/Svätý Peter pri Váhu, od r. 1953 súčasť mesta Hlohovec/
Obdobie od Troch kráľov až do polnoci pred Popolcovou stredou volali naši predkovia Fašiangy. Fašiangové tradície sa regionálne líšili. Ako ich slávili vo Svätom Petre (dnes súčasti Hlohovca), to sa dozvieme zo zaujímavého článku dlhoročnej pracovníčky hlohovského múzea, etnografky pani Vierky Holicovej.
Ako plynul rok, tak šiel aj život v rodinách a v obci samotnej. Mladí i starí sa tešili na ten čas, kedy pominie zima, dlhé noci a spoliehali na dávne predpovede – „Na Nový rok – o slepačí krok!, Na Tri krále – o krok dále!, Na Hromnice – o hodinu vícej!“. Najprv prišli „fašangy“, dni hojnosti jedál /každý sa mal dosýta najesť, aby celý rok „nehladuvav“/, ale aj práce a zábavy. Už od Hromníc sa po domoch priadli konope, „drápalo husacé pérí“, dievčence dostávali od mládencov „dary lásky“ /drevené vretienka a praslice na spracúvanie konope, tzv. perácú stolicu a piesty na pranie, formy na maslo/, bývalo najviac svadieb v roku a po fašiangoch stíhal nevydaté dievčence posmech /na „škaradú“ stredu mávali „staré dívky svátek“/. Domy obchádzali „fašangári, maškary“, sprievody masiek s „harmonikášom“, do košov brali slaninu, „klbásky, jaternice, krvavnice“, vajíčka, šišky, pampúchy, fánky, „božé milosti“ a zavítali na každú „zabíjačku“, kde sa im ušla aspoň „žebracá kašša“, dostali aj vypiť „pálené – repovica“ a vyspevovali –
„Pot šable, pot šable, aj pod obušky,
šecko mi bereme, aj plané hrušky.
Tuto nám nedali, hentam nám dajú,
zabili komára /somára/, slaninu majú.“
Podvečer sa mladí schádzali v „šenku U Kejdu“, kde vyhrávala „muzika“ bratov Jančovičovcov. Dospelí, vtedajšia „smatánka“, sa vraj bavila vo „Vašváryho zahrade“, kde hrala cigánska cimbalová „muzika“, s ktorou spievala aj mladá Mimi Kišoňová. Zábavy končili vo fašiangový utorok o polnoci, pred Popolcovou stredou /škaradá, pósna, popelec/, kedy „pochovali basu“. Mládenci preoblečení za kňaza, kostolníka, „rechtora“ i smútiacich pozostalých sa lúčili s fašiangami aj hudobným nástrojom /kontrabas/, symbolom zábavy. Basu na „márach“ /“zhlobených“ zo „starého“ dreva, prelezeného „črvotoču“/ prikryli pohrebnou plachtou, pridali „pátričky“ z kamienkov a „mollácú“ knižku /noviny/ poliali pivom, aby sa jej dobre spalo, a za preukrutného náreku a kvílenia účastníkov „pohrabu“, ju vyniesli von zo sály.
A začal 40-dňový pôst, hneď ráno sa mal všetok riad vyumývať od mastnoty fašiangových jedál, ľudia sa obliekali do smútočných farieb /biela a čierna/ a mládež sa po pobožnosti ešte stretla v hostinci na „škvareline“. Potom sa už jedli iba pôstne jedlá z obilnín /aj starodávny „kalkíš“ – sladké pečivo z naklíčeného zrna/, strukovín, kvasená kapusta a zemiaky, mastili konopným olejom, nejedli nič „od mlíka“, ani vajíčka, do pôstu patrili ryby, raky a žabie stehienka varené v kapuste a v meste, „ve Fraštáku“ bývali tzv. „rybacé hody“.
Etnografka PhDr. Viera Holicová
