V článku „HOAX – pokus primäť ľudí veriť niečomu, čo nie je pravdivé“ si čitatelia Hlohovského žurnálu mohli prečítať objasnenie významu slova hoax, o možných trestnoprávnych následkoch jeho šírenia a jeho negatívnych vplyvoch na medziľudské vzťahy. Dnes prinášame rozhovor s pani Helenou Pekarovičovou, ktorá bola takémuto hoaxu prednedávnom vystavená.
HŽ: Základná otázka znie: Bola tá hystéria okolo vás naozaj hoax?
Áno, bol to hoax, dokonca by som povedala, že to bol typický hoax, ktorého cieľom je so zlými úmyslami presvedčiť niekoho veriť niečomu, čo nezodpovedá skutočnosti. Najprv som nereagovala, riadila som sa pravidlom: „Nikdy nevysvetľujte! Priatelia to nepotrebujú a nepriatelia vám i tak neuveria.“ Ale potom ma práve priatelia požiadali, aby som reagovala. Aby sa to neopakovalo ani v súvislosti s mojou osobou, ani s nikým iným. Pretože klamstvo, prekrúcanie pravdy a jej vytrhávanie z kontextu sa považuje za najnebezpečnejšiu kategóriu hoaxov.
HŽ: „Za mojej éry napriek falšovaniu štatistík a úpadku knižnice do podoby skanzenu ponuka na dôstojný odchod do dôchodku so 7- či 8-mesačným odstupným.“ FB Miroslav Kollár 2014-2022
Pán Kollár hovorí, že mi ponúkol 7- či 8-mesačné odstupné, v skutočnosti som dostala 3-mesačné odstupné, hoci Zákonník práce paragraf 76 odst. 1 písmeno e/ hovorí, že nad 20 odrobených rokov má pracovník dostať 5-mesačné odstupné. Ja som odpracovala v knižnici 39 rokov. Dôstojný odchod? Spomínam si, ako mi vtedajší riaditeľ Mestského kultúrneho centra /MKC/ Richard Kučera násilím bránil odísť zo svojej kancelárie, kým výpoveď nepodpíšem. Nikomu neželám takúto skúsenosť. V dokumente, ktorý prikladám, sú mená svedkov, ktorí tam boli, aj fakty, ktoré spomínam vyššie.
HŽ: A čo falšovanie štatistík?
Prečo by som, preboha, falšovala štatistiky? Návštevnosť a počet vypožičaných kníh sa predsa zvyšuje kvalitnou individuálnou prácou knihovníka s čitateľom, dobrou profiláciou nákupu kníh, podujatiami a nie falšovaním. Okrem toho knižnica už zhruba dvadsať rokov eviduje výpožičky, čitateľov a iné štatistiky elektronicky.
HŽ: A ten skanzen?
Je to len vec názoru. Chodili by napríklad návštevníci do knižnice obdivovať originály olejomalieb Hlohovca, ktoré daroval knižnici v roku 1968 Emil Paulovič pri príležitosti otvorenia nadstavby knižnice, keby sa im v knižnici nepáčilo? Spomínate si na chodbu, vedúcu na poschodie knižnice, ktorá bývala zaplavená nádhernými rozkvitnutými muškátmi a originálmi grafík Hlohovčanov akademického maliara Jozefa Baláža, Viktora Chrenka a ďalších? Často sme tam zastihli našich čitateľov, ako sa kochajú. Asi sa v tom „skanzene“ cítili dobre.
Modernizácia a rekonštrukcia interiérového vybavenia knižnice bola jedným zo strategických cieľov knižnice na roky 2015 – 2018. Prostredníctvom projektov som sa uchádzala o finančnú podporu na výmenu podlahovej krytiny na schodoch knižnice, bibliobox, stoličkový výťah, počítačové vybavenie a na nákup nových kníh. Niečo sa podarilo, niečo nie. Vďaka dobrým vzťahom s verejnosťou sa mi podarilo získať sponzora, ktorý kompletne vymenil linoleum a koberec na schodoch a vo vstupných priestoroch knižnice. Spoločnosť ZSE Development, s. r. o. Bratislava nám darovala nábytok do knižnice, v súčasnosti sa používa v Informačnom centre. Získala som nové počítače, notebooky a skener. Vybudovali sme čitárničku v oddelení krásnej literatúry vo sviežej žlto-bielej farebnosti, dekorovanej originálmi fotografií Zuzany Horváthovej, ocenenými v súťaži Slovak press photo.
V koncepcii knižnice z roku 2016 som navrhla zriadenie Hlohovského informačného strediska, ktoré mestu chýbalo. Mali sa tam sústreďovať informácie o dianí v Hlohovci, predávať pohľadnice Hlohovca, mapy, knihy a brožúry, súvisiace s Hlohovcom, drobné výrobky hlohovských remeselníkov a pod. Spolu s kolegom Julkom Selnekovičom sme vymysleli veľmi populárny projekt pre deti Čítanie v tráve.
Vypracovala som projekt na výmenu okien na schodišti, zasadených v jednoduchých kovových rámoch, ktoré vôbec netesnili, dokonca sme mali už aj cenový návrh zo sklenárstva pána Vrtíka a mnoho ďalších.
Potom nastalo zvláštne obdobie, v ktorom bolo každú chvíľu všetko inak. Možno o tom viete, možno nie, v roku 2015 sa začalo pracovať s nápadom, že sa knižnica presťahuje do zadnej časti kina, ktoré sa malo zrekonštruovať aj s priľahlými budovami. Už boli vypracované architektonické návrhy, ja som spolupracovala na návrhu interiéru, ktorý mal byť zariadený novým nábytkom a zrazu ostalo ticho. V roku 2016 sa začala presadzovať myšlienka presťahovať MKC aj knižnicu do Domu kultúry. Vypracovala som ďalší návrh koncepcie knižnice. A opäť z toho nič nebolo. Potom prišiel rok 2017, na ktorý nerada spomínam. V tomto roku bola pre nás prvoradá snaha o prežitie často nezmyselných rozhodnutí a príkazov neustále sa meniaceho vedenia MKC. Keď sme namiesto požičiavania kníh museli zavrieť knižnicu a ísť na kladenie vencov. Keď sme museli kvôli každému kotúčiku toaletného papiera písať písomnú žiadosť, keď nám odobrali pečiatky a my sme nemali čím pečiatkovať nové knihy. Vedenie záujem o podávanie projektov nemalo, skôr naopak. Kvôli neprofesionalite vedenia sme takmer prišli o financie na nákup kníh. Až neskôr som pochopila, že robili všetko preto, aby obraz knižnice v očiach verejnosti bol čo najhorší, to oni z nej robili „skanzen“, aby ju nasledujúci rok, už bez nás, „zachránili“.
HŽ: Takže mali ste ísť do knižnice, alebo nie?
Áno, dostala som takúto ponuku. Aj som ju zvažovala, ale len ako dočasné riešenie, kým sa nájde vhodný kandidát na vedúceho knižnice. Verím, že sa taký nájde a bude to človek, ktorý bude v sebe spájať lásku ku knihám, úctu k ľuďom a dobré manažerské schopnosti. A na to sa veľmi teším.
HŽ: Ďakujeme za rozhovor.
Fotografie a dokumenty: Archív Heleny Pekarovičovej
