkovanie v RTVS v súťažnej show ZEM SPIEVA.
Bodkou za naším rozhovorom by mohla byť tvoja zaujímavá spoluprácu s divadelným zoskupením Dobreta.
Pre harmonikára – primáša nie je jednoduché hrať folklór na vystúpeniach. Pri tvorení aranžmánu musí dať pásmam hudobnú logiku, gradáciu, na pódiu si ustrážiť spevákov, prípadne ďalších muzikantov. V niečom podobná a zároveň v mnohom odlišná je moja úloha v divadle Dobreta. Ponuka na spoluprácu bola pre mňa veľkou výzvou. Hrám v muzikáloch najmä z autorského pera Ľubomíra Feldeka, hudbu robí Eugen Gnoth, režisérkou je Blanka Kollárová. V repertoári divadla majú svoje miesto muzikály Mrázik, Edit Piaf, Z dreva vyrezané alebo Janošik podľa Vivaldiho a ďalšie. Edit Piaf sme mali dokonca možnosť zahrať si aj vo Francúzsku v Cannes. Niektoré piesne z muzikálov nesú v sebe prvky ľudovej piesne, niektoré nie a s tým všetkým som sa musel vysporiadať. Verím, že úspešne.
Na záver by som sa chcel poďakovať všetkým tam hore za to, že mám okolo seba toľkých vzácnych ľudí. Každý z nich ma niečo naučil a stále učí. Ďakujem svojim rodičom, súrodencom, manželke a deťom. Ďakujem už spomínaným pani Mičkovej a pani Kollárovej, pánovi Gnothovi, pánovi Šantavému, pánovi Bachratému, Jankovi Bielikovi, Vladovi Vavrovi, môjmu prvému učiteľovi pánovi Harmannovi a všetkým ľudom, ktorí mi akokoľvek pomohli.
Za rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová
