Nezávislý časopis Hlohovský žurnál ponúka príležitosť všetkým poslancom, aby sa na jeho stránkach predstavili. PLATENÝ ČLÁNOK.
Každý z nás kráča svojím životom najlepšie, ako vie. Zanecháva nezmazateľné stopy svojou prácou, životnými postojmi, názormi. Ak sú jeho kroky úspešné, robí život vo svojej komunite krajším, bohatším, zaujímavejším. Jedným z takýchto ľudí je aj pán Ivan Baranovič, ktorý o svojich životných „krokoch“ porozprával čitateľom Hlohovského žurnálu.
Odkiaľ pochádzate, pán Baranovič a kde ste strávili svoje detstvo?
Narodil som sa v roku 1972, takže mojím rodným mestom je Nitra, keďže v Hlohovci vtedy už nebola pôrodnica. Po návrate z nemocnice som sa však stal hrdým Hlohovčanom. Svoje detstvo som prežil v dome na ulici M.R.Štefánika (predtým Leninova), spolu so svojimi rodičmi, starším bratom a starými rodičmi. Moji rodičia väčšinu života pracovali vo výrobnom družstve LUBONAS a môj dedko bol v Hlohovci známym zubárom. Veľa ma naučil a rád som ho sledoval pri jeho práci. Základnú školu som absolvoval na 1.ZŠ, ktorá bola v úplnej blízkosti nášho domu. Mal som aj so spolužiakmi to šťastie, že sme narazili na vynikajúcich pedagógov. V dobrom spomínam na pani učiteľku Máriu Pástvyovú, ktorá nás drilovala slovenčinu, čo som ocenil až neskôr😊 Veľa mi dali aj pani učiteľka Janíčková a samozrejme nezabudnuteľný bol pán učiteľ Jožko Jamrich (skvelý umelec a vynikajúci pedagóg). Musím, ale spomenúť, že som tu nemal žiadneho neobľúbenú učiteľku/a. Väčšinu voľného času som trávil v krúžkoch a vonku na našej ulici s kamarátmi. Bola to vtedy ešte jednosmerná ulica a odohrali sme na nej niekoľko legendárnych zápasov v hokeji, aspoň ja som to tak vtedy vnímal😊 Ak občas išlo auto, zápas sme prerušili a pokračovali neskôr. Na dvore som skúšal prvé tenisové údery. Venoval som sa aj futbalu vo futbalovom klube v miestnej časti Peter. Detstvo som mal naozaj pestré a spojené najmä so športom a množstvom zážitkov s kamarátmi, pobehali sme hádam celý Hlohovec.
O akom povolaní ste ako dieťa snívali, čím ste chceli byť?
Keďže môj dedko, ako som spomínal, bol zubár a ambulanciu mal aj v dome, tak sme ho s bratom často sledovali a obdivovali pri jeho práci. Oboch nás inšpiroval až natoľko, že sme obaja chceli pokračovať v jeho stopách a byť zubármi. Napokon nás život nasmeroval profesne inde, ale na dedka a jeho prácu často dodnes s úsmevom spomíname.
Posuňme sa v našom rozhovore od snov k študentským rokom, čo ste napokon vyštudovali?
Po absolvovaní základnej školy som nastúpil na naše hlohovské gymnázium. Dodnes si pamätám mená učiteľov. Triednym učiteľom mi bola pani učiteľka Ľubka Krajčová, ktorá nás učila chémiu. Bola veľmi prísna, ale spravodlivá. Podľa mňa sme mali skvelý tím učiteľov, ktorí nás učili. Patrili medzi nich napr.: pani učiteľky Viera Ferencová, EditaJuristová, Eva Kaclíková (v súčastnosti Bareková), páni učitelia JaroslavStřelec, František Turbek, Ctibor Kopány, a ďalší. V dobrom spomínam aj na pána školníka Ľubka Čiefa, ktorého som mal veľmi rád a bol akousi dobrou dušou gymnázia. Na školskom dvore gymnázia som trávil snáď všetok voľný čas. Hrávali sme futbal, tenis, basketbal, rozprávali sme sa o všetkom možnom a prežili sme tu aj prvé lásky. Po skončení tohto krásneho obdobia som nastúpil na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre, kde som študoval biológiu a chémiu. Opäť som mal šťastie na spolužiakov. Dokonca sme boli taký super kolektív, že je pre nás tradičná päťročná stretávka príliš dlhá a vídame sa oveľa častejšie. Po ukončení štúdia som ešte tri roky pôsobil na katedre chémie ako asistent a potom ma osud odvial do úplne iných pracovných sfér.
