Takmer preťaté sny o prírode a človeku – nová zbierka ekocitlivých veršov  

V piatok 5. apríla 2024 sme sa v úzkom kruhu milovníkov poézie stretli na symbolickom mieste priamo v centre Hlohovca. Malému kúsku zelene v susedstve knižnice a bývalého AXA klubu dominuje nevysoký strom, ktorý dal nášmu mestu meno. Ide o hloh obyčajný a práve k jeho koreňom sme uložili („pochovali“) najnovšiu knihu „rýmanok“ Juraja Oláha. Autora poznáme ako milovníka prírody a bystroduchého komentátora všetkých pokriveností našej spoločnosti. Kniha sa venuje v podobnom duchu ako predošlé dve prírode a vzťahu k nej. Má názov Stromy, kríky, liany, moji miluvaní (2024).

Tretí zväzok legendárnej edície Hybaj do hája, ktorá vyviera z dvojjedinej podstaty spojenia prírody a poézie (v slovenskej literatúre tak často prevereného zväzku), nám ponúka na jednom mieste možnosť zoznámiť sa s nevšednou zbierkou ďalších zástupcov prírodnej ríše, kto­rých nájdeme ako obyvateľov malebného miesta „kúsok od raja“, teda v chotári Bereg na Posádke pri Dvorníkoch v okrese Hlohovec. Po atlase hrí­bov (Rýmuvaný atlas hríbov do vačku, 2020) a herbári rastlín (Bilyny? De bilyny… Kvetyny fraštacké!, 2022) sa zahĺbime v aktuálnej kni­he do čítania o stromoch, kríkoch a lianách. Ako sme si už zvykli, bude to čítanie svojské, poučné, zábavné a najmä výstižné. 

Nie je ničím zvláštnym, že územie po oboch brehoch rieky Váh, ktorá je životodarnou tepnou krajiny, bolo azda odnepamäti prame­ňom umeleckej inšpirácie, ale i motiváciou pre zamyslenia všedného dňa. Učí nás o tom nejedna báseň, úvaha či spomienka. Keď sa touto vodnou cestou začiatkom 19. storočia plavil Alojz Med­ňanský, jeho pozorné oko pltníka nemalo čas na oddych, pretože malebnosť krajiny ho natoľko vábila, že nejedenkrát zakotvil na brehoch miest, ktorým nedokázal odolať. Za zákrutou rieky ne­ďaleko Leopoldovskej pevnosti sa otvorila kraji­na, aby ukázala svoje krásy: „Sotva mimo dosahu pevnostných diel čnejú medzi štíhlymi topoľmi červené strechy žrebčína a majera Erdődyovcov zvaného Raj. Ak sa týmto pomenovaním označuje dokona­losť, nie sú nehodné tohto mnohoznačného mena. (…) Spája sa tu účelnosť s eleganciou, ktorej lahodné formy sa príjemne prihovárajú oku (…).“ Neodolal a zastavil sa aj tu, v Hlohovci, „lebo tu nepristáť bolo by pre cestovateľa hriechom a toho sa môže dopustiť len bezcitný pltník, ktorému nadovšetko záleží len na pálenke a na tom, aby čo najrýchlejšie dosiahol cieľ cesty.“ Medňanský nás upozorňuje na to, že citlivosť je správnou mierou vnímania okolia, aby mal človek dosť času na to, zbratať sa s prírod­nými krásami. Túto premisu potvrdzuje o pár ro­kov neskôr (1857) opisujúc rovnaké miesto, teda Hlohovec a jeho okolie, nemecký romantický spi­sovateľ Ludwig Storch. Ten navštívil svojho syna, žijúceho v tom čase v Leopoldove a pri pohľade na krásu prírodného prostredia nemeškal a poslal do viedenskej redakcie Slovenských novín nadše­ný list, kde sa píše: „Mně naproti, na jednom vrchu levého pobřeží Váhu, leží skvělý hrad velmožský (rozuměj Hlohovec, čili Frašták), se znamenitou an­glickou zahradou a dalekým výhledem… Údolí pak Váhu jest velmi romantické a převyšuje svými ma­lebnými krásami podobné švýcarské doliny atd.“ 