Čomu sa venujete v súčasnosti?
V súčasnosti, už siedmy rok, pracujem na riadiacej pozícii ekonomického manažéra v Univerzitnej nemocnici v Bratislave. Konkrétne pôsobím v nemocniciach sv. Cyrila a Metoda v Petržalke a v Špecializovanej geriatrickej nemocnici v Podunajských Biskupiciach. V práci ako manažér denno denne dohliadam na efektívne využívanie finančných prostriedkov v komplikovanej oblasti zdravotníctva, kde sa dlhodobo hovorí o chýbajúcich financiách. Najmä posledné dva roky, boli pre mňa veľkou výzvou.
Môžeme sa opýtať aj na vašu rodinu? Prezradíte nám niečo o nej?
Rád prezradím. Som ženatý a mám dve deti, totiž dvoch chlapcov. Ten starší 12-ročný navštevuje školu pre nadané deti a gymnázium, má veľký talent na jazyky a informatiku. A ten mladší 7-ročný v septembri úspešne nastúpil do prvého ročníka základnej školy. Manželka pracuje na Ministerstve školstva ako riaditeľka Inštitútu vzdelávacej politiky.
Ocitli sme sa vo vašej súkromnej zóne, vianočný čas obdarovávania je už za nami, ale skúste popátrať v pamäti, aký darček vás v živote najviac potešil?
Pravdupovediac radšej obdarúvam, ako som obdarovaný. Každopádne najväčším darom v mojom živote sú moji dvaja synovia. Rod nevymrie po meči, ako sa hovorí.😊 V dnešnej náročnej dobe som veľmi vďačný za zdravie celej rodiny.
A prezraďte, akú vianočnú pochúťku máte najradšej, môžete aj nevianočnú.
Mám rád halászle a tiež aj naozaj rád varím. Nedám ale dopustiť ani na klasiku – vysmaženého kapra s majonézovým šalátom, to je pre mňa na nezaplatenie. Čo sa týka jedla nie som prieberčivý a veľmi rád ochutnávam špeciality krajín, ktoré navštívim. A priznám sa, mám slabosť na sladké😊.
Rodina, to je aj zodpovednosť za budúcnosť svojich detí. Bol toto jeden z dôvodov, prečo ste sa rozhodli kandidovať v roku 2018 na post primátora mesta Hlohovec?
Hlohovec je moje rodné mesto. Mám rád Hlohovčanov a ľudí, ktorí tu žijú. Celý môj život je úzko spätý s Hlohovcom. Vnímal som a vnímam problémy mesta prostredníctvom jeho obyvateľov, ľudí, ktorí mesto Hlohovec majú radi. Vidím, že ich trápi, keď sa neriešia problémy, ktoré už dávno vyriešené byť mali a strpčujú život obyvateľom mesta. Pre mňa ako manažéra je nepochopiteľné, že sa z roka na rok neustále odsúvali a odsúvajú mnohé sľúbené aktivity. Opravy ciest, chodníkov, vyriešenie problému so skládkou, rekonštrukcia domu kultúry. Neustále sa veľa hovorí o zeleni, o riešení katastrofálnej situácii v doprave, zlepšení sociálnych služieb. A na konci dňa si Hlohovčania mnohokrát vypočujú, že sa to nedá, je to komplikované, chce to čas, bude to o rok, nemáme financie. Budem úprimný, veľmi ma to hnevalo ako občana. Ale aj ako manažéra. Ako môžu byť výhovorkou chýbajúce financie? Dopredu predsa pracujem s plánovaným rozpočtom a musím vedieť, kam prioritne smerovať financie. Ja to buď vnímam ako zlyhanie v riadení alebo vedomé zavádzanie ľudí. Mrzí ma to o to viac, pretože Hlohovec je krásne mesto a žijú tu úžasní ľudia s množstvom energie a obrovským potenciálom. Majú právo a nárok na to, aby veci fungovali lepšie. Preto som sa rozhodol kandidovať za primátora a poslanca mestského zastupiteľstva /MsZ/.