Ak by sme cestovali naozaj iba kúsok dolu po prúde rieky týmto údolím, tak narazíme na spomínaný raj na Beregu a jeho prírodné hodnoty, o ktorých s takým pochopením i zanietením píše Juraj Oláh. Výsledkom jeho tvorivého literárneho procesu sú básne alebo, lepšie povedané, „rýman­ky“, ako ich nazýva sám autor. Možno ich považo­vať za endemické (s ohľadom na miesto, kde vzni­kajú) označenie pre rýmované veršované útvary nenárokujúce si honor slovníkového označenia poézia, keďže ide o výtvory dotované okamžitou pohotovosťou ich autora, vznikajúce pod vplyvom aktuálne pozorovanej udalosti s presne udierajú­cou pointou i kritickým vyznením. Ide o výstižné postrehy a obratné sémantické hry, ktoré nám vy­čarujú úsmev na tvári, no súbežne podporia de­maskovaný obraz o nás samých. Sú to akoby svet­skejšie sestry vznešeného rýmu, teda „rýmanky“ – básne, ktoré nepoznajú svetlá veľkých javísk, obchádzajú pohodlie knižníc, preliezli, presnorili a vykutrali najzapadnutejšie kúty, aby sa objavili s nošou každodenných hriechov pozametaných pod koberec a tie teraz bez ostychu vynášajú a pripomínajú ako nechcenú vec, na ktorú spoloč­nosť dávno zabudla a zavrhla ju. Tieto zapadnuté ľudské ľahostajnosti začnú zrazu prekážať, zava­dzať, tlačiť a znepokojovať a správne provokač­ne otravujú dovtedy, kým sa im nerozhodneme čeliť a vyrovnať sa s nimi. A práve preto sú „rý­manky“ plné myšlienok o nás samých, odhaľujú, ba čo viac, svojou adresnosťou sa pýtajú, ako to v skutočnosti je so mnou samým v spoločenstve medzi ľuďmi a prírodou. Tieto básne odhaľujú naše osobné gargantuovské nedbalosti, lenivosti, zákernosti i hlúposti. Ukazujú nám, ako my sami zlyhávame pri kontakte s prírodou a jej hodnota­mi a ako o nej vieme čím ďalej tým menej. 

Edícia Hybaj do hája v malom formáte a v pomerne útlej vydavateľskej úprave ukazuje predovšetkým prírodný raj Beregu s jeho pestrou zmesou biodiverzity, no pridáva niečo naviac, a vôbec pri tom nevadí, že vedecké prírodopis­né lexikóny sú stokrát objemnejšie. Nás kniha priťahuje inými lákadlami. Triedi, katalogizuje a básnickým jazykom opisuje skutočné rastliny s ich čarovným životom, čiže príbehmi unikajú­cimi vedeckým disciplínam, no zároveň sú otvo­rené ľudskej fantázií a imaginácii. Čarovnosť sídli v ich sile ako lieku či naopak možného nebez­pečenstva, evidujeme ju v nepísaných receptoch a návodoch na použitie od našich predkov, ktoré v nás žijú ako DNA prenášaná ústnym podaním, či sa skrýva v mytologickom životopise rastlín vyvierajúcom z hlbín ľudskej fantastiky i nevedo­mia. 

Treba povedať, že aktéri Jurajových herbá­rov, atlasov, súpisov a zoznamov vôbec nie sú iba objekty hodné pre potechu našich očí, teda ne­majú iba estetickú hodnotu v zmysle malebnosti, ale autor svojimi „rýmankami“ dôsledne upo­zorňuje na ich životatvorný osoh ako stabilných a prirodzených členov prírodného spoločenstva so svojou rozmanitosťou a často nám ešte stále neznámou a skrytou biologickou hodnotou. Teda inými slovami, jeho posolstvo volá po uchovaní ekotopického priestoru, kde nielen malebné po­hľady na prírodnú krajinu, ale hlavne jej podstata ukrytá vo vitalite a divokosti sú súčasťou prírod­nej prirodzenosti v harmonickom zväzku s člove­kom. Avšak táto krehká rovnováha býva, prá­ve človekom, často narušovaná. 

Autor, od útleho detstva zrastený s bereckým chotárom, vypovedá o svojom vzťahu s prírodou nielen vlastnými jadrnými veršami, ale najmä svojím životom. Neúnavne celé roky likviduje čierne skládky, z odpadu vyloveného z Váhu či vyzbieraného z jeho brehov vyrába edukačné objekty, stará sa o studničku, jeho manželka Ľubka vytvára z lo­kálnych prírodnín ľúbezné umelecké dielka, urče­né pre návštevníkov múzea „Pot dalej“. Nadviazal s mnohými miestami či konkrétnymi stromami osobné neviditeľné puto. A preto nemôže nerea­govať na to, keď necitlivosť druhých ničí jeho ži­votný priestor, s ktorým je bytostne spojený. Obe­ťou takéhoto bezohľadného činu sa stala aj vyše 60-ročná osika, Jurajom nazývaná ako Mosika (Moja Osika), ktorú našiel cez uplynulé vianočné sviatky spílenú. Ďalším negatívnym faktorom je mnohými podceňovaný vplyv klimatickej krízy, ktorá neobišla ani Bereg a spôsobila, že nebotyčný solitér Topol–Obor vyschol. Keďže jeho suché vet­vy by mohli ohrozovať bezpečnosť návštevníkov Botanickej záh(r)ady, musel ju Juraj po piatich ro­koch jej existencie zrušiť. Za ten čas do nej vstúpi­lo viac ako 2.000 zvedavcov, ktorí si mohli prečítať vyše 200 žltých edukačných tabuliek s „rýmanka­mi“ a mnohými ďalšími duchaplnými textami. Juraj nás učí nielen láske k prírode, ale svojou tvrdohlavou vytrvalosťou aj viere v ľud­ské dobro, aj keď sa nám nateraz môže zdať, že nad človekom zlomil palicu…