To, že som vo voľbe na primátora neuspel, nevnímam ako prehru. Teraz ako poslanec MsZ, predseda Komisie zdravotnej, sociálnej a bývania a člen mestskej rady som získal mnoho ďalších dôležitých vedomostí a informácií o komunálnej politike, ale najmä o potrebách obyvateľov nášho krásneho mesta. Pre mňa je komunálna politika najmä o ľuďoch, absolvoval som preto množstvo stretnutí s ľuďmi, stretol som množstvo úžasných Hlohovčanov, ktorým na našom meste úprimne záleží. Všetko uvedené ma utvrdzuje, že Hlohovec má naviac. Má skvelých obyvateľov, obrovský potenciál a zaslúži si byť moderným a funkčným okresným mestom.
Z vašich slov vyplýva moja záverečná otázka, ktorá zaujíma nielen čitateľov Hlohovského žurnálu ale i ostatných obyvateľov Hlohovca. Budete kandidovať na post primátora mesta Hlohovec aj v tohtoročných komunálnych voľbách?
Momentálne som plne sústredený na prácu mestského poslanca. Vo funkcii predsedu Komisie zdravotnej, sociálnej a bývania vybavujem množstvo podnetov od občanov a stretávam sa s nimi. Aj vďaka občanom sa mi podarilo presadiť viacero pozitívnych zmien prostredníctvom uznesení mestského zastupiteľstva. Samozrejme ma mrzí, keď sa neustále presúvajú veci, ktoré už dávno mali byť. Hovorím o nových cestách, chodníkoch, vyriešení dopravnej situácie, o ktorých Hlohovčania dlhé roky počúvajú len sľuby. Za veľké zlyhanie považujem, že dodnes nemáme taký Dom kultúry, aký si Hlohovec zaslúži. Za jeho rekonštrukciu zúfalo bojujem už niekoľko rokov. Takže naďalej sa plánujem stretávať s občanmi, pozorne načúvať tomu, čo ich trápi a v rámci svojich možností hľadať riešenie týchto problémov. A uvidíme, čo prinesie budúcnosť. 🙂
Za rozhovor ďakuje Helena Pekarovičová
foto: I.Baranovič
Ivan Baranovič nežije medzi nami, žije vo Hviezdoslavove. V Hlohovci má len trvalý pobyt v rodičovskom dome. Pani Helenka už kopete za smeráka Ivana? Nejako rýchlo ste zabudli na Olivera. No škoda
Pretože cieľom Hlohovského žurnálu je vytvárať priestor, kde môžete diskutovať o hlohovských radostiach i starostiach, prezentovať sa, kde dostane priestor každý, ponúka príležitosť všetkým kandidátom, ktorí sa budú uchádzať o hlasy Hlohovčanov, aby sa na jeho stránkach predstavili. Aby sa naši čitatelia dozvedeli o ich plánoch, nápadoch a cieľoch, ktorými by chceli mesto, v ktorom žijeme, urobiť krajším a radostnejším. Základným pravidlom pre uverejnenie takéhoto príspevku je jeho slušný obsah. Nesmie nikoho urážať, útočiť, používať vulgarizmy. Nesmie byť prejavom sympatie k porušovaniu základných práv a slobôd a nesmie hlásať rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboženskú nenávisť.